Prostredníctvom slov

mám chuť niečo napísať
niečo dobré, báseň čo sa nepokazí, nezrazí časom
nerozkúskovaná čiarkami,
chytiť tvoju tvár do dlaní, pobozkať ťa a nemať
viac tie dojmy zo samoty
a veta čo sa brodí krajinami mojej mysle
zafúkané pole, okolo ktorého chodím
keď v zime napadne sneh odráža lúče a všetky slová
sú len gýč na opísanie krásy
chcem otvárať pomaranče kôry toho čo necitím
a cítim keď dýcham, keď padám do perín,
keď bublinujem vzduchom
keď ide zo mňa teplo a veľa vydávam
chcem teplo tvojho ducha nepozerať sa na otvorené oči
nepočúvať frázy čo sa skončí ako to je a tak
to má byť
skončiť s žitím čo ma dusí šialene
dýchaním keď mi reže do pľúc studený vzduch
oslobodzujúci smiech a tohto človeka veselý duch
a pozerať na moju mamu ako sa smeje, tancuje v kuchyni
pregĺgať usoplené slzy, keď si vyčítam zlú chybu, keď ma bolí bolesť
obklopená okolo nás
včely v teplom pive v lete na tráve a ústa plné hrozna
zeleného baví ma
točiť to na záznam zvuku prostredníctvom
slov

aréna O6

drkocem zubami, cica otvorila dvere a ten cigaretový kandlík veje rovno do mojej postele, dúfam, že po ceste zo sprchy nestupí do toho hrnca z octovou vodou čo som nechala na podlahe

užívame si posledný deň vianočných trhov, v shopping palace nechám nehoráznu sumu na skvelý vianočný darček, evu na trhoch obťažuje ujo, čo vyzerá ako hitler a na zastávke domov nám nejaký vlado v besne zelenej bunde a chumáčovými vlasmi želá do nového roka "aby ste fšetky štyri čo tu stojíte mali dvojičky". všetky štyri sa zhrozíme a potom rozrehoceme. aké milé prianie:D

Minule sme stáli a pozerali na toho pána "hlásnika", určite ho pozná celá Bratislava, čo má taký špecifický hlas a kričavo-spevavo predáva nový čas a všetky možné časopisy. Chcem film o tom pánovi, tak sa mi páči, Monika sa smeje na tom, že si vezmem diktafón a spravím s ním rozhovor, len tak pre seba. Smeje sa a kuká na čokoládové lokše, ale nevládze, lebo má ešte stále punč.

love love

čítala som v tebe skôr. ako sa to stalo bledé. moje myšlienky. a ty si sa neusmial

neviem čo dopísať lebo je veľa hodín a musím sa baliť
toto je taký súkromný priestor, trochu neorganizovanosti
mám to tak rada

v pavučinách svetra

-napríklad som si povedala aké bude fajn sedieť tu a nečakať
alebo čakať lebo toto je
terapia ktorou sa tvorí
-pozorovať na námestí štúra turistov v turistickej električke
ľudí kráčajúcich so zviazanými stromčekmi v náručí kráčajú cez trať je im to jedno
-ako ten pán čo objímal zmordovanú jedličku včera keď som šla domov
-také srdce zahrievajúce
-klávesnica ktorá vynecháva písmená
-oskar ktorý sa stratil
-v byte odmrazujeme chladničku je tam zima ako v psinci
-kriedou si kreslím kruh a píšem to do čierneho diára v ktorom je dátum až od 2007
-žiadny 18.december 2006 tak všetko čo sa deje
píšem do dátumu o rok dopredu
-včera som zaspala oblečená odľahčená vyfúkaná vetrom odbremenená záťažou rozmýšľania
-o dva dni budem hádzať do jukeboxu
-a púšťať arethu franklin respect
aerosmith living on the edge
katie melua s deviatimi miliónmi bicyklov
e. torrini fishman´s women
-no dobre tieto dve posledné tam určite mať nebudú:)
a ešte ain´t no sunshine when she´s gone...

