Simply.Double.Kiss.

Neviem prečo, ale stále musím myslieť na to, ako som vtedy napísala ten článok plný voňavých ružových vecí, pocit nejakej orchidey vo vnútri a na druhý deň stačil jeden rozhovor a už viac nič nebolo ružové ani voňavé ani nežné. Presne viem, ako to bolo, pred ktorou fotkou sa čo stalo a čo nasledovalo. Také prázdno z nepochopenia, ale možno len vrátené to, čo som predtým robila iným. Snáď zaslúžene.
Tak si v hlave točím filmy, o tom, čo urobím ak... A viem, že oslobodením by bolo neurobiť nič, len sa usmiať a nechať to. Stane sa.
.
Hodiny dnešného dňa sú ako sínusoida, od nečakaného včerajšieho priznania, po uvoľnenosť ráno a obmedzujúci pocit skľúčenia z mojich schizofrenických myšlienok v prítomnosti iných ľudí. Vtedy nadobúdam pocit, že neviem vlastné meno, lebo toto miesto tu, tento skleníkový efekt, klaustrofobický pocit z presne skonštruovaných praktických myšlienok - je slepá ulička.
.
Cestovala som domov opäť s tým mužom, je to istá pravidelnosť, ktorú obaja úmyselne vykonávame. Nesedíme pri sebe, iba pohľad bokom, línia krku a sánky, reč tela, ktorá neprezradí všetko. Preto mám chuť nakloniť sa a dotknúť sa pokožky celkom jednoduchým gestom.
.
U Katky B. som čítala o mrazničkách v duši, ktoré občas vytrvalo mrazia. Nechcela som zraňovať úmyselne, len občas to v rámci vlastnej sebaobrany inak nejde.
.
Teraz by som chcela pri sebe dieťa, nadýchať sa Sofiinho voňavého pyžamka s farebnými zajačikmi a mať pocit, že som silná.

Cesty

V piatok bol zvláštny deň.
Málo spánku a ráno veľa nepríjemných myšlienok. Premáhanie, ktoré skončilo rezignáciou, do práce sa nešlo. Ani do školy. V Mlynskej vypadol prúd a potom, čo som si potme uvedomila, že si nemám ako vyfénovať vlasy, ostala som sama, úplne sociálne odizolovaná, bez netu, kávy, hudby. Večer som napísala vyučujúcej dôvod neúčasti, nech sa tiež pobaví.

Tak som dala variť vodu do hrnca, oldschool spôsob, zbehla desať poschodí pre rožky a ležala dve hodiny čakajúc na auto, čo ma odvedzie domov, so starou Evou v ruke a nejakým pseudocestopisom o Vysokých Tatrách. Komické.

Potom pípla smska a na kopci obvešaná batožinou z každej strany som stretla tých dvoch. S cigaretou v ruke, pred Solečkom, zabalený kebab a samé úsmevy. - a --. Potom ma vzali do -- firmy, kúpil nové monitory pre dievčatá. -- mám rada, keď som ho stretla prvýkrát bolo mi strašne na hovno, chrípka, teplota, čúranie na každej pumpe a on mal na hlave čiapku s veľkým nápisom BITCH.
Tak som tam stála v tej firme s dekadentným ružovým závesom a smiechom žien cez monitor, ktoré plnia niekoho túžby a nebola som ani pohoršená, ani znechutená, iba pobavená. Nemôžem si pomôcť a tak len hľadím, keď sa nepozerá.Taký človek, šíriaca sa pozitívna energia, úsmevy a čosi veľmi, veľmi šibalské v očiach, podľa čoho viem, že by sme si rozumeli. Možno nabudúce.

Po ceste domov, iba s - v aute sa najskôr rozprávame o tom, čo je relatívne neutrálne, Pohoda a filmy a potom sme doma: mysteriózne záhady, veci medzi nebom a zemou, vnútorná očista duše pred relatívne cudzím človekom, vzťahy, návševa veštca, neznáma budúcnosť, to čomu veríme a čo chceme. Milujem tieto cesty, lebo sú vždy inšpirujúce. A keď vystúpim z auta vravím si, že viem, čo chcem, že viem kto som a že som kvôli tomu všetkému šťastná, zharmonizovaná. Až mi z toľkej eufórie narastú veľké azúrovomodré krídla. . .

Vďaka Bohu za všetkých pozitívnych, životné múdrosti šíriach ľudí, v mojom živote.

Raňajky

Vravím Hanke, čo by som teraz chcela. Že croissanty, teplé mlieko na stole, červený kockovaný obrus, nejaká kniha a ja, všetko zašité niekde v Paríži, niekde v Barcelone, niekde kde sa hovorí rýchlo a zreteľne, kde by som sa mohla premávať v čiernej baretke, farebnom šáli a rukaviciach a dlhej sukni po uliciach. A bolo by šero, nedeľné poobedie, iba podpätky. Hotová scéna z filmu Za mraky. Celkom by ma napĺňalo servírovať kávu v zašitej kaviarni, mať pokoj. Žiadne slová, ľudia, chaos, stres.
Celkom nič, len vietor, parfém na zápästí a vlasy obtočené okolo prsta.
Plánujeme, plánujeme. Leto, Barcelonu alebo Anglicko. Len ísť proste preč, nasať energiu z nových ľudí a cestovania. Všetko bude. Vizualizujem:)

pre pestovateľov sebaľútosti

niekedy naozaj nechápem ľudí, čo neustále mrnčia nad svojím osudom, ľutujú sa, že nemajú vyhovujúcu prácu, úžasnú frajerku či frajera, dosť peňazí, sebavedomia alebo šťastia. rozčuľuje ma to tak ako nič iné, toto vzdychanie a nariekanie a vylievanie si srdca tým, čo nestoja o to, počúvať to. ja o to nestojím. ak je mi na hovno v robote tak robím niečo pre to, aby to tak nebolo. a ak nemôžem nič robiť tak o tom aspoň neustále nerozprávam. ak mám bordel vo vzťahu, nebudem to riešiť s ľuďmi, ktorých poriadne nepoznám. a ak nemám žiaden vzťah nebudem vykladať iným mužom v okolí, že pre to po nociach plačem do vankúša (nie, neplačem). nemyslím si, že človek má odvíjať úspešnosť svojej existencie od toho či s niekým je. možno som príliš pragmatická, necitlivá a neviem čo všetko, no nemalo by byť zmyslom života byť spokojná v prvom rade sama so sebou a nie žiť len pre to aby som žila pre niekoho?

trochu som sa odklonila od poetickej vlnky v akej sa nesie tento blog, no vyprovokoval ma k tomu jeden človek. ak si toto bude čítať len by som mu rada odkázala, že nič nepôsobí na ženy asexuálnejšie ako chlap, ktorý sa ľutuje. je pekné priznať si citlivosť v niektorých veciach, je to predsa ľudské a sympatické. sem-tam by sa však zišlo trochu sebareflexie a nielen urážlivosť a výčitky za to, že sa nájde aj osoba, ktorá o počúvanie týchto rečí nemá záujem.

Je 8:41, všetci ešte spia. Vietor vonku zhadzuje umelohmotné fľaše, mám posledných 19minút nadýchnutia sa do nového dňa, sama, kým niekomu zazvoní budík. V noci som nemohla spať, príliš veľa rozmýšľam, idealizujem, odháňam skepticizmus.
Maľujeme si oči, až sú výrazné a čierne, s myšlienkami na to, čo bude. Aký bude ten Talian, ktorého budem učiť, či sa anglické slová opäť pomaly nalejú do pamäti. Prihlásil sa Petr, šťastný Petr, ktorý mi včera vykladal o svojej novej láske a vírivke.
Vravím si, že to už nechcem robiť tak, ako predtým. Už len čistá hlava a žiadne rozmýšľanie o tom či hovoriť, či nie, a či sa niečoho báť. Načo strácať čas zneisťovaním.
(fotka fotená v ohiu, erijské jazero, augustový deň s martou)

caramel macchiato

v rychlosti. som v prahe. je skvele. moj prvy sneh tuto zimu a este aj zahranicny. chvilu by som tu chcela zit. asi. vela sa smejeme, toto som ja, citit to medzinarodne presuvanie, mat pocit neustaleho posuvania, chodenia, spoznavania. rozumiet si s novymi ludmi. vidiet v kine skvely film [vicky cristina barcelona] zamilovat sa opat do bardema, pocut hanku vyspevujucu spanielske pesnicky. ludi okolo, peknych katalancov, aziatov, vela anglictiny. a zima, ciapka na usiach, farebny sal, vraj vyzerame uplne francuzsky. aj sa tak citime. a vela fotim, vsetko, najma ludi. este je tu coffee heaven, laska na druhu. nika vari vela jedla, smyka sa po ceste a vyska na vysokych opatkoch. a potom fascinacia metrom. ujom s rozbitou tvarou a zaschnutou krvou, dieta s hypnotickym pohladom, ktoremu padne auto, stary skareducky psik, horski muzi s windstopperovymi bundami. vela myslim na stenu, na to, ako v stredu pojdeme liezt a aka vasen sa z toho stala. v imaxe sme boli na u2, aj s mimozemskymi okuliarmi.

proste skvele.

Magnet

Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Verím vo vlastnú poučiteľnosť, no napriek tomu akonáhle sa mihla myšlienka na nové teplé objatie a vysvetľovanie vysvetleného, môj rozum sa prepol do spánkového režimu. Ale len naoko. Trvalo mu potom až do soboty, kým sa spamätal.

Aj počas toho ako sme s rodičmi cestou domov počúvali SRo1 a rozhovor Filana s Dorotou Nvotovou.
Mám rada jej prejav úplného exota, prefajčený hlas a istý spôsob filozofie mámvpičizmu. Je mi to sympatické. Aj preto, že ja nie som hlučná, hrdelná a hubatá, a všetkému z tohto, čo vo mne aspoň v nenápadných kúskoch je, sa nechce vychádzať von. Takže to ostáva v myšlienkach.
Preto sa mi páčilo, keď pustili všetky tie pesničky, ktoré som poznala.
Napríklad, že "často sa mi to stáva/že sa na seba hrám/moja hlava je mi neverná/a tak si vravím do zrkadla že tieto hry už za sebou mám" .

