Plus

Dievčatku na Hviezdoslavovom námestí z ruky vypadla veľká farebná minerálka, vzduch v autobuse je neznesiteľne vydýchaný a ja sa korčuľujem po izbe s vínom v pohári na stopke a otvorenými dverami. Štátnicový dar samej sebe.
A začína čosi ďalšie.
Ale ešte si dám na chvíľu dovolenkovú pauzu, Bažanta, opekanie a hrádzu.
Krásne, krásne, krásne je dnes.

Skate

Zvonku hučí hudba (Lavagance/Iné kafe) a mne hrá francúzske elektro. Ráno som sa zviezla opäť na Trnavské mýto a pohovorovala s cudzími ľuďmi. Dievča v autobuse má zelené ponožky s bielymi bodkami v zlatých balerínkach. A sukňu. Veľa sa usmievam, keď idem naspäť. Som krajšia a aj ľudia okolo mňa. Usmievajú sa naspäť. Chalan pri dverách a slečna, ktorá nevie udržať rovnováhu s kabelkou v jednej a lístkom v druhej ruke.
Páčil sa mi ten človek, čo som s ním dnes mala pohovor. Neskúšal žiadne presonalistické triky a na všetko povedal, že to nie je problém. Myslím, že aj ja jemu. Chcem to zadanie urobiť čo najlepšie.
Po príchode električky sa všetci oneskorenci rozbehnú cez koľaje, aby stihli zatvárajúce sa dvere a vyzerá to celkom smiešne.
Včera pršalo a v ruke mám dve knihy na recenziu z Aspektu, tej feministickej liahne. Keď vyjdem von musím skontrolovať, či som ešte stále žena, neasexuálna v nevyťahaných teplákoch a šatkou na hlave. Toto sa nazýva trauma z predmetu Úvod do rodových štúdií. Vďaka- radšej bozky bez premýšľania nad rovnoprávnosťou a úchylka v bižutérii. Ale knižky sa mi páčia.

Treba to tu žiť čo najintenzívnejšie, už to rovnaké nikdy nebude.
Z prvej výplaty si kúpim korčule.
Looking forward...

radosť

Opäť zažívam ten pocit šťastia, (alebo spokojnosti?), keď vám ide roztrhnúť srdce od nahromadeného napätia a čohosi, čo sa vydarilo. Sedeli sme v 127 všetci vystresovaní, napätí, držiac sa za ruky. "Vyhovel, nevyhovel..." Jedno meno cez druhé, výdychy úľavy a potom slzy, ako dôsledok nevyspatia a nervov. Jedno písmeno z titulu máme hotové a o týždeň rovnaký kolotoč s ešte menšou časovou rezervou plus obhajoba. A potom bude už len hľadanie práce, pohovory, pohovory. A máme nového člena rodiny, volá sa Sofia a je to najkrajšie bábätko, aké som kedy videla. Poslali mi mms cez štátnicový test, takže to bola prvá správa, ktorú som si prečítala po otvorení dverí. Spolubývajúca púšťa Eddieho Veddera a ja sa cítim tak zvláštne...polodospelá, s pocitom otvárania srdca, ktorý som naposledy zažila pred niekoľkými týždňami pri inom človeku, no opäť som ho zavrela dostatočne skoro v rámci sebaobrany, ktorá sa nakoniec obrátila proti mne. Tentoraz sama, len obkolesená priateľmi, pár ľuďmi, no radosť je taká iná, celkom, celkom moja... Cítim, že sa opäť rozžiarieva, že začína ďalšia etapa a zdá sa, že je to slnečný začiatok.

Planéta

Ten žltý Turancar na stanici šiel do Prahy a ja som v tej chvíli intenzíne zatúžila odcestovať, ísť preč, znovu zažiť pocit zbaleného kufra a tabuliek označujúcich nové mestá. Vypadnúť a vykašlať sa na celé hľadanie práce, iba s vakom na chrbte a zažiť niečo nové, čo prekryje všetko, čo bolo. Bez vysvelenia a zdovodňovania, len tak.

Chlapec sediaci oproti na lavičke vytiahol foťák, zaostril na náš čakajúci rad a namiesto prvotnej túžby pokaziť záber vystrčením prostredného prsta /vždy ma pokúša urobiť to/ som sa otočila a usmiala. Kým som nastúpila do autobusu, zmizol.