jedinečná

všetko je ako paradox
jedna veľká diera
s luciou, ktorá so mnou robí ma strašne bolí brucho od smiechu. je milo dezorientovaná, je milo milá. taká priestvitná, čistá, jedinečná
volá mi mamina a povie strašne smutnú vec. takú, že ráno revem v električke. aké je to na hovno, aké je to na... keď niekto zomrie, ako to strašne strašne bolí, strašne, strašne aj keď nie ste celkom priamo, ale týka sa to niekoho okolo vás
ráno stretneme petru, zlatú petru, čo robí take milé rrr a aj ona je uplakaná, má babku v nemocnici, čo je toto za obdobie
dada ma chce zoznámiť s jej priateľom, nevideli sme sa už...už tak dlho
ne nor mál ne dlho....
na ulici už nie je ani jeden list, ako som kedysi písala, že chodím žilinskou a je tam žlté listové more. nie je tam nič
je tam akurát zima že mi mrznú pery
hej bože objím ma mám blbé obdobie

O poruchách, hraní na gitare a tak

firera mám rada, ale len kým na mňa zbožne nehľadí. ja viem, je to strašné, ale nenávidím to. mám asi nejakú vadu, ale vždy mi vadí, keď ma začne mať priveľmi rád niekto o kom viem, že to nebude opätované. začnem robiť veci, len aby ho to prešlo, je to akási imunita, snažím sa mu ju vytvárať. ale keď ide o firera on to ignoruje. píše mi básne a hovorí mi o tom, ako by ma hneď pretiahol. minule to povedal pri stole pre všetkými, len trochu jemnejšie. zamrzla som. včera sme spolu cestovali domov, zastihol ma v najhoršom a najlabilnejšom stave, hladnú, vystresovanú, neupravenú a absolútne nepripravenú. nechala som ho na autobusovej stanici, netúžila som s ním zoznamovať otca.

šagrát má hlas ako z rozprávky. hanka mu to vždy hovorí, že by mal hrať v slovenskej rozprávke takého kráľa s korunou na hlave (lebo s takým hlasom kráľ bez koruny...to sa ani nedá)

keď sa rozprávam s mášou pripomína mi leto. neviem prečo, v lete som s ňou nikdy nebola. keď hovorí krčí noštekom a pri vážnych veciach sa tak zahľadí doďaleka. hovorí veľa múdrych vecí, ktoré idú tak z nej. a mňa to fascinuje. keď hovorí niekedy hocikto iný také veci vyzneli by celkom inak, nevážne. keby som ich napríklad hovorila ja. ja také veci viem písať, ale nie hovoriť.

mám skvelých rodičov. tak ma ľúbia, vo všetkom mi pomáhajú, môžem mamine plakať do telefónu keď som niekedy na dne, ale nerobím to, lebo viem, že by sa trápila. niekedy sa veľmi bojím, ako je možné, že mám toľko šťastia, že ich mám a že sa to nejako pokazí, lebo to nie je možné. radšej to nerobím, lebo potom panikárim.

keď chodím večer z práce väčšinou je už tma a zmeškám električku. desať minút potom čakám na ďalšiu. väčšinou vtedy strašne potrebujem s niekým hovoriť. takže najlepší čas na telefonáty ( pre mňa) je 22. 10.

moja spolubývajúca. má rada scukornatený med. nesmie byť tekutý a normálny. celú chladničku zapratáva medmi lebo dúfa že rýchlejšie scukornatejú:D
ja mám tak rada tieto ľudské "obsesie":)!
napríklad samo chce, aby som ho spomenula v článku. on je pernamentne hladný a vždy keď sa naje, zabudne že bude hladný aj potom. preto si nekupuje jedlo. lebo jednoducho zabudne, že ešte bude hladný
alebo moja mama. neznáša gombíky a nakrájaný chlieb do chladničky dáva iba v párnych počtoch. v noci nenecháva v dreze nože
brat musí vždy zamknúť byt na dvakrát, inak by nezaspal
eva má rada, keď ju búcham po chrbte a nenávidí kožku na mlieku:)
lenka, s ktorou som sedávala musela mať vždy zastrúhané v š e t k y ceruzky
a tak