A potom to prešlo. Len tak, samé. Z jedného večera na druhé ráno, postierala som všetky špinavé zrkadlá, kúpila bratovi knihu na Vianoce, dala veľa láskavých pohladení tomu nášmu štvornohému čudu a vo mne bol pokoj. Žiadne návraty sa konať nebudú, lebo to nie je možné. Obaja sa meníme, hoci od mája neubehlo tak veľa času.
V aute sme sa veľa rozprávali, o zlom a nezlom, čo má príčinu, cestovala som s človekom, s ktorým bola radosť hovoriť. A vtedy si vravím, je mi dobre, je to dobre, lebo všetko ide podľa neviditeľného plánu. A keď si tu potom pozerám fotky z ciest tých dvoch, čo sa našli, viem presne, čo chcem.
Som rada. Bez pretvárky a hlúpych hier podľa pravidiel.

-no more fashion victims-

Dnešný deň nebol práve najlepší. Taký keď celý čas rozmýšľam, že napriek svojej povahe sa dokážem trápiť pre niektoré veci, hoci viem, že by som nemala. Preto som v preplnenom buse takmer revala, stretla dole pri bufete moju platonickú lásku, len z toho ako sme sa na seba pozerali som tušila, že toto by bolo presne to, čo mi minule povedala L.: to o prirodzenosti.

Lenže platonická láska sa neodhodlala prehovoriť a ja som ešte nedospela do štádia spontánneho oslovovania cudzích mužov. (Milí čitatelia, inak som celkom kompletná, len s čudnými myšlienkami. Ale veď sa poznáme. Netreba vysvetľovať). A aj keď som nič nechcela, kúpila som si dva hnusné žltohnedé banány aby som podržala túto chvíľu. A v duchu sa smiala, aj teraz. Snáď sa stretneme znovu, ty s minerálkou v ruke.
:)
Tak tu sedím a čučím, s banánom na stole a myšlienkami na všetko, čo kto povedal, s tak trochu sklamaním v niektorých blízkych ľuďoch, s pocitom náhlej bariéry, keď už nie je chuť nič hovoriť. Ako som dnes chytila telefón do ruky a nevedela, komu napísať a povedať, že to nie je dobré.
Počúvam The Pipettes. Už treba niečo robiť.

Prostitútky a iné veci

Najskôr to, že na chodbe bola krv. A ak to nebola krv, tak to bol kečup, alebo iný sajrajt a ja pozerám priveľa TV novín Joj.

.
Uzavrela som dohodu sama so sebou, že je jedno, kto po mne číta, že ma to celkom nezaujíma a napíšem si, čo chcem.
.
Dnes večer, cestou v autobuse, keď si ku mne sadol ten chlap, premýšľam o Erice Jong, o Strachu z lietania, o jej sexuálnych dopravných fantáziách a iných kvázi zvrhlostiach, pri ktorých sa všetci tvárime, že nad nimi nerozmýšľame, že nie, nie, mňa sa to netýka. Lebo sex je vždy neha, láska, blízkosť. Ale prosím vás.
.
Ešte myslím na dieťa, na to krásne dieťa, na stvorenie a umieranie, bezdôvodné hlúpe smrte, ako tá víkendová u nás. Nepoznám tých ľudí, no napriek tomu - srdce v krku a fyzicky zle len z počutého.
.
Páči sa mi, ako chceme všetko vedieť. Či ten a ten, čo s ním občas spáva, spáva aj s inou, či ten a ten s ktorým chodí von, chodí von aj s inou. Či sme stále jediní a jedineční v očiach iných ľudí, či už viac nestretnú takých ako my. Či je to len sebectvo uvedomovania si vlastnej exkluzivity, alebo celkom obyčajná potreba veriť vo vlastnú nenahraditeľnosť. Aby nás po tom, čo otvoria ústa mohlo opäť niečo bolieť.
.
(Inak mi celkom slušne lezú na nervy muži, čo pri každom rozhovore spomínajú svoje bývalé priateľky. Naozaj nepotrebujem vidieť čiarkový zoznam, lebo ma nezaujíma a ak majú nejakú traumu, nech ju prosím nechajú za dverami svojho bytu.)
...

Stojím na Kolárku, prší, je zima a opäť sa mi stala tá vec s elekričkovými láskami. Chcelo by sa mi smiať, smiať z absurdity tejto situácie, zo starého uja s mastnými vlasmi a závanom potu, ktorý je zo sáčku šunku, zo štyroch milých čínskych chlapcov plných entuziazmu (pre toto mám rada Číňanov, ten večný úsmev). Z IT chlapcov v 39, čo celý čas zízajú a 9min dokážu bez prestania hovoriť o kapacite, softvéroch a wireless networks.

A potom, keď prší, pozerám sa do oblohy na kopci k internátu a do očí mi padajú kvapky vidím ako sa tí dvaja predomnou silno držia za ruky a je fajn.

bejbi

Dávno sme takto spolu neboli a preto, keď ideme domov autom, je tma a v Nitre vidieť veľa svetiel, uvedomujem si silno tú vetu o vode a krvi. Vedľa mňa sedí mama, človek, ktorý ma pozná asi aj v tých nahorších náladách, stavoch a situáciách. Celé to nepekné, čo vie, moje občasné reakcie a smútky, slabosti, trapasy, sklamania...všetko už 23 rokov.

A brat, zaľúbený po uši, vzťah najvážnejší z vážnych.

A tato. Aj keď to schováva, všetci vieme v čom je zraniteľný a čo ho mrzí.

.

Bolo tam aj dieťa. Ťažké, čisté, modrooké, pokojné a prekrásne. Pozeralo na všetkých a všetci naňho s úplným očarením. A tak sme boli ticho, ja s ňou na kolenách a takým zázračným pocitom v duši, že držím čosi celkom bezradné a pritom také silné. Pozerali sme na ostatných a oni na nás a mne sa chcelo stále iba usmievať.

Tak ako teraz:)

.

Páčil sa mi tento deň, zabalený v čiernej mikine z usa s kapucňou na hlave a studeným vetrom okolo krku.

White

Posledné dni: veľa tepla, veľa práce, veľa ponocovania pri počítači, veľa zvláštnej atmosféry a nevypovedaných vecí, ktoré nechcú byť prezradené. Aj nás to mrzí, aj sme zvedavé a akosi nepriamo tomu celému rozumieme. Že nie vždy chceme svoje trápenia rozoberať s takmer cudzími ľuďmi. Takže len dúfame, že s L. to bude všetko v poriadku. Čoskoro.
.

Petr sa mi smial, že som bola včera prekvapená, ako dobre bolo.
Aj ja. Som rada, pekný večer.
.
Plus
ostatné veci, čo si nechám pre seba.

Čisté

Videla som film, čítala knihu.
Pocit z nich je to, čo si predstavím pod pojmom hľadania vnútornej slobody.
Páčilo.

individual_

Ráno mávam pocit, že niekto leží vedľa mňa, s rukou okolo môjho tela, a ja nevidím tvár, iba to, čo je medzi nami. Potom chvíľu kreslím budúcnosť, veľa jazykov, cestovania, veľa lásky a bozkávania, veľa zvláštnych ľudí, momentov na zapamatanie a potom vstanem s pocitom, že hoci svieti slnko, nejako všetko začína byť sivé, šedivé. Nepáči sa mi tá strata poetiky z vlastného vnútra, vravela som aj mame, že dlho veľa vydržím a všetko o prispôsobovaní sa, no už ma to prestáva baviť. Už chcem nech prídu milované osoby, nech sa veľa rozprávame aj vytáčame vzájomnými (zlo) zvykmi, nech je to plné, hoci aj stresové, no nech to som ja. Lebo za posledné dni strácam vlastnú identitu.

Včera sme sa dlho rozprávali o tom, aká som a čo sa mu páči a ja mám výčitky aj zlý pocit, že to všetko neopätujem, iba prijímam. Že je to človek, čo má také veľké vnútro a nepozná všetky moje chyby, hoci o nich možno tuší, no napriek tomu vidí to pekné. Chcela by som mu to všetko vrátiť no z nepochopiteľných dôvodov to nejde.

Už otvorili čajovňu. Pôjdeme tam so scrabble, s časopismi, s knihami a budeme dlho a veľa hovoriť pri voňavom čaji. Zajtra príde zvyšok rodiny. Pozrieť dom, rodinný obed, veľa jedla a bielych tanierov. O chvíľu ideme s bratom chytať tie nebojácne hnedé operence na záhradu. Teším sa na slnko, vietor, staré tepláky a blato na teniskách. Len taká obyčajná existencia.

favourite mistake

Pred chvíľou jedenásť a úplné teplo vonku. Len to ružové tričko, veľa ľudí na zastávke a môj obľúbený autisticky sa kývajúci bezdomovec leží na lavičke a nevie zaspať, zatvára oči, otvára a pozerá okolo seba s tikom v dlani, ktorú rytmicky naťahuje. V mp3 Summer of 69 a zrazu tak nekonečne smutno, keď naňho pozerám, tá snaha o spánok a vypnutie. Zbehla by som do mekáča a doniesla papierové balenie kopy fastfoodového tuku. Tieto návaly náhlej sociatívnosti. Plus pesnička, ktorá mi pripomína Mi.

.
Myslím, že nám vôbec nie je jedno, keď tak stojím a pozerám na vás, neprítomné pohľady von oknom a okolo - všetci cítime nejako podobne.
.
Zajtra idem domov, hurá, aj s podierovaným uchom, v sobotu vraj narodeninový koláč, obľúbená torta (ešte stále tak trochu decko), večerná klebetáreň a trochu dní, keď sa o mňa stará dakto iný.