Dievča s blonďavým copom zakoplo o kúsok skla a ďalej kráča ležerne. Šoféri v červených a modrých vestách sa trúsia po nástupišti a ja vidím neuveriteľne sympatického staršieho pána, ktorý uvoľnene a zhrbene s úsmevom kráča opačným smerom.

V autobuse som si necvakla lístok, lebo: dav a veľa tiel a nechce sa mi míňať slová na banálne prosím, ďakujem. Nazvala by som tento stav absolútnou apatiou v kombinácii s boľavým hrdlom.

Vraj mám mať v lete neuveriteľnú charizmu a plno sexuálnych dobrodružstiev. No a nevstávaj potom s myšlienkou, že máš pred sebou kopu skvelých dní. Výborná motivácia prečo sa učiť na štátnice.

Coldrex, Strepsils, káva a lexikológia k tomu. Len nech to, prosím, dobre dopadne.

Pulzovanie

Je tu všade veľa hluku (na večer), odraz basketbalových a volejbalových lôpt, bolesť v hrdle, buchot studenej vody zo sprchy, krém na opaľovanie roztápajúci sa na hnednúcej pokožke. Náhodou mi zahral Pearl Jam, ten, čo minule, no ja som len chcela toto:

David Holmes- A Liar and the Happy Thief
a
David Holmes- The Watchers

na youtube nebolo, ale mne sa to spája s teplom od lúčov na pravom líci, čapovanou kofolou zdola a dnešným dňom. A ešte metalovým Michalom a jeho plavou bradou vyťahanou od slnka.

A hoci blonďatá hovorí o tom, ako klinikovsky sa momentálne cíti, páči sa mi pulzujúci vzduch tohto teplého dňa. Poukladáme povinný počet písmen, pár dielov Priateľov a informácií uložených v hlave a večer v Mlyne postúpime o krok vpred v záväzku, že sa do piateho ročníka naučím mať rada pivo.

PS: A. má u mňa pusu na líce za to, že vie čo a ako povedať na správnom mieste.

Púpava

V kuchyni zavoňali špekačky a tak plánujeme opekanie a všetko po 27. máji. V bufete kúpime ružovú fľašu Lucky, a na lúke nás obkolesili cigáni, ktorí obednú pauzu využívajú na polihovanie na lúke a povznášanie svojho estetického zážitku pískaním na všetko, čo má sukňu a podobá sa aspoň ako tak na ženskú siluetu.

Vo vestibule M. vraví, že je tu akosi priveľa testosterónu (a nebolo to len robotníkmi, inštalujúcimi záhadné svetlá).
Pravdu má.
Bavíme sa na žiarlivostných prejavoch istej slečny a jej podobným, ktorá opäť raz nevie čo so sebou. Je to vtipné len do tej miery, do akej si uvedomím, že slová ako osobná hrdosť nie sú pre všetkých ľudí rovnako prirodzené ako pre mňa.
Ale ako hovoril Blake so svojím jemne homosexuálnym mávnutím ruky a úsmevom: "Whatever...I´m over it!"
Takže ak má niekto chuť hrať sa, nech sa pokojne hrá, ale na vlastnom ihrisku. (Už som asi vyrástla z toho, aby ma vyprovokovali hlúpučké maily pod pseudonymom.)

Žiadne víno. Len veľa učenia. A čakanie na Bažanta. A slnko slnko slnko.

Neskôr: ako som sedela po západe slnka a mlynská bola takmer tichá, iba kroky pár ľudí a zozimovanie sa na večer v poslednej takmerslnečnej chvíli sa k nebu vznieslo asi tisíc bielych peľových bubliniek ... pekné, pekné, prepekné ...

Country a rock

Tieto dni sú také plné, až ma to začína unavovať ... samé vysvetľovanie, zdôvodňovanie, výčitky... bez zmyslu. Bude to tak ešte dlho? Chcem si pamätať, no súčasne fungovať ďalej. Pred dverami mi slzia oči a nie som sama. Zvonka búcha volejbalová lopta o asfalt a všade je vydýchaný vzduch. A na stole leží syntax, lingivistika, morfa a všetko pre život nepotrebné.

Snažím sa existovať ako to najlepšie viem, no občas ma dokáže nárazovo vyhodiť z mojej rutinnej všedobrej nálady aj jeden hlúpy telefonát, taký ako dnes.