ľudia sú skvelí. strašne ich mám rada


________________
venujem Ostrovanke

Povedz

matkinova hysterka povedala, že je pako a má sa odblokovať
bezo povedal že matkin je idiot
jana mi dnes povedala, že "keď nevieš tu ťa nikto nepodrží, však?"
monika povedala že má deficit
a hanka že nech to poviem a budem jej vzor
tri štyri povedal že si to premyslí
a ja poviem, že sa potrebujem aspoň pl_t_n_ck_ _a_u_i_ lebo aj bez toho moc nerozmýšľam

hovorí sa, že kto neriskuje ten nemá
hovorím si to aj ja
alter ego mi hovorí, že mám riskovať
budem riskovať. budúcu nedeľu. uvidíme podľa okolností
idem si kúpiť Evu, dnes sú spolubývajúce v divadle, spravím si dobrú kávu- najlepšia káva je pomer voda:mlieko:cukor:kava
2:2:1:2
môj ocino síce tvrdí, že to nie je káva
ale tak
mám svoj názor:)

Časť z niektorých dní

She is twenty five.

vnímam ako to plynie.
keď sa mi stiera tvár o okno električky
keď chceš vidieť
len tú špinu, lebo bolesť posúva.

občas mi je: mrzuto. nechcem nič vracať späť
v nekonečnosti myšlienok sa dusím a keď chodím v tme domov, je celkom príjemné zamotať sa niekam, ani rovno, ani nabok a nikam

dnes (teda včera, lebo toto som škriabala do papiera) som mala stretávací deň. Nielen, že ma oslovili minimálne dvaja cudzí ľudia- vyžarujem schopnosť "pýtajte sa"?
Teraz nám tu praská oheň.

Poviem vám o ľuďoch. Čo sem chodia. Sympatická staršia pani oproti mne číta Zdravie. Nemá rada kamilkový čaj (ani ja). Čaká tu, kým jej opravia niečo v byte. Občas na mňa pozrie milým ospravedlňujúcim úsmevom, cítim, ako fajn sa cíti.
Vzadu na desine je mladý pár, on si vždy dá viedenskú (robí mi problém robiť rovnomernú šľahačku), ona experimentuje. Majú obaja dlhé vlasy a vždy si pýtajú aj šach. Zvláštne, ako cítiť lásku, vidno to aj bez dotýkania.
Na osmičke sedí tmavovláska (musela som stíšiť Indiu Arie) a tichý muž. Ona sem chodila ešte predtým, so svojím bývalým priateľom, ale to som tu ešte nepracovala.
...

Drahá veronika,
ja som také malé, 164- centimetrové nič a ešte k tomu trafene...som v Tvojom zivote kratko, tak ako Ty v mojom, ale som tu. Je toho asi dost, viem. Ale si velka, a je to len o tebe. Rob, čo cítiš...
Ži, čo cítiš a buď s tými, s ktorými cítiš...
Maj pekný den...
papa M.
Som tu...

Dakujem, Masi:)

...
niektoré veci ma posilňujú, napriek tomu, že mi odoberajú silu
ale inak je všetko zrejme ok

_tajnoticho

no. masinka akoze srdce mi zvonovo bucha. som doma a nie som vo svojej kozi, celkom nepochopitelne. pada sneh a je mi zima. v bratislave pada tiez. tam sa citim sama a tu tiez. ako zacarovany kruh. neviem co to je.
robim veci dokola a preco vzdy, preco vzdy ja musim "ratovat" ludi. fakt neviem. fakt nemam tolko sil, nechapete to? nie som vobec silna, hocico ma zlomi.
bojim sa hluku a kriku, nemam rada konflikty medzi ludmi, ktorych mam rada. neviem sa pozerat do oci, ked som protivna a niekedy mi je naozaj zle z toho co som komu urobila alebo povedala. a zmenim nieco? davas na mna starosti ako saty na vesiak jeden kabat na druhy a ja uz praskam. naozaj niektore neviem uniest a co je horsie- ani riesit.hocico by som urobila len retazovo ublizim dalsiemu cloveku...nezavisle odomna. samy spad. a ked sa cosi stane...najviac ublizim seba.posrata situacia.
mam tolko krehkych veci a hocico urobis, hocico sa urobi tak to asi nezvladnem. ach. toto tak neznasam.
myslim si ze sa vypisem a nieco povoli. houby. nepovoli vobec nic. zatvaram vkuse dvere ako debil a vzdy ked pridem myslim si ze nieco sa zmenilo. haha. vobec nic.
smiesne ako sa nalady menia vsak? radost nas vie dostat rychlo a rychlo prejst a to co nas trapi trva dlho.
typicky optimizmus...dufam ze to o chvilu prejde

