všetko vyzerá inak,
myslela som si, že som zamrzla tráviac dni v nehybnom vzduchu s nehybnými ľuďmi, s nehybným vnútrom,
deň bez bolesti a farby sú ružové
starší pán vraví dievčaťu "aby ste nevstávali za jazdy"
celú cestu mu cez plece nakúkam do knižky, ktorú číta, neúspešne,
mám rada ľudí, ktorí v mhd čítajú, sú mi hneď bližší,
chcem byť chvíľu sama, prejdeme sa k jazeru, imaginárnemu kúsku prírody v tomto panelovom mravenisku rozostavaných štvorčekov,
v taške mám antológiu lásky, chcem si ju čítať opretá o lakeť a trochu si poplakať
malo zmysel stretnúť mávať cez seba rukami, odohnať kúdle dymu,
na zastávke čakám, že vystúpiš z dverí každého autobusu
stačilo povedať pár slov známej duši,
takej čo vie,
a odrazu som si spomenula aké je podstatné,
myslieť na podstatné,
nezabúdať kto som, čo ma tvorí