Začal sa kolotoč pohovorov do práce a tých najkreatívnejších otázok ako nás nachytať, odhaliť, čo v nás je. Ja sa bavím, neviem, či oni tiež, uvidíme na konci týždňa, čo z toho bude, či Ba alebo exotická krajina a resetovanie hlúpostí z hlavy.

Inak sú nové len malé smiešne veci: kapustnica v chladničke, spálená noha, vraj výborný posudok na bc. prácu (čakám len potvrdzujúci mail), tri nové pehy na ruke.

Túžba vyrozprávať sa do prázdnej izby, vypitej plechovky piva.

Sunny day v bledočervenej blúzke.

Predstavila som si čo, či, ako dlho to bude trvať a či vôbec... a potom som prestala. Ten Tam Hore vie čo, prečo a ako.

My

Mám(e) týždeň v mnohých smeroch neuveriteľný, plný náhod a zvláštnych stretnutí. Exotické jedlá, ktoré každému nechutia, vrieskajúca polnočná opera z vedľajšej izby. Opilecké smiechy, biele víno Muller, do ktorého som platonicky zaľúbená.

Mala som skvelú prechádzku, plnú vyrozprávania a tak skratkou okolo Koliby kráčam vyrovnaná so všetkým, s utriedenou hlavou. Na terase stretnem baby, spoznám nového človeka, ktorý následne vidí ženský rozhovor plný emócií, porozchodových telefonátov, sĺz kvôli ľuďom, čo si to nezaslúžia, zmätenú prechádzku nočnou Mlynskou s misiou hľadania poloopitej spolubývajúcej. (Jedna z nich vojde v tomto momente do izby a urobí ukážku striptízu na Madonninu pesničku.) Som s ľuďmi, s ktorými mi je veľmi dobre, nemusíme si vysvetľovať základné hlúposti, rehocú sa, keď kašlem pri ťahaní z cigarety, dajú mi pusu na líce bez toho, aby sme si museli vravieť prečo.

Ako som sedela na múriku pri Dunaji, premýšľala o tom, čo bude, ako strávim leto a ako sa o sebe opäť niečo nové dozviem, ako to bude v mnohých smeroch podobné tomu predtým. Ako sa na to teším. O tom, čo sa dialo posledné mesiace, čo som si z toho odniesla. Pýtali sme sa samé seba ako to ten človek urobil, či nás skutočne oklamal všetky tak, že sme uverili, že je to niekto iný, pýtali sme sa na svoje znechutenie, pohŕdanie a či majú slová o takmerláske naozaj takú prázdnu hodnotu, aby sa vyslovovali v každej situácii a je len na nás, aby sme ich odhadli.
Ktovie.
Myslím, že je len na nás do akej miery a či dovolíme niektorým situáciám, aby nás ovplyvnili a čo si z nich odnesieme. Môžeme si povedať, že nebudeme veriť, môžeme nadávať, môžeme si v Mlyne pustiť Elán Tisíc a jedna noc alebo s holými krížmi sedieť v zime s cigaretou v ruke a zúfalým telefonátom. Môžeme mať desať prázdnych fliaš pri dverách, aby mi A. povedala, tak ako dnes sme ženy a asi berieme niektoré veci predsa len trochu emocionálnejšie, ako si myslíme. Aj v tomto celom, kde som ja tá posledná, čo by sa za svoje správanie mala hanbiť. Pretože, keď prekrútim tie nepravdivé slová vo vzťahu k tebe som bola vždy úplne úprimná.

A tak sa učím. Na sebe, na tom, čo mi hovoríte, na tom, čo vidím u iných. A napriek nelogike, zbabelosti, napriek tomu, čomu nerozumiem, sa snažím brať si z toho všetkého len to dobré. Lebo všetko pekné/nepekné, čo sa deje ma posúva k tomu, čo za to stojí.

V 39 sa na mňa usmeje cigánske dieťa, pregúli veľké hnedé oči a ja sa usmejem späť. M. púšťa Butyho a jej asi dám pusu na líce za to, že to všetko prežívame spolu.
Nekonečná vďaka za nespočitateľné veci. Neviem, či je možné tak veľmi milovať život ako to teraz cítim ja.

Zlato

Povedala: mala by si o tomto napísať na blog.