Galéria

Ten chlapec v špinavej ružovej mikine na Zochovej bol možno opitý alebo zhulený alebo len celkom jednoducho nešťastný, keď si sadol na obrubník tackavým krokom. Potom si ľahol a schúlil sa do klbka. Bolo mi ho ľúto, čosi mi vnútri hovorilo, že treba niečo robiť a časť zo mňa celkom ignorantsky stála a pozorovala. Zed mi hovorí do ucha čosi o poskytnutí prvej pomoci, potom prišli dvaja ľudia poklopali ho po pleci, inak by sa mu čosi stalo, on vstal a celkom neagresívne odišiel a potom sa vrátil naspäť a nastúpil do 93. Vidím ten zdesený pohľad pestovanej blondínky, keď si pri ňu sadol. Autobus odišiel a trochu som sa hanbila sama pred sebou, že som tam možno mohla ísť a poklepať ho po pleci ešte skôr ako tí dvaja. Ako sme tam všetci stáli a pozorovali čo robí. Niektorí sa bavili, iní čudovali a myslím, že väčšina cítila to čo ja, no napriek tomu sme sa nepohli. Potom mi bolo tak zvláštne na duši, zima a prázdno - studený deň, veľa pozretého a podivní vyumelkovaní ľudia v Poluse.
Keď stojím v autobuse je mi jedno, že je polovica sedadiel prázdna, aj to, kto sa pozerá. Vyzerá to ako jeseň, bezútešne a kvôli zlému počasiu sme nešli nikam, iba do galérie. Počúvala som Dubčekov prejav, stará pani v galéri nám predala pohľadnice starej Bratislavy, na fotkách sme tipovali či je to SNP alebo Šafárikovo námestie. Na jednej fotke bolo na tanku napísané kriedou a veľkými písmenami KURVY. Pobavilo ma to. Občas by som mala eliminovať svoj cynizmus. Som si toho vedomá.
V kúpeľni všetko vonia po mojej modrej aviváži. Chcela by som ísť domov a byť s maminou a našimi.

Teplo, túžba

S každým pribúdajúcim dňom sa presviedčam o správnosti toho čo viem, čo v danom momente síce nepomáha, no nakoniec sa vždy stáva pravdou. Tak ako bolo včera zvláštne a ťažko s rekapituláciami premietanými vo vnútri, akoby ktosi stláčal neviditeľné replay napriek mojej vôli. A potom bolo ráno a všetko dobre.
Všetko bolo najlepšie.
Zostala som v práci o dve hodiny dlhšie vlastne len preto, že mi niekto opäť otváral dvere dnu. Paradoxne človek, o ktorom som mala pocit pretvárky a vypočítavosti a ktovie možno sa mýlim a dnešný rozhovor bol iba výnimkou z pravidla. Začína sa mi páčiť to všetko, zoznamovanie s ľuďmi vo výťahu až po obed na ktorom sa veľa zasmejem. Takto nejako som to vždy chcela. Snáď tá numerologička nemala pravdu - a keby aj, ja to zmením:)

Toto toto toto počúvam cestou z práce, keď je mi dobre plus pocit, že pretancujem cestu do izby v zelenobieleych balerínach.

bjutiful dej

Niekedy by som dokola omieľala tú frázu Rickyho Fitza o kráse a o tom, ako si občas myslí, že ju jeho srdce nevydrží. Dnes som mala taký deň a za všetko môžu ľudia. Najskôr to, že v práci bol každý neuveriteľne milý, mali sme skvelý obed, decká do mňa celé poobedie rýpali, že som ich "vedúca", D. sa tešil z toho, ako ma vie vytočiť - fakt mám rada toho chalana a aké predsudky som mala - so Z. sme si naplánovali kávu, šéfová mala výbornú náladu, pracovné tempo bolo grejt, takže som všetko stihla. Proste super.

A potom v Medickej nadobudnem pocit deja vú a aj nie - cítim sa ako na dovolenke, odrazu všetky starosti opadli, vnímam iba to, že tu sedím, čítam knihu, v duchu sa smejem na tej irónii - na mojej lavičke je napísané fixkou "Kubo je vrah" a vedľa mňa sedí babka v kvetovanej sukni a tmavých okuliaroch a číta knihu Vrazi z dobré rodiny. Potom otvorím Edmunda Hlatkého a čítam o vraždách. Celé je to tak absurdne smiešne a zábavné a môj literárny text je úplný úlet - teším sa ako na to napíšem recenziu. Nakoniec zatvorím knihu a celkom nezaujato pozorujem, hrá mi Gotan Project, milujem hlas tej speváčky, okolo mňa prejde žena s malým chlapcom, drží ho za ruky a učí chodiť. Dieťa je fascinované mnou, otáča so žiarivým úsmevom hlavičku a ja jeho nevinnosťou. Babička so záľubou v kriminálkach dávno odišla, pár oproti vymenil bedminton za bozkávanie v tráve a okolo mňa sú stromy, fontána, veľa veľa zelenej a čítajúcich ľudí.
.
Kúpila som si tizianovú farbu, hoci viem, že moje vlasy ju nikdy skutočne nebudú mať, no len z náhlej chuti na niečo strelené.
Zabudla som sa v Gate, dvadsať minút premýšľam, či bojovať s tou prekliatou slabosťou pre farebné veci, no nakoniec aj tak vezmem tú prenádhernú fialovú mikinu (s myšlienkou na výplatu) aby mi potom predavačka naúčtovala úplne inú, smiešnu sumu (milujem neoznačené letné výpredaje:), takže sa s pocitom dobre vykonanej práce vyberiem na Zochovu.
.
A potom sa mi stalo niečo úplne milé. Sadla som si na lavičku a pri mňa jedna zaujímavá pani. Chvíľu je ticho a potom sa ma spýta, či nechcem štvorlístok. Vravím, že hej a až potom si všimnem, že má v ruke až tri. No zbohom, nejaká jehovistka, teraz mi za to ponúkne Bibliu a večnú spásu......
houby
má červené nášnice v tvare ruže, modré oči a hľadí na mňa akoby bola tá najprirodzenejšia vec na svete rozprávať sa s cudzím človekom na lavičke. A jej odpovedám, bavíme sa o tom, ako som hľadávala štvorlístky ja, keď som bola malé decko, hovorí mi o zvlástnych náhodách, ktoré sa jej občas stávajú a ja na to, že nič nie je náhodou, porozpráva mi o kamarátke, čo zomrela a znameniach a potom príde 80tka a tak sa rozlúčime. Že tešilo ma, poviem na záver, hoci neviem ani meno.

Sedím tam fascinovaná so strašnou chuťou zavolať mame, alebo niekomu a porozprávať mu to.
Tak napíšem M., ona to pochopí.
Mám rada vnútorne krásnych ľudí.

A to som ráno nadávala, ako to dnes začína deň, keď sa mi na kopci roztrhla obľúbená žabka:)

Bodka

Teraz som sa vrátila. Cestou hore kopcom som stretla jeho žurnalistu. Ani jeden z nás sa nepozdraví a pritom obaja vieme. Čo sa stalo v tej izbe, aj to zabolelo a aj nie.
Je to zvláštne, aké ticho nastalo po intenzívnom hluku.
No nakoniec na tom všetkom predsa len záleží.
.
Mišo chcel nech o ňom napíšem. Nemyslel to veľmi vážne (asi).
Takže jedna veta. O cudzích ľuďoch môžem nezaujato, o tých čo už nie sú cudzí - opatrne.
Všetko je nové.
.
Písala M. z Cypru. Môj posledný mail vyznel ako nedostatok komunikácie. Dnes bol pracovný pizzový obed, kde som sa len utvrdila v tom, že na našom poschodí sa cítim nevhodne. Žiadne spontánne smiechy, len samé ženy, paragrafy a poistné podmienky. I don´t care. Takže sme šli a vzali aj Ká, celkom nechápala.
Ok, nie som povrchná. Úsmev v duchu.
.
Je to zvláštne s tými diskofilnými melódiami, znejú z izieb okolo mňa.
Neviem, kde by som teraz chcela byť.
Najistejšie to bude asi v posteli.

Ako vánok

Cítila som sa tak trochu ako nekonečne smutná princezná. S rozpustenými vlasmi, mokrými slnečnými okuliarmi a tesco taškou v ruke. Stojím tam a neusmievam sa, potom sa pozriem na dievča s piercingom v brade, kučeravou aureolou, dredom na zátylku a zvláštnou žiarou, čo z nej sála. Pokoj, vnútro, harmónia. A spomeniem si, že som chcela napísať
ako som stála na prechode, spustil sa dážď a mne bolo do úsmevu,
ľudia utekajú, trasú sa a pritom je to také krásne,
ako zafučalo a zdvihli sa všetky malé listy, na chvíľu tancovali po ulici, naskočila zelená, okolo mňa prefrčalo dievčatko s holým bruškom a dlhým blond vrkočom.
Mám mokré ramená, stojím na zastávke, počúvam Norah Jones a hľadím na dlhý škrabanec na ruke, čo zostal po sestričkinej ihle. Akoby zvláštny prírodný ornament.
Preto je teraz v izbe celkom ticho. Len tieto slová, vyprodukované v mysli počas dňa sa lenivo ukladajú na obrazovku.
Kúpila som si fajn čaj, veľa jedla, aviváž vraj s vôňou jari a na SNP odfotila túto fotku.

Journey

V tejto izbe je veľa svetla, veľa vecí pohodených po oboch koncoch postele, veľa opaskov, oranžovej farby, bižutérie zavesenej na kraji poličky, sáčkových polievok, cestovín, sladkostí, ktoré nikto neje, neumytej podlahy, časopisov a odstátych čajov v pohári. Napriek tomu, že v podstate nič nerobím, paradoxne nič nestíham. Napríklad tú Medickú, Nostalgiu, hrádzu, atď.

Nastala fáza nadmernej sociatívnosti so štartom v piatkovom vlaku na Pohodu. A aj späť. Veľa šatiek arafatiek, alterntívnych ľudí, tetovaní, prepichnutých uší a tých najnáhodnejších stretnutí, ktoré sa mi stávajú tak pravidelne, že sa na nich všetci známi iba bavia. Dav na koncertoch môže byť hocijako veľký na to, aby som nestretla kolegyňu, ex-čosi-nefrajera a spolužiačku.

A v sobotu na predstavení Royal Choral Society a SND pri pasáži z Nabucca zažívam moment, ktorý si chcem v mysli odfotiť a vytiahnuť vždy, keď sa ma niekto mne blízky spýta na najkrajšie chvíle v živote. Bola to jedna z nich, taká, že dokonalosť dosiahla vrchol, vás oveje len číra krása a slzy v očiach nie sú patetické, iba prirodzená následnosť. Tak takú moc má snáď len umenie. A občas možno láska.

Dnes sme sa nevedomky hrali na "otváranie seba samých". V archíve, od irónie po tajné priznania toho v čoho veríme, čo bolo predtým ako kto koho stretol. Zuzka odrazu povie veci, ktoré mi vyrazia dych, šup a všetko ide von. A potom káva a pokračovanie rozhovoru hoci sme už všetko vypili a polhodinu sedíme nad prázdnymi pohármi bez toho, aby sme si to všimli. Slnko je ostré, môj nos spálený, vlasy neposlúchajú a cesta cez štrk s čakaním na autobus do Mlynskej nečakane spriaznená. Dúfam, že aj toto je len začiatok niečoho nového. Človeka/ľudí v mojom živote.