čierna mačka, biely kocúr

ideme do kina na kusturicu, potrebujem sa zasmiať
lebo to vyzerá tak, že si budem hľadať nové bývanie
lebo mám po zuby odporných neústretových ľudí, čo si myslia, že všetko sa robí na povel a bez vysvetlenia
a čo keď, seriem sa na to, ja chcem vysvetlenia
lebo sa mi všetko valí na hlavu
lebo cez víkend zostanem sama v bratislave a teším sa na to, nech mi dá každý pokoj
lebo som teraz v afekte a potrebujem si niečím tresnúť, zakričať
lebo nemôžem meškať na ten film
lebo musím nechať jednu prácu, ale neviem sa rozhodnúť, lebo neviem
ale aj tak to urobím
lebo včera keď mi brat povedal, že museli dať utratiť nášho malého pampúcha revala som polhodinu na posteli, celkom ako malá, a čo keď
tak som no emotívna no a čo....
a strašne som vtedy potrebovala objať nielen kvôli tomu
lebo zrazu s každým vychádzam a niečo sa láme
ble
nechutne lepkavý pocit ako žuvačka o stôl ono sa to naťahuje
lebo teraz mi došli všetky veci a tú najväčšiu zlosť som si už vypísala
idem na kusturicu, sadnem si na zadok a 124 minút alebo koľko sa vypnem

karamel na tejto hrboľatej ceste

toto bude na dlhšie.
presne tak, ako prichádzajú slová. s čiarkami aj bez nich.
som premknutá krásou, chápeš to milý čitateľ, chápeš? zrejme nie a aj áno. bolí ma chodiť po ceste, v noci je krásna strašidelná tma, včera som sa stretla s ľuďmi, ktorých mám strašne prestrašne rada, tma je tmavá, taká atramentová, až sa to nedá popísať a na tele mi nie je zima, keď kráčam ňou, po ulici a uhýbam sa konárom.
mám rada tento svet, tento život, v túto chvíľu, toľko podnetov a toľko pocitov, dlho nikto nepodmieňoval moje bytie otázkou o existencii druhého ja. teraz ho nepotrebujem, teraz som šťastná, už mi ani nevadí večne zlá deprimovaná nálada niekoho s kým bývam, teraz je tu tma, popol a dym vo vzduchu, doma krásne vonia podlaha, je celkom nová a cítim borovicu...
niekto ma rozosmieva, nieoho rada vidím po dlhom čase a som prekvapená tým chýbaním...nečakaným. A niekoho položené informácie, ktoré som ani netúžila vedieť ma dokážu trošku zraniť, lenže väčšina vecí sa dokáže zahojiť prejdením prsta po ryhe. a ja vlastne nijaké nemám a nechcem
asi som celkom zozimela z tohto zvuku, prechádza ma studenosť a vidím všeličo
mám rada tieto veci, túto skladbu a niekedy si sem sadnúť len tak a predýchať to všetko
mám rada vôňu radiátora, dnes mi to pripomenulo toľko vecí
aké je to tuto toto všetko zvláštne- ja- my- prežívanie- hlúpostí- a podstatných vecí- pocitov- reťazenie
že o čom to všetko je
že ja neviem
a
ako
vôbec
mi to
nevadí
a už nechcem byť taká, už to chcem priať a pozerať sa na všetko z priezračného hľadiska
dnes som rada...že som pomohla a že.

neviem čo príde

Na trase Bratislava - Praha, 1. z mnohých ďalších častí:)

Tak Hanka si predsa len vybrala Prahu namiesto Bratislavy. Neocenila naše hlavné mesto a nepomohol ani taký VÝZNAMNÝ fakt, že som tu ja:) Neostalo mi nič iné ako sa s tým zmieriť a len sa chytať od smiechu za brucho, keď čítam jej maily...ako napríklad naposledy...