A ja najskôr, že nie, že som sem v poslednom čase popísala toľko, že už nie je treba.
Je.

Ako nikomu nie je lepšie:

Sedíme na balkóne, holé kolená, výstrihy, jemne sčervenaná koža. Káva v ruke, zadok stŕpnutý z parapety, maličkí všadesapohybujúci ľudia.

Pesnička Summer son a Better man od Pearl Jam.
Také dobré, až k neuvereniu.

Takto sa môžete cítiť len s človekom. (:)

Lebo keď si poviete "počúvaj tie slová", tak viete presne
AKO to cítiť.

Vidím si v odraze monitoru pery a slnko, ktoré svieti na rameno len z jednej strany. ..

Pásmo

Zdalo sa mi to také hlúpe, aj po mojom hlučnom telefonáte s radostným hlasom a nemiestnymi vtipmi počuť slová ako nehoda, otec, zomrel. Ako poviete človeku, ako veľmi vám je ľúto? Tá otázka je asi taká hlúpa ako všetky úprimné sústraste... a ani celá polhodinová cesta k Botanickej nie je dosť na to, aby som vymyslela správne slová. Zmohla som sa len na objatie. Vravme o všetkých nepodstatných veciach, o škole, práci, sestre, frajerovi, len aby sme sa nedotkli boľavého. Cítim sa nemiestne, hoci viem, že tu mám byť, že by som mala...samá ruka, noha, momenty, na ktoré nás nikto nepripravil...nemám vravieť negatívne slová, no nenávidím, nenávidím ocitnúť sa takto a tak blízko.

Tak stojím na zastávke a dá sa mi zvracať. Od znechutenia nad tým, ako ti nerozumiem, čo robíš a možno to má len celkom primitívne vysvetlenie, ktoré obaľuješ do krásnych slov, ako to ty vieš. Vedľa v izbe mi to vysvetlili slovami ako zbabelosť a iné, len po tých dňoch neviem, čomu veriť. Irelevantné, malicherné blbosti, čo nestoja ani za premýšľanie. Dnes bol posledný deň, čo som tým strácala čas. Aj starý chlap pri mne so športovou taškou už napľul na cestu asi celý potok, lebo spoj mešká. Blonďaté dievča prelieza zábradlie a na zastávke ju cudzí ponúknu rozbalenou čokoládou. Je príjemne milá a mladá. V električke sú dve žiarivé moslimky a s mužom oproti sa na seba usmejeme, keď počujeme ako naradostene komunikujú gestami s iným pánom. Mám rada vizuálne kontakty iných ľudí, tá chvíľa, keď sa ešte nepoznáte, no viete, že by ste si rozumeli. Vôbec sa mi nechce premýšľať, dievčatá odvedľa sa smejú a ja som v tej chvíli a aj teraz tak rada, že som tu, s nimi...

23:43, pozrieme si (možno) film, (možno) pôjdeme spať a opitý chlapec vonku kričí vulgarizmy a čosi o feťákoch. Nech si zakričí, ak mu bude lepšie.

Všetko

Ráno nám chceli dať zadarmo Bibliu, tí poslovia boží a poobede pri Tescu prehovárali ľudí na T-mobile. Milujem priamu propagandu v uliciach, líši sa iba v ponúkanom zboží.

Lucia povedala, že píšem viac priamo, nech je mi odpustené, snažím sa odlíšiť, čo stojí za to, aby som to skryla do inotajov a čo je len balast slov. Včera sme si pozreli film o tajomstve, o sile myšlienok a dnes sa všetko potvrdilo. Hoci sme priamo neprivolávali tých ľudí, čo sme stretli (a bolo ich veľa a tí, čo za to stáli sa otočili tvárou v tvár) každý pre nás čosi znamená/al. A tak cestou hore "renovovanou" internátnou cestou nahlas premýšľame nad tým, aký pravdivý bol ten film a ako nám nejde preč z mysle.

Po dlhom čase idem trinástkou a spomínam si na dva roky strávené denným cestovaním na Račianske mýto, na smrad bezdomovcov, na byt ako z latinskej telenovely. Cez okno vidím pár, na križovatke sa pobozkajú, otočia iným smerom a kráčajú bez otočenia. Pán s bielymi vlasmi pred lekárňou a odbočka do Starého mesta, skoro tak dobré ako tá čiperná starenka z piatku, čo na prechode vytiahla fľašu Activie. Usmiala som sa vtedy, bolo to ako z nereálnej reklamy na zdravie bez vekových hraníc.