Všade po stenách sú polepené španielske slovíčka, na ktoré nemám čas, lebo po určení priorít je vždy dôležitejší poobedňajší spánok.

V septembri pôjdeme na týždeň do Tatier, Popradu, kúpime trekové topánky, lezečky a budeme sa rozprávať dlho do noci. Zapálime jasmínovú vonnú tyčinku a povieme si koho sme si za tých pár mesiacov bez seba pustili do života.

-plus-

Už je to iné. Krehké, stále prítomné, ale vzďaľujúce. Keď som o tom dnes premýšľala, hrala Para, ležím na balkóne a zdvihol sa veľký vietor. Vietor vetrisko, prefučal ponad zdvihnutý chrbát a slnečné okuliare a ja som sa usmiala, že mi hrozí, aby som s tým už prestala. Veď prestávam. Vedomie neprítomnosti niektorých ľudí mi asi robí dobre, hoci som sa na prvé počutie vtedy v zákrute autobusu zľakla. Panika v srdci, vynechaný úder, a myšlienka, že to nebude tak, ako som si naplánovala. Žiaden spontánne --- uprostred leta.
A vlastne, ktovie?

Sústredím sa na prácu. Na medziľudskú komunikáciu, postupné odkrývanie vrstiev mojho ja medzi cudzincami. Hlásenie paranoje v pozadí, dvojnásobná kontrola vypĺňaných tlačív... Volala Kristína, že má job, preto je to až k neuvereniu dobré... Začína to byť. Just keep going...

(Ne)uveriteľne sa teším na Pohodu. Budem skákať až do mokrých vlasov.

Anjelská

Bolo a stále je to iné, nezvyčajné, obklopená tichom. Vonkajšie dvere stále na dva razy zamknuté, keď som prichádzala z práce, vnútri dakto piští, že už chcem spolubývajúcich, je mi jedno, či budú hluční, alebo neviemakí, len nech počujem odhadzovanie smetí, prúd vody, otváranie chladničky. Nie takéto absolútne ticho. A dnes prišli, nechajú Améliu na dverách, nezlepia polepené steny. Sociálnosť, juchú.

Včera som šla mestom, navonok dokonale zladená s vnútorným nepokojom, kupujem hlúposti, ktoré chcú zaplniť priestor a potom si nadávam. Kráčam na Zochovu a vtom počujem anjelskú hudbu cez otvorené okno v Starom meste - husle. Je to také krásne, až spomalím v údive krok a otáčam hlavu s dlhým úsmevom.

-pípla pekná sms-

Rozprávať sa a povedať si o báti sa počas dlhých nespavých nocí, o nechuti hovoriť, o sobotňajšom neplánovanom večere plnom ľudského te(p)la.
Spraviť kávu s krivou šľahačkou a veľa smiechu.
Prejsť sa v studenom dažďovom vzduchu okolo ľudí s počítačmi na kolenách v hale.
Večer, hudba, červené vlasy, zapĺňanie izby.
Thanks.

(obrázok: Raňajky u Tiffanyho)

Open

Cítila som bariéru, keď som si sadla do autobusu a viedla ten rozhovor s niekým, koho vnútro som si veľakrát prečítala, no reálne si stále necháva odstup, miesto, kam schovať všetky pocity a potom ich premeniť na slová. Iba zvuk štrngajúcich náušníc, letného oblečenia v taške.

Už týždeň čoraz viac zapadám do kolotoču ľudí, ktorí sa poznajú oveľa dlhšie, ako som tam ja. Ešte stále ticho ako pozorovateľ s vyčleneným právom na náhlu premenu. Kráčam po schodoch, chodbách, počúvam a dolu v podzemí komunikujeme.

Numerologička poslala predpoveď na jeden rok. Na to, čo som v skratke zrhnula kamarátovi z Brna ako "sex a problémy s nadriadenými, možno dieťa" mi pobavene odvetil: "výborne verunko! zašukáš si a ješte te aj vyhodí z práce!". No a neľúb ho.

Vedľa sú nové spolubývajúce, sestry. Jedna metalistka v čiernom, druhá má rada kozmetiku z Mŕtveho mora. Majú maďarský prízvuk a už v prvý týždeň fóbie z hlučnej Dominiky. Dnes sme utužovali vzťahy vzájomným predstavovaním a plánovaním aktívneho júla. Mám rada spontánnych ľudí.
.
Keď sme sa dnes stretli, bolo vo mne úplné prázdno, keby Boh v tej chvíli hodil kamienok do mojej duše odrazil by sa s jasnou ozvenou. Žiadna nostalgia, keď pozerám na známu tváru, ktorú som bozkávala, iba nekonečná únava a pocit, že teraz je už naše myslenie tak ďaleko, že nikdy nebude blízko.

Kĺzavo

Je nám teplo ako sedíme v autobuse, utierame si čelá, lepia sa nám na nohy sukne a na telá tričká. V nekonečnej zápche sa na chvíľu akoby zmenila časť dňa-dievčaťu oproti mne v tuneli osvetlí umelé svetlo líce a ja sa cítim ako návrat domov po dlhej noci, nie ako po šiestich pracovných hodinách uprostred presvetleného dňa. Rýchlo-rýchlo-rýchlo, hudba a spánok po ceste domov, peroxidová blondína po mojom boku ťuká do telefónu a vonku láskavé privítanie, objatia, miešané nápoje a veľa povedaného pred niekoľkomesačnými rozlúčkami. Egypt, Cyprus, Grécko, Praha, Londýn, USA. Je nám dobre a mám ich preveľmi rada, aj otrasné odrhovačky v jukeboxe, aj krik a tú debatu o sociálnom prostredí človeka.
Pekný deň, taký produktívny, od rána až po sedenie s prekríženymi nohami, blúzke a čajom poruke ako som tu a teraz.
A už len akási túžba nespať, nahromadiť všetky tieto aktivity bez kúska nudy. To nám (mi) na dlhšiu dobu celkom stačí.

Sedenie na parapete

Stojíme a vysvetľujeme a ja necítim ani úľavu, hnev, vzrušenie, nostalgiu, som len pozorovateľ, lebo: toľko emócií, už sa všetky minuli.
Že ospravedlniť sa, výčitky, pochopenie...
že, že a veľa že...
a pozeranie sa na chodník a ticho a aj nie
a rozhovor, zdržanlivý, zdvorilý, neviem, čo si myslieť, nechcem
víno v pohári na stopke, bolenie hlavy, stuhnutý krk
potlačené slzy (iracionálne, bez dovodu) a studený vietor
ZVLÁŠTNE náhody, ktoré nie sú, nie sú...cesta s Milošom,
opať paranormálne javy, vravím, že sa s ním už bojím ísť
že nečítaš už blog, podivné zdovodnenie a prázdno, neutrálno, nehovorím nič
iba objatie, zatvorené dvere - na ako dlho/krátko?

Nechcem písať romantické sračky, lebo to vobec nie som ja.

Vietor

Prečítala som si Romanu a aj Annu, v opačnom poradí a zažila si také svoje extatické stavy, čo mávam z čítania iných a z toho, keď je niečo hnusne krásne a aj čisto krásne. Potom som sa pozrela na bordel v izbe, dosku na žehlenie s vreckovkami, špinavou mikinou, neožehlenými tričkami a dakde pohodená podprsenka, plyšový zajac na baterky z Bulharska na stole, anjel v zóne práce, nenapálené dvdčka na obale bakalárky ofŕkanej bielym vínom s vyžratými škvrnami. Potom si v Jednote, ovoniavajúc to telové mlieko od AB pre deti spomeniem na prvý sex, na perinu so žltými kvietkami. Mami má stres z mojej antikoncepcie a na terase si dáme kávu - sme spolu na káve prvýkrát v živote, pri vedľajšom stole adolescentní chlapci, do piči, a mutačný smiech a fúka neskorý poobedný vietor. Nestihli sme kúpiť tie slnečné okuliare s tmavými sklami, cez ktoré mi nebude vidieť oči. A púšťam si kubánke latino, hablujem pre seba zo žltej knižky Španielčina 1.

Chvíľu som bola aj takí, že depresívna, ale rýchlo to prešlo a potom som premýšľala nad Americkou krásou, nad analýzou, nad tým, ako sa Lenka smiala, keď som povedala, že sa mi s ľuďmi stávajú čudné náhody. Predvčerom sme otvorili Svatovavrinecké, zohriali čokoládu (má špecifický spálený zápach, keď prihorí), kúpili čipsy a tri druhy farebnej papriky. A piškóty v čokoláde. Ležali sme na gauči, prešli celú sériu Piateľov. A pred dverami, po prechádzke večernou Petržalkou na otázku, či sa mi páči, že sa toho teraz veľa deje, odpovedám áno. Áno, páči, páči.

Keď som si v nedeľu kúpila tie knižky, cítila som, že je to pre niečo. Asi aj pre to všetko, čo som chcela a potrebovala tomu rozumieť. A pre odpustenie, úľavu. Zharmonizovanie. Aby Petr povedal, že mi načisto hrabe. Aby som už nemala ten pocit, že ma niečo elektricky pichlo, keď som v autobuse zdvihla oči od rozčítanej strany a zbadala niekoho podobného. Aj tie čierne korále z ruky som už dala dole.

Pondelok bol poúčajúci, keď sedím s prekríženými nohami v sprchovom kúte, jednu vystriem, trčí von zo závesu, no som taká unavená a zbitá, že je mi to celkom, ale celkom jedno, či niekto vojde, hlučná D. alebo ten frajer novej baby, čo sa nasťahovala. Je to taká bolesť, že prehluší všetky myšlienky, poviem si aj na koho seriem, zasmejem sa nad komickosťou tejto situácie. Milujem fyzickú prácu vo vhodnom čase, keď netreba používať hlavu.
A ešte víno Iršai Oliver.
A ešte pochopenú iróniu.
A ešte večer na internáte, keď máme na oboch izbách otvorené dvere.
A ešte výhľad z kuchynky na chodník dole.
A ešte občasné chvíle, keď si s bratom rozprávame také dospelé pocity.
A ešte pekné náhody.
A pocit krásy, keď to až bolí.
A precupkať v žabkách podvchodom na Zochovej.
A ten kúsok vzduchu, čo ostáva, keď okolo prejde niekto s hrnčekom kávy.

