Púšťam si pesničku z Grey´s Anatomy. Niekoľkodňová insomnia s Meredith, Shepardom, atď. Návrat späť na internátnu posteľ, to úžasné obdobie.Predsavzatia. Už žiaden strach. Radosť, pretlak, žiť tak naozaj - zvnútra. Words are not enough.
Vo štvrtok sme boli vonku, s mojimi spriaznenými z angličtiny. Je mi smutno, že s nimi už nebudem tráviť tie smiešne hodiny, plné rehotu, kŕčov v bruchu od smiechu, takého toho dobrého hrejivého tepla okolo srdca. Nevieš, čo ti chýba, kým to nestretneš?
Ráno som bola taká šťastná, možno za to mohol zbytkový alkohol, možno... Niečo sa zlomilo, odbúralo, odišlo. Všetky vnútorné tlaky, stresy, pocit straty času. Slnko svietilo a ja som sedela v električke vysmiata ako lečo s pocitom, že všetko sa dá a strach z niektorých vecí ma len oberá o tú úžasnú energiu, čo v sebe nosím. Tak si vravím, že už nebudem strácať čas obavami a pochybovaním (o sebe, svete, živote, čo žijem). Len robiť všetko naplno, cítiť naplno... spoznávať nových ľudí naplno. Aby sa tie pocity opakovali čo najčastejšie...
