čierna/biela

Slnko je vysoko, vietor na líci, stojím zafúľaná v nohaviach, čo som si kúpila do tatier, v nohaviciach, čo som oprala a teraz sú biele od prášku, so stopami brunových ryšavých chlpov na mikine.

Predstavujem si všetky tie veci, čo sem nenapíšem,
všetky fotky, aj tie o ktorých som ešte nepovedala - také, čo treba názorne predviesť a nie opisovať slovami.

Večer si zrkadle pozerám na kľúčne kosti, na chrbát a stehná, na dlhú modrú žilu medzi prsiami, na kvapky vody na suchej pokožke, na (ne)dokonalosť tela, ktoré mám rada.

Čítala som kráse, písala o poézii, hoci občas netreba slová, stačí len dojem. Ako sa zatočia vlasy, keď zafúka, ako každá izba vonia inak, ako sa odráža slnko od police plnej kníh, ako sa vstáva do dňa, v ktorom netreba urobiť veľa, iba existovať.

Urobiť si dračiu studňu, sedieť na terase s knižkou v ruke, chcieť sa niekoho dotknúť a nevedieť, či je to vhodné, opäť sa začať báť toho, čo bude o pár mesiacov, alebo na chvíľu celkom jednoducho nerozmýšľať hlavou, vlastne nerozmýšľať vôbec.

Viem, že to nebude vždy pekné, voňavé, estetické, harmonické a som tomu rada, lebo skutočná skutočnosť je toto:
+ / -

medovo lepkavo smerom dnu

"thank you for the beauty you share" prečítala som si pod pesničkou,
zapadlo to do týchto slov

"...cítila tú strašlivú melanchóliu tých, čo trávia svoje dni uprostred neznesiteľnej krásy a vedia, že jedného dňa zomrú." (John Maxwell Coetzee)

a niekto nám pošle mail ukončený vetou "pekný večer s dobrou knihou majte"

a všetko je to o čistej pocitovej intimite, presne tej, ktorú som dnes chcela definovať v mášinej recenzii.

"speaking of art is useless if one doesn´t feel anything"

Stretneš človeka, pes ti oblíže tvár a s taškou v ruke kráčaš do školy, vzduch je jarný a vnútri je šťastie z tej intenzity bytia. Z definitívnosti a súčasnej nestálosti všetkého, z neskorého odchodu z práce, z podnetných slov a inšpirácie, z pokoja sálajúceho z neskorých seminárov, za chvíľu bude svetlo a budeme tu sedieť len v mikine a strapatom vrkoči, za chvíľu sa bude dať fotiť bez vyzliekania a obliekania zimnej bundy, len s foťákom, kľúčami a preukazom vo vrecku.

like

Teraz

Problematicky si niekoho

obľúbiš, a ako si rada

sama, v neistom sklenom

zvone, povedľa krúživých

rastlín a kníh,

získavaš more času

na prípravu a radosť,

tú len nahmatávaš

ako črep,

zabudnutý v zahmlenej

zvučnej hline.

(Prokešová, Viera: Vanilka)

chvíľu som si čítala poéziu,
pozerala z okna,
premýšľala nad ležiacim človekom, ktorý tu nie.

vo vzduchu medovková vôňa z vonnej lampy,
umytý riad, čistá podlaha, upratané šaty, sterilný poriadok
s chaotickými prvkami prehodených šiat, farebých šatiek, rozmrazenej brokolice na tanieri.
oslobodzujúce ticho.


(pic: flickr )

"Zľahka precitnúť,
s pohľadom do neba,
nesený na májovom oblaku.

Jediná sivá
a tri červené strechy
v zasnenej modrote.

Keby nebo nebolo nič iné,
len to, čo vidím,
stačilo by."

(Jurolek, Rudolf: Smrekový les)

Prišla som dnu a všetky moje veci z cudzích políc stoja na stole, na mojom stole, s mojím bordelom, s mojou interpunkciou, s mojou bundou, ktorá smrdí po cigaretách a dlhom popoludní.