Táto vlastnosť ukončiť to náležite pateticky.

Srdiečko

Dnes som videla toľko lásky v medziľudských vzťahoch: od neznámeho chlapca kráčajúceho na omšu, ktorý sa ponúkol, že mi vezme tašku, hoci sa ponáhľal na autobus, od nádhernej ženy v Panta Rhei s tehotenským bruškom, od mladého páru, ktorý pustil sadnúť si roztomilú babičku s klobúkom na hlave, po jeho a ju sediacich na lavičke v daždi.
Sedím na vedľajšej, s knihou v ruke a túžim, aby zapršalo. Tak úplne, úplne, premokne mi vnútro a všetko je dobre, najlepšie.
Taký dážď prišiel, keď som vošla do izby, akože monzúnový, hustý s malými kvapkami.

Proces

Ľudia (a človek) ktorých pobozkáte na nos v hluku na balkóne
povedia slová, ktorým rozumiete (až príliš)
cez všetko škaredé vypovedané aj tak presvitá pekné.
Známi, ktorých stretnete, spoznávanie
v cudzom priestore
skrývame najhlbšieho ja a ono aj tak vykukuje a svieti na všetky strany.
L., ktorá sedí na okraji postele v zelenom tričku a doluje ľad
do pohára s mullerom thurgau
vieme-poznáme-blízkosť myšlienok
hoci som v tom sama.
Aj tak sú tu, ponárajú ruky priateľsky do mojej bubliny
a bublinky, ktoré fúkam cez balkón putujú do neba.
Láska ako neistý a nejasný jav
a nám sa páči práve preto.
Mám pocit, že je čas na
intuíciu?
a veľa veľa veľa práce
zamestnanie mysle
odháňanie komárov z večerného svetla.
Zas ten pocit života
napriek neistým krokom.

Plus

Dievčatku na Hviezdoslavovom námestí z ruky vypadla veľká farebná minerálka, vzduch v autobuse je neznesiteľne vydýchaný a ja sa korčuľujem po izbe s vínom v pohári na stopke a otvorenými dverami. Štátnicový dar samej sebe.
A začína čosi ďalšie.
Ale ešte si dám na chvíľu dovolenkovú pauzu, Bažanta, opekanie a hrádzu.
Krásne, krásne, krásne je dnes.

Skate

Zvonku hučí hudba (Lavagance/Iné kafe) a mne hrá francúzske elektro. Ráno som sa zviezla opäť na Trnavské mýto a pohovorovala s cudzími ľuďmi. Dievča v autobuse má zelené ponožky s bielymi bodkami v zlatých balerínkach. A sukňu. Veľa sa usmievam, keď idem naspäť. Som krajšia a aj ľudia okolo mňa. Usmievajú sa naspäť. Chalan pri dverách a slečna, ktorá nevie udržať rovnováhu s kabelkou v jednej a lístkom v druhej ruke.
Páčil sa mi ten človek, čo som s ním dnes mala pohovor. Neskúšal žiadne presonalistické triky a na všetko povedal, že to nie je problém. Myslím, že aj ja jemu. Chcem to zadanie urobiť čo najlepšie.
Po príchode električky sa všetci oneskorenci rozbehnú cez koľaje, aby stihli zatvárajúce sa dvere a vyzerá to celkom smiešne.
Včera pršalo a v ruke mám dve knihy na recenziu z Aspektu, tej feministickej liahne. Keď vyjdem von musím skontrolovať, či som ešte stále žena, neasexuálna v nevyťahaných teplákoch a šatkou na hlave. Toto sa nazýva trauma z predmetu Úvod do rodových štúdií. Vďaka- radšej bozky bez premýšľania nad rovnoprávnosťou a úchylka v bižutérii. Ale knižky sa mi páčia.

Treba to tu žiť čo najintenzívnejšie, už to rovnaké nikdy nebude.
Z prvej výplaty si kúpim korčule.
Looking forward...

radosť

Opäť zažívam ten pocit šťastia, (alebo spokojnosti?), keď vám ide roztrhnúť srdce od nahromadeného napätia a čohosi, čo sa vydarilo. Sedeli sme v 127 všetci vystresovaní, napätí, držiac sa za ruky. "Vyhovel, nevyhovel..." Jedno meno cez druhé, výdychy úľavy a potom slzy, ako dôsledok nevyspatia a nervov. Jedno písmeno z titulu máme hotové a o týždeň rovnaký kolotoč s ešte menšou časovou rezervou plus obhajoba. A potom bude už len hľadanie práce, pohovory, pohovory. A máme nového člena rodiny, volá sa Sofia a je to najkrajšie bábätko, aké som kedy videla. Poslali mi mms cez štátnicový test, takže to bola prvá správa, ktorú som si prečítala po otvorení dverí. Spolubývajúca púšťa Eddieho Veddera a ja sa cítim tak zvláštne...polodospelá, s pocitom otvárania srdca, ktorý som naposledy zažila pred niekoľkými týždňami pri inom človeku, no opäť som ho zavrela dostatočne skoro v rámci sebaobrany, ktorá sa nakoniec obrátila proti mne. Tentoraz sama, len obkolesená priateľmi, pár ľuďmi, no radosť je taká iná, celkom, celkom moja... Cítim, že sa opäť rozžiarieva, že začína ďalšia etapa a zdá sa, že je to slnečný začiatok.

Planéta

Ten žltý Turancar na stanici šiel do Prahy a ja som v tej chvíli intenzíne zatúžila odcestovať, ísť preč, znovu zažiť pocit zbaleného kufra a tabuliek označujúcich nové mestá. Vypadnúť a vykašlať sa na celé hľadanie práce, iba s vakom na chrbte a zažiť niečo nové, čo prekryje všetko, čo bolo. Bez vysvelenia a zdovodňovania, len tak.

Chlapec sediaci oproti na lavičke vytiahol foťák, zaostril na náš čakajúci rad a namiesto prvotnej túžby pokaziť záber vystrčením prostredného prsta /vždy ma pokúša urobiť to/ som sa otočila a usmiala. Kým som nastúpila do autobusu, zmizol.

Dievča s blonďavým copom zakoplo o kúsok skla a ďalej kráča ležerne. Šoféri v červených a modrých vestách sa trúsia po nástupišti a ja vidím neuveriteľne sympatického staršieho pána, ktorý uvoľnene a zhrbene s úsmevom kráča opačným smerom.

V autobuse som si necvakla lístok, lebo: dav a veľa tiel a nechce sa mi míňať slová na banálne prosím, ďakujem. Nazvala by som tento stav absolútnou apatiou v kombinácii s boľavým hrdlom.

Vraj mám mať v lete neuveriteľnú charizmu a plno sexuálnych dobrodružstiev. No a nevstávaj potom s myšlienkou, že máš pred sebou kopu skvelých dní. Výborná motivácia prečo sa učiť na štátnice.

Coldrex, Strepsils, káva a lexikológia k tomu. Len nech to, prosím, dobre dopadne.

Pulzovanie

Je tu všade veľa hluku (na večer), odraz basketbalových a volejbalových lôpt, bolesť v hrdle, buchot studenej vody zo sprchy, krém na opaľovanie roztápajúci sa na hnednúcej pokožke. Náhodou mi zahral Pearl Jam, ten, čo minule, no ja som len chcela toto:

David Holmes- A Liar and the Happy Thief
a
David Holmes- The Watchers

na youtube nebolo, ale mne sa to spája s teplom od lúčov na pravom líci, čapovanou kofolou zdola a dnešným dňom. A ešte metalovým Michalom a jeho plavou bradou vyťahanou od slnka.

A hoci blonďatá hovorí o tom, ako klinikovsky sa momentálne cíti, páči sa mi pulzujúci vzduch tohto teplého dňa. Poukladáme povinný počet písmen, pár dielov Priateľov a informácií uložených v hlave a večer v Mlyne postúpime o krok vpred v záväzku, že sa do piateho ročníka naučím mať rada pivo.

PS: A. má u mňa pusu na líce za to, že vie čo a ako povedať na správnom mieste.

Púpava

V kuchyni zavoňali špekačky a tak plánujeme opekanie a všetko po 27. máji. V bufete kúpime ružovú fľašu Lucky, a na lúke nás obkolesili cigáni, ktorí obednú pauzu využívajú na polihovanie na lúke a povznášanie svojho estetického zážitku pískaním na všetko, čo má sukňu a podobá sa aspoň ako tak na ženskú siluetu.

Vo vestibule M. vraví, že je tu akosi priveľa testosterónu (a nebolo to len robotníkmi, inštalujúcimi záhadné svetlá).
Pravdu má.
Bavíme sa na žiarlivostných prejavoch istej slečny a jej podobným, ktorá opäť raz nevie čo so sebou. Je to vtipné len do tej miery, do akej si uvedomím, že slová ako osobná hrdosť nie sú pre všetkých ľudí rovnako prirodzené ako pre mňa.
Ale ako hovoril Blake so svojím jemne homosexuálnym mávnutím ruky a úsmevom: "Whatever...I´m over it!"
Takže ak má niekto chuť hrať sa, nech sa pokojne hrá, ale na vlastnom ihrisku. (Už som asi vyrástla z toho, aby ma vyprovokovali hlúpučké maily pod pseudonymom.)

Žiadne víno. Len veľa učenia. A čakanie na Bažanta. A slnko slnko slnko.

Neskôr: ako som sedela po západe slnka a mlynská bola takmer tichá, iba kroky pár ľudí a zozimovanie sa na večer v poslednej takmerslnečnej chvíli sa k nebu vznieslo asi tisíc bielych peľových bubliniek ... pekné, pekné, prepekné ...

Country a rock

Tieto dni sú také plné, až ma to začína unavovať ... samé vysvetľovanie, zdôvodňovanie, výčitky... bez zmyslu. Bude to tak ešte dlho? Chcem si pamätať, no súčasne fungovať ďalej. Pred dverami mi slzia oči a nie som sama. Zvonka búcha volejbalová lopta o asfalt a všade je vydýchaný vzduch. A na stole leží syntax, lingivistika, morfa a všetko pre život nepotrebné.