"tak som prisla k tej kosikovej zone, kde som si zacala ukladat veci do tasky, ked tu zrazu...zacalo mi svietit to hnusne laserove svetlo na ruku. tak som sa pozrela akoze kto to vtipkuje a to bol ten chalan...som sa usmiala usmevom "hej, mile" a ukladala som dalej...o chvilu zase.. teraz som sa na neho pozrela a vravim :" prvykrat to bolo vtipne, ale uz nie je." a on na to: "ale je" a ja na to:"ale nie je" ...a na to on:" to preto, ze ste tak krasna" a ja ze: " aha..super, dakujem..." a on na to:" viete o tom, ze ste krasna? uz vam to niekto povedal? " a ja na to:" hej, mamina s ocom mi to hovoria casto " a on na to:" ale ja myslim nejakeho chlapa" a ja na to:" ved vravim, ze moj oco" a on na to:"mi nevravte, ze som prvy" a v tej chvili sa mi konecne podarilo zbalit ten nakup do tasky, pozrela som sa na neho pohladom "ha ha ha..mile" a odisla som ....a on mi este na odchode krici:" a pridte sem zas..budem tu na vas cakat"....bolo to celkom mile...

ale to nie je vsetko...moj sialeny den pokracuje...sla som domov v buse s tym nakupom a predo mna sa postavil taky celkom pekny chalan...mal fakt krasne vlasy a tak nadherne mu vonali....v tom momente sa mi vyplo vsetko comu sa moze povedat zdravy rozum a ja ani neviem preco (fakt som nechcela-bolo to take intuitivne) som sa k nemu naklonila a strcila som moj nos do jeho vlasov....!!! sibnute javiem...ale tym mojim hormonom uz fakt sibe....on sa tak pomimo otocil a ja -urcite cela cervena, lebo som si zacala uvedomovat, co robim- som mu povedala " pekne ti vonaju vlasy" .....on sa milo usmial, povedal "tak dik" a otocil sa...v zrkadle som videla, ze sa zacal trochu -nie ako ja- cervenat aj on ....no proste hana straca rozum a asi by potrebovala chlapa, lebo vzdy ked citi muzske maso sibne jej...."

:D

Valec na nervy

Večer v dome našľapujem potichu. Naše bytosti ( rodina) spia, kým ja zdobím klábosnicu slovíčkami. Dýchajú. Spí sa vo voniacich perinách.

Toto je terapia, ktorou sa (z)bavím.

Cestou domov som stretla tých dvoch. Zobrali ma domov, ten s exotickým menom má v dome vlastný "apartmán" a dlhý vodný svietiaci valec, ktorý bublinkuje, mení farby a na hladinu hore vytláča umelé farebné rybičky. " Je to dobré na nervy", povie mi. Happy 18 birthday brother visí na šnúrkach. Zo stropu. Asi od sestry.
Ten, ktorého poznám dlhšie mi podáva do rúk Amores perros (platonicky ľúbim G. Garciu), navrchu je dvd s modrou fixkou písaným Okrsok č. 13. Ten som ešte nevidela.

Budem dýchať vôňu ulice, ktorú nepoznám. Budem si hovoriť slová, že harmonia, niestres, kľud. Byť a snažiť sa byť... rozumieť si s tebou, hovoriť bez nervov s ňou, nečakať jeho, počúvať vás.

nestihla som dokončiť všetko čo som chcela tak neskôr...

Tak neskôr.
Vonia to tu po daždi. No dobre tak nie, v Bratislave dážď vonia trochu inak.

Nechápavosť týchto ľudí ma už nevytáča, len sa smejem. Kladú mi zbytočné otázky načo ti to v živote bude, kedy to využiješ, a podobné bláblá. No panebože len tak, len tak... lebo, lebo....sa mi chce! Lebo som zvedavá.