Sedeli sme tam, Lucia zas rozpráva ako o život, úplnosť v mojom vnútri. Sedia tu umelci a maliari, počúvam o Platónových podobenstvách, počúvam o pyramídach, ascendentoch, o Anke a jej astrologickej hádke, o konfrontácii názorov. Občas na seba dlho hľadíme s tým cudzím človekom, tak je to, keď stretnete niekoho a bez slov viete, že ste si podivným spôsobom blízki.
Všetko splýva, obrovské farebné zrkadlo s ornamentmi, čašníčka, ktorú s Martinom hypnotizujeme pohľadom, pásikavý sveter v odraze, cigaretový dym, ktorý sa točí pred očami.
Sedím tam a som šťastná.
Z týchto ľudí, opäť cudzích aj blízkych, ktorí stále vstupujú a vystupujú dnu.
Potom príde Vladka, ktorú nepoznám, anjelská bytosť a myslím, že o chvíľu sa začnem smiať, koľko zvláštnych nadpozemských udalostí v jeden večer. Ďalší človek, ktorého sa dotknem, keď odchádzam a to znamená veľa. ("Ty si lev, jasný lev.")
A tie karty,
tie karty si zase raz našli ku mne cestu.

Lenže ja som to všetko vedela, všetko to bolo kdesi vnútri, čakajúc na potvrdenie.
Varené víno a túžba písať blízkym ľuďom, aj tým, ktorí nimi ešte len budú,
ľadový vzduch, keď sa prechádzam vonku,
všetko je opäť raz na pár hodín správne a nespochybniteľné,
toľko vecí, nad ktorými by som inokedy (zbytočne) premýšľala by som v tejto chvíli urobila hneď.

Dotknúť sa lícnych kostí toho človeka, s ktorým trávim teraz veľa času,
a odfotiť všetkých čo sedia pri tomto stole.

Máša mi vraví, že mám v hlave zbytočné myšlienky. Práve teraz má pravdu. Že to nikdy nebude inak ako je to so mnou teraz, s tým čo chcem a najmä čo nie.

Veľa spoločnosti.
Som občas zmätená, ale akosi zvláštne je to všetko prirodzené. Ešte nie také úplne, ale už na polceste. Takto rýchlo som sa do polcesty ešte nedostala.
.
Veľa som počúvala Mullera,
veľa zbytočne otvárala Benjamina Waltera,
priveľa chcela rýchleho porozumenia, aj keď bolo zbytočné ponáhľať sa.

taká nejaká láska k životu

Dnes sa mi všetko páči, dnes som veľmi šťastná. Šťastne opitá zo šálky vareného vína, ktorú som kúpila na Orave bratovi, s bielym vybodkovaným vzorom srdiečka. Ešte som veľmi šťastná a tak milo opitá z toho, čo by som mala brať veľmi s rozvahom, pokojom a neidealizovaním (!). Ale teraz sa všetko odpúšťa.
Mala som ruky od čokoládového krému, keď som umývala riad, keď som hladkala voňavé psie ušká. Potom som sa zabalila do červeného uteráka, len kľúčne kosti trčali a úsmev od ucha k uchu. Bábovka sa piekla v kuchyni, mama sa smiala a všetko to bolo veľmi ženské.
Taká nejaká láska k životu. (Ja tak rada padám na ústa po toľkej eufórii.)
Mám veľa kníh čo som dostala, kníh na ktoré nie je čas, preto ležia na stolíku. Kite runner, Fight club, Harry Potter and Chamber´s of Secret, Foucaltovo kyvadlo, Meno ruže, Smilla. Dnes by som chcela nedýchať a ponoriť sa do toho, čomu sa vraví umenie, do filmu bez slov len s peknými obrazmi, do ázijských tvári v ňom, do Zero 7, do článkov od Anuk alebo Blonďatej.
Toľko ľudí okolo, ktorých veľmi ľúbim. Ktorí vedia, že ma poteší kniha viac ako čokoláda, že mám rada tulipány, nie ruže, že mám rada dlhé rozhovory pri zaspávaní.
Vďaka za všetko to: Lenka, Hanka, Máša, Lus, Monika, Lucka, Saška a Dano, Daduš a Zdenka.
Mám pocit a viem, že takto je to všetko správne, takto je to najlepšie.