Snažím sa existovať ako to najlepšie viem, no občas ma dokáže nárazovo vyhodiť z mojej rutinnej všedobrej nálady aj jeden hlúpy telefonát, taký ako dnes.

Začal sa kolotoč pohovorov do práce a tých najkreatívnejších otázok ako nás nachytať, odhaliť, čo v nás je. Ja sa bavím, neviem, či oni tiež, uvidíme na konci týždňa, čo z toho bude, či Ba alebo exotická krajina a resetovanie hlúpostí z hlavy.

Inak sú nové len malé smiešne veci: kapustnica v chladničke, spálená noha, vraj výborný posudok na bc. prácu (čakám len potvrdzujúci mail), tri nové pehy na ruke.

Túžba vyrozprávať sa do prázdnej izby, vypitej plechovky piva.

Sunny day v bledočervenej blúzke.

Predstavila som si čo, či, ako dlho to bude trvať a či vôbec... a potom som prestala. Ten Tam Hore vie čo, prečo a ako.

My

Mám(e) týždeň v mnohých smeroch neuveriteľný, plný náhod a zvláštnych stretnutí. Exotické jedlá, ktoré každému nechutia, vrieskajúca polnočná opera z vedľajšej izby. Opilecké smiechy, biele víno Muller, do ktorého som platonicky zaľúbená.

Mala som skvelú prechádzku, plnú vyrozprávania a tak skratkou okolo Koliby kráčam vyrovnaná so všetkým, s utriedenou hlavou. Na terase stretnem baby, spoznám nového človeka, ktorý následne vidí ženský rozhovor plný emócií, porozchodových telefonátov, sĺz kvôli ľuďom, čo si to nezaslúžia, zmätenú prechádzku nočnou Mlynskou s misiou hľadania poloopitej spolubývajúcej. (Jedna z nich vojde v tomto momente do izby a urobí ukážku striptízu na Madonninu pesničku.) Som s ľuďmi, s ktorými mi je veľmi dobre, nemusíme si vysvetľovať základné hlúposti, rehocú sa, keď kašlem pri ťahaní z cigarety, dajú mi pusu na líce bez toho, aby sme si museli vravieť prečo.

Ako som sedela na múriku pri Dunaji, premýšľala o tom, čo bude, ako strávim leto a ako sa o sebe opäť niečo nové dozviem, ako to bude v mnohých smeroch podobné tomu predtým. Ako sa na to teším. O tom, čo sa dialo posledné mesiace, čo som si z toho odniesla. Pýtali sme sa samé seba ako to ten človek urobil, či nás skutočne oklamal všetky tak, že sme uverili, že je to niekto iný, pýtali sme sa na svoje znechutenie, pohŕdanie a či majú slová o takmerláske naozaj takú prázdnu hodnotu, aby sa vyslovovali v každej situácii a je len na nás, aby sme ich odhadli.
Ktovie.
Myslím, že je len na nás do akej miery a či dovolíme niektorým situáciám, aby nás ovplyvnili a čo si z nich odnesieme. Môžeme si povedať, že nebudeme veriť, môžeme nadávať, môžeme si v Mlyne pustiť Elán Tisíc a jedna noc alebo s holými krížmi sedieť v zime s cigaretou v ruke a zúfalým telefonátom. Môžeme mať desať prázdnych fliaš pri dverách, aby mi A. povedala, tak ako dnes sme ženy a asi berieme niektoré veci predsa len trochu emocionálnejšie, ako si myslíme. Aj v tomto celom, kde som ja tá posledná, čo by sa za svoje správanie mala hanbiť. Pretože, keď prekrútim tie nepravdivé slová vo vzťahu k tebe som bola vždy úplne úprimná.

A tak sa učím. Na sebe, na tom, čo mi hovoríte, na tom, čo vidím u iných. A napriek nelogike, zbabelosti, napriek tomu, čomu nerozumiem, sa snažím brať si z toho všetkého len to dobré. Lebo všetko pekné/nepekné, čo sa deje ma posúva k tomu, čo za to stojí.

V 39 sa na mňa usmeje cigánske dieťa, pregúli veľké hnedé oči a ja sa usmejem späť. M. púšťa Butyho a jej asi dám pusu na líce za to, že to všetko prežívame spolu.
Nekonečná vďaka za nespočitateľné veci. Neviem, či je možné tak veľmi milovať život ako to teraz cítim ja.

Zlato

Povedala: mala by si o tomto napísať na blog.

A ja najskôr, že nie, že som sem v poslednom čase popísala toľko, že už nie je treba.
Je.

Ako nikomu nie je lepšie:

Sedíme na balkóne, holé kolená, výstrihy, jemne sčervenaná koža. Káva v ruke, zadok stŕpnutý z parapety, maličkí všadesapohybujúci ľudia.

Pesnička Summer son a Better man od Pearl Jam.
Také dobré, až k neuvereniu.

Takto sa môžete cítiť len s človekom. (:)

Lebo keď si poviete "počúvaj tie slová", tak viete presne
AKO to cítiť.

Vidím si v odraze monitoru pery a slnko, ktoré svieti na rameno len z jednej strany. ..

Pásmo

Zdalo sa mi to také hlúpe, aj po mojom hlučnom telefonáte s radostným hlasom a nemiestnymi vtipmi počuť slová ako nehoda, otec, zomrel. Ako poviete človeku, ako veľmi vám je ľúto? Tá otázka je asi taká hlúpa ako všetky úprimné sústraste... a ani celá polhodinová cesta k Botanickej nie je dosť na to, aby som vymyslela správne slová. Zmohla som sa len na objatie. Vravme o všetkých nepodstatných veciach, o škole, práci, sestre, frajerovi, len aby sme sa nedotkli boľavého. Cítim sa nemiestne, hoci viem, že tu mám byť, že by som mala...samá ruka, noha, momenty, na ktoré nás nikto nepripravil...nemám vravieť negatívne slová, no nenávidím, nenávidím ocitnúť sa takto a tak blízko.

Tak stojím na zastávke a dá sa mi zvracať. Od znechutenia nad tým, ako ti nerozumiem, čo robíš a možno to má len celkom primitívne vysvetlenie, ktoré obaľuješ do krásnych slov, ako to ty vieš. Vedľa v izbe mi to vysvetlili slovami ako zbabelosť a iné, len po tých dňoch neviem, čomu veriť. Irelevantné, malicherné blbosti, čo nestoja ani za premýšľanie. Dnes bol posledný deň, čo som tým strácala čas. Aj starý chlap pri mne so športovou taškou už napľul na cestu asi celý potok, lebo spoj mešká. Blonďaté dievča prelieza zábradlie a na zastávke ju cudzí ponúknu rozbalenou čokoládou. Je príjemne milá a mladá. V električke sú dve žiarivé moslimky a s mužom oproti sa na seba usmejeme, keď počujeme ako naradostene komunikujú gestami s iným pánom. Mám rada vizuálne kontakty iných ľudí, tá chvíľa, keď sa ešte nepoznáte, no viete, že by ste si rozumeli. Vôbec sa mi nechce premýšľať, dievčatá odvedľa sa smejú a ja som v tej chvíli a aj teraz tak rada, že som tu, s nimi...

23:43, pozrieme si (možno) film, (možno) pôjdeme spať a opitý chlapec vonku kričí vulgarizmy a čosi o feťákoch. Nech si zakričí, ak mu bude lepšie.

Všetko

Ráno nám chceli dať zadarmo Bibliu, tí poslovia boží a poobede pri Tescu prehovárali ľudí na T-mobile. Milujem priamu propagandu v uliciach, líši sa iba v ponúkanom zboží.

Lucia povedala, že píšem viac priamo, nech je mi odpustené, snažím sa odlíšiť, čo stojí za to, aby som to skryla do inotajov a čo je len balast slov. Včera sme si pozreli film o tajomstve, o sile myšlienok a dnes sa všetko potvrdilo. Hoci sme priamo neprivolávali tých ľudí, čo sme stretli (a bolo ich veľa a tí, čo za to stáli sa otočili tvárou v tvár) každý pre nás čosi znamená/al. A tak cestou hore "renovovanou" internátnou cestou nahlas premýšľame nad tým, aký pravdivý bol ten film a ako nám nejde preč z mysle.

Po dlhom čase idem trinástkou a spomínam si na dva roky strávené denným cestovaním na Račianske mýto, na smrad bezdomovcov, na byt ako z latinskej telenovely. Cez okno vidím pár, na križovatke sa pobozkajú, otočia iným smerom a kráčajú bez otočenia. Pán s bielymi vlasmi pred lekárňou a odbočka do Starého mesta, skoro tak dobré ako tá čiperná starenka z piatku, čo na prechode vytiahla fľašu Activie. Usmiala som sa vtedy, bolo to ako z nereálnej reklamy na zdravie bez vekových hraníc.

V ázijskom bistre je plno ľudí a ja si konečne raz nedám kebab, ale kung pao, aby sa na tom M. smiala. Ale už cítim, že treba zmenu. Aj s novými handrami v taške a odrazom v skle električkovej zastávky cítim ten posun, je jedno aký, ale niekam.

Raz v čajovni som sa zaľúbila do tohto.
Deň s príjemnými ľuďmi, večer tam, kde ho chcem mať a kde ma treba.

Protect me from what I want

Dnes s nadhľadom priznávam, že včera som bola možno trochu melodramatická, takým svojim švihnutým spôsobom. No všetci naokolo to dostatočne pochopili, aj kombináciu vína, fernetu a cigy. Ide sa ďalej. Malej ryšavoblonďavej som na posteli porozprávala asi všetko, čo sa dalo, až som teraz sama prekvapená, aké veci zo mňa vyšli. Asi bolo všetko nakopené a zamknuté kdesi vnútri a tá kopa bola včera už priveľká. Aj tak som však rada. Napísala som dramatický post, následne zmazala, lebo dnes je mi samej smiešne z toho, ako riešim neriešiteľné a to, za čo nemôžem a že neznášam tieto urýchlené a "definitívne" gestá. Presne ako hovorí malá, niektoré veci nepochopím, lebo sa proste nedajú, lebo majú vlastnú divnú logiku, ktorej neporozumiem. Keď som asi pred mesiacom písala sem na blog, že som si raz povedala, že sa ničoho už nebudem báť, lebo som tu len raz tak momentálne v kombinácii so Sinatrom, ktorý hrá v pozadí sa bavím na tom, ako som ani len netušila, že táto myšlienka bude platiť na toľko iných situácií. V každom prípade, presne ako sme sa minule bavili s L. a dnes to hovorila aj A. že nezaškodí, ak človek raz za čas dostane riadne na ..., lebo aj to treba. A povedzme si rovno, nedeje sa nič tragické a dostať na hubu sa dá aj drsnejším spôsobom. Ešte nejde o život a opäť vieme čosi viac o ľuďoch a o sebe. Je to ten najprirodzenejší kolobeh.