Neviem niekedy vravieť "poeticky", premáha ma letargia, zmáha ma nečudovať sa, len prijímať a nevydávať tie časti vlastnej energie na veci neovplyvniteľné.

hovoríš že všetko sa deje príliš rýchlo ale všetci chceme len to jedno občas nielen to a mne sa nepáči vidieť že nežiješ život tak ako by sa dalo kebyže chceš, že nevieš ake je to vidiet všetko nielen z jedného uhla ale bublifukom

Na stole s ružovou minerálkou si zatvorím oči a prežijem nasledujúce štyri hodiny bez straty vlastných zmyslov, súdnosti a trpezlivosti.

Chcem ten Máriusov valec s umelými rybičkami.

Ako sme si povedali, že to bude všetko ok

Včera sme si urobili pohodový večer v našej zlatej starej polokrčmovej vinárni, kde môžem mať vyložené nohy hoci aj na stole a nikomu to nevadí, kde sa dá sadnúť za hocijaký stôl, hlavne nech je dosť veľký, lebo vždy príde niekto, koho ste viac menej čakali- nečakali, každý odbieha uprostred vety pre pivo, "na vzduch", pustiť nejakú hudbu alebo hrať futbal.

Tu sa dá robiť všetko.

Prišiel Š., skutočne netuším odkiaľ má takú skvelú prezývku a spolu sme prišli na to, čo som ja vymyšlienkovala ako "vidím, že v tom istom období prichádzame na tie isté životné pravdy:)".

Š. to povedal celkom nepôvabne a ja to musím zreprodukovať len ako voľnú citáciu, čosi v tomto zmysle: "vieš zistil som, že som k ľuďom strašne odporný a čím viac si to uvedomujem, a potom keď to každému hovorím, tak len každému leziem stále viac na nervy, takže som sa rozhodol, že sa to všetko vykašlem a nechám to tak, lebo niekedy sa môže človek snažiť ako debil, akokoľvek sa dá a ono je to stále na riť. Tak to mám proste všetko v .... a tak je to najlepšie, proste mi je to jedno."

" A Š., myslíš, že to potom bude lepšie?"

" No vieš čo, ja si myslím, že keď to nebude lepšie- nebude to ani horšie"

" :-)"

Tak a keďže mám nejaké tieto...spôsoby:) tak nebudem hovoriť, že ja to mám v ...., ale budem len krčiť ramenami.

*Takže mami, nestresuj prosím ťa, že všetko robím tak letargicky pomaly (aj tak mám silné tušenie, že mi čítaš tento blog), mne sa len nechce ponáhľať. Krčiť plecami budem pred tebou asi len v duchu, aby som ťa ešte viac nevytočila.

*Šeherezáda, nesmej sa, že si fotím potme žlté listy v parku a pozastavujem sa nad tým, že Veľký voz vidím po ceste z parku a aj o kilometer nad naším panelákom a stále mám pocit, že je na jednom mieste.

*Brat, prosím ťa ukľudni sa a nekrič, že sa mi nechce chodiť trhať pred bytovku ďatelinu pre nášho trpasličieho zajaca, (ktorý pravidelne ciká na chodbu a ja to po ňom likvidujem), lebo ho nemám rada a neprechovávam k nemu také vrelé city, ako ty. To ten flegmatizmus, vieš, veď on to pár minút vydrží.

*Moja potencionálna zamestnávateľka, vydržte to prosím, ak budem odnášať tie čaje po jednom a budem sa piplať s prípravou, pod časovou tiesňou však nepodávam najlepší výkon. Ale budem sa snažiť, čestné slovo (a na to sa neklame, ako ma naučili v detstve). Krčiť plecami budem až za barovým pultom, nie pred zákazníkmi, sľubujem.

*Oci, ak budeme nabudúce šoférovať spolu (po tých dvoch rokoch by sme to mohli opäť raz skúsiť:), snaž sa nezvyšovať hlas,mám potom zvýšený pulz aj tep a všetko a skutočne neznášam križovatky a pohýnanie do kopca. Trpezlivosť, pls.

*Šagrát, nepýtaj sa ma, čo hovorím na tú knihu od Nietzscheho, nezvládnem ju prečítať za jednu noc a potom citovať pasáž zo strany 181 ako ty. My príležitostí flegmatici na to ideme pomaly.

