Svet je krajsi.
Och trepem hluposti. Som len stastna.
Sedim v izbe. V Bratislave. Na internate. Po dvoch rokoch nesocializacie som medzi ludmi. Milujem ludi. em em em milujem.
Chcela by som aby to zo mna same vypadlo. V jednej ladovej kocke. Ake to bolo. Aj rozlucit sa. Nikomu nic nerozpravat. Ake prazdno ostalo po poslednom objati od Adama. V Simpson tricku, vonou po holeni, na chodbe a tak silno. Ze som ho nepobozkala, aj ked som si myslela, ze mozno je to poslednykrat, co ho vidim. Never again. Ale ja nemozem uverit niecomu takemu. Niektore veci su silne. Stretnete ludi, musite precestovat polovicu zemegule aby zapadli do vasho zivota ako puzzle. Aby vas urobili inymi, aby ste si to uz bez nich nevedeli predstavit. Aby vas zmenili a vy ich. Naplnili pocitmi a prvykrat v zivote urobili po odchode taku dieru. Nieco, co sa neda vyplnit a nahradit. Nieco, co nechcem zabudnut.
Adresy, maily, cisla.
Ake to bolo na zaciatku strasne tazke a na konci take tazke odist. Ako sa vsetko zmenilo. Ako to zmenilo mna. Ako taka chcem zostat.
Ako sme sa poslednykrat objali, sedeli v izbe a hovorili o veciach. O rodine, o priateloch. A ja som si vravela, takeho cloveka ako on nestretnem uz nikdy. Niekoho tak uzasneho a silneho, kto mi pomohol vzdy a napriek vsetkej laske, co voci mne citil dokazal vzdy chapat aj veci okolo mna.
Nieco, co sa nezopakuje, a ludia z ktorych som citila k sebe tolko lasky. Ze niekto plakal, ked som odisla, ze som plakala ja.
Maleho A. a hranie Elliota Smitha v izbe na gitare. Rachel, Serpil, Petr, Sabrina, Wilson. Marina, ktoru som stretla az tam, aby sme zistili, ze nase skoly su vedla seba, byvame v rovnakom meste a mame tolko spolocneho.
Buhá.
Ludia. Tolko mi dali a ja im.
You have made me a smarter person and I thank you.
Chcela by som vas vsetkych objat znovu a ani milionkrat dakujem nebude dost za to, ake to s vami bolo.
Vypadlo by to v ladovej kocke pri kazdom opytani "ako bolo". Co sa neda povedat slovami a ostane to vnutri vo mne. A nic ani blog ani pismena a slova nie su dost. Nevadi.