Prvýkrát som na internáte, vyzerá to na skutočnú búrku s blýskaním a hrmením. A aj s divnou syntaxou: sa mi to úplne páči.

_enjoy_ (tx: M., A., L., L., P.)

Vanilka

Brat napísal sms, že pohádž mi rýchlo veci do skrine, prídem s frajerkou, takže som sa smiala, páči sa mi to jeho náhlenie, fascinácia novým vzťahom, hocijako svojská, žiarlivá, či vlastnícka, ale taká začiatočná-to, čo je na tom najkrajšie. Obaja sme začali akosi naraz, hoci obaja inak. Asi to bude vplyvom tých feng šuej mandarínskych kačíc, čo som mu nanútila do izby.

Sedela som za stolom, rozmýšľala nad pekným prebúdzaním z iných rán tohto týždňa, nad žiarivým slnkom, Nohavicom, Parou a teraz Roxette, nad novými predstavami, nad hranicami otvorenosti voči druhým. Poobede sa spustil dážď, zatiahnuté a potom aj počas pražiaceho slnka, fascinovane som hľadela von oknom, cez priamky tvorené žalúziami. Páči sa mi, čo teraz cítim, páči sa mi, čo robím, páči sa mi ako nemusím hovoriť, ako môžem na chvíľu zabudnúť na to, čoho sa bojím, na nasledujúci mesiac a aj na tie letné, na začínanie odznova, opakovanie toho, čo bolo minule. Aj to, že sem nenapíšem všetko, lebo niektoré pekné veci sú iba celkom moje.
Ocovi som ukradla tú kávu, čo schoval za zaváraniny, v plechovke, aby som poobede nezaspala v embryonálnej polohe a rukou obmotanou okolo vankúša. Spravila som skvelú polievku a zavolala všetkým mojim dôležitým ľuďom, naplánovala stretnutie a obed v meste. Napriek stresom, ktoré budú, sa momentálne teším na to, čo - ako - s kým toto všetko žijem.

_môže za to celkom obyčajná neha.

Tento deň bol od rána lenivý - ako čakanie na túto chvíľu, keď sa písmená poukladajú vedľa seba a vytvoria jeho obraz. Zjedla som strašne veľa jedla, pozametala podlahu, rozhádzala papiere po voľnej posteli, ktorú používame na všetky aktivity a zabudla na stole vrecko s olivami. Potom článok od Anuk, veľa fotiek pri ktorých som si odrazu uvedomila, že aha, presne taká pohoda mi chýba, vyhrievať sa na zapadajúcom slnku, nie príliš ostrom a ani príliš tmavom a vnímať tú najjednoduchšiu krásu. Nevadí, aj tak sa všetky vnemy postupne obnovujú/objavujú. Od 8.08 hrá pochybná hudba, koketná lingivistika a nič sa nerobí tak naozaj. Takže som dopila to víno, prespala pol dňa a ovoňala všetky telové mlieka v tejto izbe, poprechádzala sa nahá a slnko mi hreje na chrbát. Už nikomu nevysvetľujem to, čo si všetci vysvetľujú inak. Som tu len raz, toto teraz chcem. A už mám hotovú bc. Leží na posteli, bordová a skvelá. Už len večer, víno, lenivé sedenie na parapete.

Od A.

Vyvešala som všetko farebné prádlo, aviváž s vôňou levadule, pri otvorených balkónovych dverách a potom dnu vletela veľká mucha. Nakláňam na bok hlavu s bolesťou v šiji a mám pocit, že už zabúdam písať všetky intenzívne obrazy. Tak by som chcela, aby už prešla fáza tohto hrania sa a už len čisté pocity, hoci viem, aké absurdné je to želanie a na všetko treba čas. Som teraz v spálni, s tajným výhľadom na cestu, chviľa imaginárneho súkromia a samoty, žiadni ľudia, žiadne konverzácie, rady, riešenia hlúpych problémov, len zvuk z rádia, práčka v zavretej kúpeľni a kvetinová voňa z rúk. Klopkanie prstov na klávesnici, bordel v izbe, chuť na niečo miešané alkoholické. Premýšľala som nad tým, v akých dvojtýždňových intervaloch sa menia pocity a dojmy z iných ľudí okolo mňa a aj vo mne. Akoby tieto návštevy doma boli len medzníkmi podstatných vecí, náhlych zlomov, nečakaných úspechov a každú nedeľu večer, keď kráčam s taškou na pleci hore kopcom sa začína čosi, čo je len celkom celkom moje, čomu by nerozumeli ani tí ľudia, ktorí sú so mnou najdlhšie, no napriek tomu ma najlepšie nepoznajú. Ale tak je to najsprávnejšie. Nakresliť si priamku od A po B, ktorá je celkom moja a robiť na nej čiary podľa vlastného rozhodnutia. Idem si stiahnuť Nohavicovu Zatím co se koupeš. Od prvej vety tohto postu uplynulo osem hodín, za dverami bratovej izby počujem príjemný smiech jeho novej priateľky (volá sa podobne ako ja a celkom sa mi páči). Začal večer a to je čas robiť niečo nezbytočné. Niektoré názorové konfrontácie tohto dňa by sa dali nazvať hádkami (s dávkou melodramatickosti), no napriek tomu museli byť (a všetci tomu rozumieme).

Hviezdička

Už som vám vravela o zázračnom internete? Ťahám ho sama neviem odkiaľ - zrejme od suseda. Ani to neviem, že od ktorého.

Rozmýšľala som, ako im o tom budem rozprávať. Že som si vybrala túto knihu, lebo som o nej nič netušila a potom som sa musela prispôsobiť. Nebude to dosť odborné? Asi je mi jedno.

Odkedy sme sa porozprávali je to tu iné. Asi lepšie.

Nerozumiem tomu, ako do mňa ľudia vkladajú nádeje, hoci si sama nie som istá. Vidia viac ako ja sama? Vlastne, je to skvelý pocit.

Mám tričko s nápisom New York. Budúci rok. I´m looking forward.
A chuť dať (vám) pusu na čelo. Že ma poznáte.

Šajning mún

Vlastnosť, za ktorú sa strašne hanbím - v stave najväčšieho rozčúlenia a pocitu krivdy sa namiesto hádania a obľúbenej irónie rozrevem ako malé decko, až mi od neustáleho soplenia do vreckovky a pazvukov vôbec nie je rozumieť. Paradoxne, že sa mi to ešte v tomto veku dokáže stať aj pred rodičmi.

Napadlo mi to preto, že dnes sa asi každému podarilo rozplakať ma - takmer vo všetkých prípadoch nevedomky. Tie hlúpe urevané slzy šli akosi samé od seba, stekali po tvári v autobuse, či v aute, alebo aj pred polhodinou na sedačke. Tipujem, že to bude pokračovať na mojej posteli, ktorá je v zlom feng-šuej rohu. Nikto ma nepočúval, lebo tam vyzerá esteticky najlepšie. Severozápad. Hrôza pre mňa, človeka východu.
Tak to šlo od samého rána, cez čudnú dvojhodinovú cestu domov, až po tých pár minút predtým, čo som si sadla za comp a písala tieto všeliečivé bludy. Snáď iba rozhovor je lepší, ako vlastné myšlienky kdesi na sieti. Zmena linku len pre najbližších ma alibisticky chráni.
Dnes som sa pokúsila zavrieť všetky dvierka, urobiť si čiary za pocitmi aj nezhodami a napriek snahe ostali aj tak pootvorené. Aj tie, čo sú doma, aj tie, čo sú inde. Všetko, čo sa zdalo ako priepastné rozdiely po vysvetlení zmenilo kontúry, zjemnelo a znežnelo. Len či naozaj.
Tak si tu sedím samoočisťujúco smrkajúca do pohodených vreckoviek, troch rôzne veľkých šálok a Panoráme slovenskej literatúry I.,II. až sa mi dá smiať. Nový deň a nové ráno. Zatiaľ je však večer a ten mám napriek všetkému rada.

music: toto (škoda, že youtube nemá Rivers of love, ta je krásna) a toto tu.

Done? We will see.

Tajnosti

Vraj nám občas chýba to, že nám vôbec nič nechýba. Tak to písali, pred minútou som zatvorila článok.

Videla som krásny film, jeho názov je v nadpise.
Toto bola vždy príjemná a správna terapia. Žiadne rady, len vlastné rozhodnutia. Ako napríklad ísť tam, urobiť to, pomyslieť si to, napísať toto. Také lúpanie grepovej šupky, otváranie sa nie celkom do naha, do presvetlenia. Také. Krásne. Lebo viac sa nedá a čo by sa dalo, by bolo úplné.
Obkolesená svetlom, teplom sálajúcim z kameňa na ktorom sedím, veľa cudzojazyčných ľudí a zachytávanie skutočnosti. Raz som si povedala jednu vetu, bola trochu gýčová, že nebudem sa už ničoho báť, lebo som tu iba raz, dnes som si na ňu spomenula, aj pri rozhovore s kuriatkom, kde som povedala veľa rozčúlených vecí o čase, ktorý všetko napraví, keď chceme čosi hneď tu a teraz. Stačí len prísť do štádia, keď sa s tým zmierime a proste počkáme. Bez toho, aby sme naozaj čakali, jednoducho ideme ďalej, zabudneme a potom sa náhodne prebudíme.
Tajnosti mali krásnu hudbu.
A bol to taký skvelý deň, celkom neproduktívny, s množstvom myšlienok, podnet a správnych dedukcií, keď v nohavičkách sedím na parapete balkóna s počítačom v lone a dnu vletí sršeň. Už sa mi napríklad vôbec nechcelo dumať prečo je to tak, lebo jednoducho: je to tak. Bez akejkoľvek pasivity, aspoň v tomto prípade.
Napríklad samé deti vo farebných bundách v električke alebo smiešne náhody.
Asi je to celkom naivné, ale dnes mi stačí nahnúť sa cez zábradlie, zatvoriť oči a písať takéto zblúdilé šifrované abstrakcie.
Som si celkom istá, že je to to najsprávnejšie zo správnych.
Enjoy. Všetko, čo si zaslúžime.