_Ostatným to odkážem osobne a okrem toho H., že by skutočne mala ísť do Bratislavy, nie do Prahy:) Medzinárodné vzťahy, Hani a nálepka CD (ak sa nemýlim) na aute:)

***

Tak a teraz vám niečo poviem. Teraz je to také divné s tými vzťahmi a so všetkým po čom túžim. A veci sa stáe vyvrbujú tak, že ak niečo strašne chcem, presne ako Š. povedal môžem sa aj potrhať a ono to často nepríde. Potom na to zabudnem a prestane mi na tom záležať, "daná vec" zapadne prachom a keď to najmenej čakám príde a sama sa ohlási.

Mám len smiešnych 21 no zisťujem, že jediná univerzálna pravda pri riešení "problémov" je, že ČASOM SA TO VYRIEŠI SAMÉ.

Tak zabudnite alebo sa nesústreďte alebo čo a ono to príde.

A všetko je krásne a ešte stále je dosť teplo, ale to len tak pomimo:)

*Skúmam.

A nečiarkujem.

také celkom neobyčajné ticho

ani nebolo také ťažké zatvoriť to.
pravý opak toho, ako keď sme včera otvárali konzervu morca deli/dely /?/ hrdzavým otváračom, začalo byť neznesiteľne teplo, opäť v nevhodnú chvíľu.

na chvíľu som potrebovala ticho. také ktoré nerezonuje v ušiach, také, ktoré šumí ako parkové lístie, prenáša sa a vznáša okolo uší, šuchoce ako sáčok z americkej krásy, ktorý sa vznášal v povetrí. len také celkom neobyčajné ticho.

v ten deň.

odpútať sa od všetkého, viac to neskúšať, lebo som zistila, že už ani tak veľmi nechcem. (Ale veľa chcieť je relatívne, všakže?)

tak sme šli na gejšu a bolo to krásne, tá hudba a príbeh a krása ten pokoj, tá vôľa na nič nemyslieť, prežiť kúsok príbehu.

zrazu to bolo iné, a mne to už nevadilo.

Pierkovo

Kreslím si ťa. Aby to bolo také strašne dokonalé. Také strašne. Strašne dokonalé.
Chúlim sa do klbka a padám na zem. Celkom pomaličky, zľahučka. Nikdy to nejde celkom nadol, len pár centimetrov nad...

Pierkovo.

Hrám sa so slovíčkami. Točím kamerou. (Nie, nikdy som to ešte nerobila).

Teraz mi padne sieť a stránka ukáže obľúbené slová. Server nelze najít.
Mala by som myslieť na balenie vecí, na prácu, Zelené pleso a dobré počasie. No ja nemyslím na nič iné iba na teba.

Včera večer vyzerala obloha ako dve sekundy pred kýchnutím a predsa nepršalo. A ja že sa to stáva rituálom, že kdekoľvek prší vždy som pritom. Potom prídem mokrá s pieskom na rifliach fŕkam kvapky na podlahu.

Deštrukcia. Amen. Ma baví. Len tak. Byť.

Kreslím kružnice a to sa vždy oháňam tým, že všetko dokonalé je nudné a nedáva priestor na fantáziu.

Server nelze...

Potrasiem sebou nech sa prebudím zo zvláštneho sna.
Mám v mysli veľký ružový héliový obláčik.

Slnečnice

*nechce sa mi. nechce.
*písať veľké písmená, čiarky, bodky.
bude to počasím som si istá...

*mám pocit že obloha sa posunula a desať metrov dolu a mňa teraz všetko talčí k zemi. každý kričí, vrčí, sú nervózni, každý sa pýta- a také hlúposti. jediné pekné čo som dnes počula bol návrh o zapaľovaní striech a tajných signáloch, to ma rozosmialo...

*stála som po kolená v zeline na zablatenom poli tenisky robili mliaskavý zvuk nelly mi hučala do uší. fotím slnečnice, lebo ani nie je úžasné svetlo ale je mi ľúto neodfotiť to.