V ázijskom bistre je plno ľudí a ja si konečne raz nedám kebab, ale kung pao, aby sa na tom M. smiala. Ale už cítim, že treba zmenu. Aj s novými handrami v taške a odrazom v skle električkovej zastávky cítim ten posun, je jedno aký, ale niekam.

Raz v čajovni som sa zaľúbila do tohto.
Deň s príjemnými ľuďmi, večer tam, kde ho chcem mať a kde ma treba.

Protect me from what I want

Dnes s nadhľadom priznávam, že včera som bola možno trochu melodramatická, takým svojim švihnutým spôsobom. No všetci naokolo to dostatočne pochopili, aj kombináciu vína, fernetu a cigy. Ide sa ďalej. Malej ryšavoblonďavej som na posteli porozprávala asi všetko, čo sa dalo, až som teraz sama prekvapená, aké veci zo mňa vyšli. Asi bolo všetko nakopené a zamknuté kdesi vnútri a tá kopa bola včera už priveľká. Aj tak som však rada. Napísala som dramatický post, následne zmazala, lebo dnes je mi samej smiešne z toho, ako riešim neriešiteľné a to, za čo nemôžem a že neznášam tieto urýchlené a "definitívne" gestá. Presne ako hovorí malá, niektoré veci nepochopím, lebo sa proste nedajú, lebo majú vlastnú divnú logiku, ktorej neporozumiem. Keď som asi pred mesiacom písala sem na blog, že som si raz povedala, že sa ničoho už nebudem báť, lebo som tu len raz tak momentálne v kombinácii so Sinatrom, ktorý hrá v pozadí sa bavím na tom, ako som ani len netušila, že táto myšlienka bude platiť na toľko iných situácií. V každom prípade, presne ako sme sa minule bavili s L. a dnes to hovorila aj A. že nezaškodí, ak človek raz za čas dostane riadne na ..., lebo aj to treba. A povedzme si rovno, nedeje sa nič tragické a dostať na hubu sa dá aj drsnejším spôsobom. Ešte nejde o život a opäť vieme čosi viac o ľuďoch a o sebe. Je to ten najprirodzenejší kolobeh.

Prvýkrát som na internáte, vyzerá to na skutočnú búrku s blýskaním a hrmením. A aj s divnou syntaxou: sa mi to úplne páči.

_enjoy_ (tx: M., A., L., L., P.)

Vanilka

Brat napísal sms, že pohádž mi rýchlo veci do skrine, prídem s frajerkou, takže som sa smiala, páči sa mi to jeho náhlenie, fascinácia novým vzťahom, hocijako svojská, žiarlivá, či vlastnícka, ale taká začiatočná-to, čo je na tom najkrajšie. Obaja sme začali akosi naraz, hoci obaja inak. Asi to bude vplyvom tých feng šuej mandarínskych kačíc, čo som mu nanútila do izby.

Sedela som za stolom, rozmýšľala nad pekným prebúdzaním z iných rán tohto týždňa, nad žiarivým slnkom, Nohavicom, Parou a teraz Roxette, nad novými predstavami, nad hranicami otvorenosti voči druhým. Poobede sa spustil dážď, zatiahnuté a potom aj počas pražiaceho slnka, fascinovane som hľadela von oknom, cez priamky tvorené žalúziami. Páči sa mi, čo teraz cítim, páči sa mi, čo robím, páči sa mi ako nemusím hovoriť, ako môžem na chvíľu zabudnúť na to, čoho sa bojím, na nasledujúci mesiac a aj na tie letné, na začínanie odznova, opakovanie toho, čo bolo minule. Aj to, že sem nenapíšem všetko, lebo niektoré pekné veci sú iba celkom moje.
Ocovi som ukradla tú kávu, čo schoval za zaváraniny, v plechovke, aby som poobede nezaspala v embryonálnej polohe a rukou obmotanou okolo vankúša. Spravila som skvelú polievku a zavolala všetkým mojim dôležitým ľuďom, naplánovala stretnutie a obed v meste. Napriek stresom, ktoré budú, sa momentálne teším na to, čo - ako - s kým toto všetko žijem.

_môže za to celkom obyčajná neha.