*toto sa bude ťažko čítať no odpúšťam si

*chcem odkázať že neviem ľúbiť na objednávku, prepáč
že dnes ten dážď čo na mňa kvapkal z deravej strechy padol vhod
že ja nespĺňam možné kritéria
že mi je smutno strašne smutno. aj z toho že mi to niekto píše. asi mi je smutno za všetkých.
že to prejde
chcem 24 hodín ticha bordelu okolo seba omrviniek na stole, budem ležať horeznačky/ či doluznačky? na posteli
aj keď nemám na strope fosforové hviezdy ako Maco bude sa mi snívať o Coldplay
že mama môže kričať a ja si zapchám uši
chcem byť SPäŤ
na jednu noc pls

*včera som robila tortu bola som donútená, ukladám ovocie jedno na druhé baví ma tváriť sa ako perfekcionista, čo je však veľmi vzdialené pravde. teraz to krájam- ten zvuk- ten zvuk- nôž sa brodí vrstvami až je z kruhu osem trojuholníkov

*paľovi som včera navrhla že si budem so sebou nosiť čiernu izolačnú pásku aby som vždy keď bude ručať a hučať a ziapať do pesničiek ktoré pustím v "džuboxe" /neviem ako sa to píše/ tak mu ju obkrútim okolo hlavy nech sklapne.
- klipká očami a je smiešny s návrhmi na sex. čisté prasa.

*

vyhviezdičkujem

" I try not to think about the rain..."

Nepochopili sme naše dve myšlieky?
Skočili bungee na jednom mieste, kde sme obaja a predsa nie spolu...
Dve intenzívne množiny súvislostí...Toľko hviezd na nebi, Skye sa smeje...
Prekračujem ľudí, spacáky, zakuklené embryá v oblakoch teplého betónu...
Prežívam...
Bojím sa? asi asi asi
Kedy je dosť...dosť?
Či si rozumieme- a viem ja?
Len čítam napísané, asi sa nikdy nevyliečim...
Zvláštne príbuzné povedomé napätie...
Nechcieť sa namočiť ani kúskom a nenechať sa stiahnuť do roztopenej vody...
(Nenúťte ma, prosím)
Medziplanetárna sústava hviezd a predsa sa nestretneme na želanie.

V červenom bare

Som rada anonymnou súčasťou davu.
Som rada (rovnako) súčasťou anonymného davu.

Tú prvú noc padali netopiere, celkom ľahko, melodicky, pohybom perí, preklenutím jednej nohy na druhú sa nútim v noci uvažovať, premýšľam aj nad Jasperovým článkom 960 slov.

Ono to padá, pomaly, ale isto.
Ono to mluví, nehovorí, len tak z čista jasna.
Opakujem dokola tú istú chybu, len ju nepoznám, tú jednu vec, čo to vždy spôsobí, rytmicky pohmkávajúc dokola a dookola, smerom, ktorý sa nedá stratiť. Potrebujem silné drgnutie na vychýlenie z osi.
Knechtová spieva ako o život, s krížom na hrudi, prvýkrát počujem pieseň Krajinou. A čou vinou? "Čou vinou?"

Dym je červený, noc je červená, ísť z jedného konca na druhý. Prestalo ma baviť zachraňovať ťa z nekonečnej vlny pesimizmu. Sprosté pocity, nenávidím nahlúple pravidlá ako sa to má robiť, a čo si z toho vyvodiť. Je mi jedno, že ty to tak robíš a to niečo divné je vo mne. Neberiem si to.

Sedím na pódiu, hudba mi trhá korienky vlasov, nikoho nepoznám a nikoho nechcem poznať, preto mi je tak nekonečne jedno, čo tu prúdi vo vzduchu...prosté blablákanie, šampón sa mi kĺže po lakťoch, bruchu, priehlbine medzi prsiami, neverím a dá sa žiť a bez toho a dá sa byť aj bez toho. Už si viac nebudem vykladať karty, lebo sa všetko plní a ukracujem sa o moment prekvapenia. Nech hrá aj nová Madonna, pohladkám ťa imaginárne opakom dlane po líci, strácam sa idem tak ďaleko späť ako sa to len dá...

Všetky vážne veci sa budú oddnes riešiť v Red café, pri káve a ružovom svetle.