.sun

Takmer ticho, iba vzduch z okna, chlapec bežiaci na autobus, zelené ráno, šupky z grepu, pomaranč, plno vecí na stole, spiaca spolubývajúca. Mám rada začiatky nových dní, keď vyzerajú takto.

Chic

Nové vlasy sú pekné. Iné, kratšie, ale podobné - páčia sa mi. Mám rada zmeny, hoci len čiastkové a na sebe samej najviac.
Recenzia na tú strašne ružovú knihu je hotová, asi som prekonala osobný rekord. A profesorka chce, aby som šla na ŠVOK- ano, dnes budeme postovať o závažnych problémoch, majte zľutovanie:) Tak premýšľam, že to možno súvisí s tými zmenami, napríklad ako posledná zmena vlasov a maličký vietor v živote - príčiny a nadväznosti sa proste nabaľujú na seba.
V čajovni hrali presne to, ako pri mojej poslednej návšteve, skvelý ženský džez a potom nastal skrat a zhasla polovica žiaroviek. Vonku fučalo, napriek ignorantskej čiapke mi bola zima na uši. Po ceste som stretla rozprávkovú babičku, ktorá k nám chodila ešte keď som tam pracovala. Zaželala mi krásny deň a bolo to milé, také ako ten starý pán s odovzdaným pohľadom a tulipánmi vo vedre na lavičke.
Som sama v izbe, na posteli vybalená farba na vlasy, rajčiny a pečivo - bol to plodný nákup.
Zdá sa, že je to deň plný podnetov, hoci ešte nie je jar a ani len slnko nesvieti.
Dostala som pochvalu na glosu snáď od najväčšieho kritika triedy, tak ma potešila jedinečnosť vlastného písania.
Správna identifikácia - toto bola samochvála. A čo keď.
Vstanem, odpracem zo stola ten ružový gýč a litánie o skutočnej láske, ktorá bolí ( Evita ma sklamala), upracem oblečenie, tašky na plece a porozmýšľam o výzvach, ktoré na mňa vytrvalo žmúria.

O kráse

Pri zaspávaní v noci vravím, že treba povýšiť iné veci nad osobné a v autobuse po ceste domov, pri pohľade na zvláštne pekné dievča ako z iného sveta, také annovskozelené, premýšľam o kráse, o veciach, čo nás napĺňajú úžasom napriek ich jednoduchosti. Cez deň stretneme samých zvláštnych ľudí, svojskú Lenku v SAVke s neartikulujúcimi zvukmi, retro ženu s lesklým čiernym klobúkom, počerných spoluobčanov so zmyslom pre humor kopajúcich cestu k Univerzitke. Veľa kníh a ťažká taška a očakávanie v duši, stránky sa sucho kĺžu medzi prstami a do toho preveľa kaluží a okvapkané líca.

To len tak na kúsok, aby sme si neprestali všímať nepodstatné detaily.

Verím

Taká čistota, ktorá nikde nie je,
zelená rybka plávajúca na obale bieleho mlieka,
iba ja
sama tu, so zvukmi odvedľa a umelým svetlom,
ožiarená ruka - pokožka v tomto svetle vyžaruje teplo napriek vnútornému chladu, sama, nikto sa nepýta čo, odpoveď by bola zlá.

P. v Ženeve, snáď mu vyšla tá predstava piatich dní "neuvěřitelného šukání", ďalší ľudia rozhodení ľubovoľne v okolí, s cudzojazyčným prízvukom, v starom dome, alebo krčmovom zábradlí, viem si to všetko dostatočne predstaviť.
Tak sedím, hrám sa so slovíčkami, editorom, nadávam na čiary, citácie, precitlivelosť, slabú vôľu v príjemných veciach a v konfrontácii s najbližšími autoritami. Bezduševne chodím a stráca sa to, prečo sa rada vraciam. Možno iba mojou chybou a zmenami vo mne, všetko je radikálne po tých pár mesiacoch iného života. Neviem, či sa dokážem otočiť a vrátiť to, čo bolo predtým späť.

Plány, ktoré nevyjdú
náhody, ktoré chceme privolať a preto sa nestanú,
mantry, ktoré si opakujeme pre vlastné ubezpečenie,
neotrasiteľná nespochybniteľnosť názoru,
to, na čo si nedokážem otvoriť ústa,
to, kde to dokážem bez vyzývania,
ticho vo mne, keď nie som šťastná vo všetkých "predpokladaných možnostiach šťastia",
teplo, tma a fajn vzduch, to, čo by som teraz chcela

sedieť na zadku, tvrdej lavičke, ihličnanoch, bez napätia vnútri
svetlý bavorák, asi tak jednu slnečnicu, ponožky po kolená a júl
alebo iné, čo si viem vymyslieť

napredovanie a vlastný rast
pragmatické veci, ktoré robia svojským spôsobom radosť,
duševná sloboda v súvise s psychickou

-btw- počujem zhora kroky, chrápanie suseda a odsúvanie nábytku-niet nad nočnú socializáciu

Počúvam Dire Straits. Samá dobrá hudba.

Zažiť tak perfect day.
Nedokonale dokonalý v nepripravenosti a úžase.

Red red wine

Studený vietor a skvelý vzduch, tmavočervený lak na nohách a večerná káva na balkóne, ruka na poschodí podomnou odpaľuje popol z cigarety, oranžové bodky sa rozprsknú do polotmy. Už ráno po ceste na dejiny dýchame nosom najviac ako sa dá, čo je komické vzhľadom na bratislavskú klímu, ale cítime jar.

Vtipné články katky, vôňa acetónu a debaty o neumení považovanom za umenie.
A ráno, na nerozsvietenej chodbe som videla dušu a krásno, rovnako ako v škole pri bielych dverách a úsmev z lásky. Najkrajšie z dňa.

Tu však nie je iba ticho, kroky stoviek ľudí, prichádzajúcich aj odchádzajúcich a tak, keď ma bolí zadok vstanem a pozriem sa na kopec, na Mladosť, na balkóny, chodník pod nami, premýšľam akou rýchlosťou a smerom by zapršal vyliaty čaj zo šálky, či sa rozptýli vo vzduchu a proste zmizne.

- z každej strany -

Od Botanickej po Mlynskú pešo a kofola v Kolibe. Aktívne dni zapĺňajúce rozmýšľanie a krivenie úst. Slnko v balkóne, spiaci chumáč v poobedňajšom svetle. Jasmínová ryža a kuracie mäsko (dnes varím ja).
I like this day.

Obrázok si domyslite vy, čo sem chodíte.
:)

Secret

Foto: Maťo Kmeť (www.matokmet.dphoto.com)

Večer som zaspala s pokušením v ruke, čítam katkine slová, príjemne ochladzujúce, bazénové. Nič sa mi nesníva a tak je to najlepšie.

Občas máme chuť pošpárať sa v svojich bôľoch, pripomenúť si zlé, nepekné, aby sme ráno inak videli svet, viac rozumeli premietanému, prečítanému, pootvárali si oči aj inými smermi, ako sme zvyknutí.

Počúvam Maroon 5, tak nahlas, až čakám búchanie z poschodia nad nami, ako keď sa slečna s chemlonovými vlasmi sťažuje na svojich podsusedov.

Niekdy môžem aj celý deň chodiť a nevšimnem si, že začali kvitnúť nejaké kvety a dnes som večer stála v autobuse a cítila z každej strany príjemné mužské vône až sa mi monika smeje ako na mňa účinkuje jar a aj teraz, v dove aloe vera na mojej koži, cítim z pootvoreného okna kvitnúce stromy.

Kráčame z nostalgie, červených sedačiek a stuhnutého krku, slepých lások, iného sveta, filmu, ktorý začali premietať skôr ako bolo sedem, presne ako sme prišli, čakali asi na nás, cez tiché pauzy sa ľudia hlúpo nesmejú, nehniezdia, nešuštia, je to spoločnosť akú mám rada, asi si rozumieme, viem prečo tu sedíme a čo chceme vidieť. tak je to dobré, úplne najlepšie.

Kráčame cez mesto, kvetiny na čižmách, kamienky na tenkej podrážke, 15 stupňov na digitálnom teplomeri, príjemní ľudia, hlučná samota.

Povedali mi, že neviem ako by som sa správala ja v podobnej situácii.

Podnetné veci, diskusie v ktorých by som povedala nie príjemné veci ak by som sa ich zúčastnila, miestami nechápem potrebu ľudí vyjadrovať sa k veciam, ktoré sú čisto náš problém s cieľom rypnúť si a dať najavo, že život nie je taký, aký si predstavujeme a bude to náročné.

Aj tak si myslím, že keď sa raz začnem na veci pozerať tak ako to robím teraz, musela by to byť veľká sila, ktorá by ma donútila zmeniť smer.
Tak nepociťujem potrebu vyjadrovať sa k banalitám.

Pri pátose a sentimentalite sa iba chytám za hlavu. Pri obede som sa dostatočne vyrozprávala na túto tému.

Pred láskami sme sa prešli cez starý most, vŕzgajúce drevené dosky a to najúžasnejšie svetlo poobedňajšieho slnka, skaly a lode pod nami, dokonalé umenie gýča.
Teraz na tejto stoličke, v deň ako tento
som taká rada, že som ako som.

Kúsok

Ráno sa zobudím o pol dvanástej so stuhnutým krkom, konečne poriadne vyspatá a konečne s elánom písať, tvoriť, robiť veci. Žiadne prehadzovanie na posteli a premýšľanie nad svojím konaním. Odrazu sa všetko utriaslo a kým som si to uvedomila trvalo to len jeden večer a jeden mail. Urobím vajíčka, jasmínové lístky do vyhriatej kanvice, vôňa sa rozprestrie, strkám nos dovnútra. Zelenina, zelená a červená farba, vánok z otvoreného okna, svieži vzduch, deň len pre seba, otlačené líce od periny.

A údiv nad niektorými ľuďmi, nad vzťahmi, nad nevidením videného, nad posunom k tomu, čo chcem, čo nie.
Perá v červenom pohári, syr Niva na stole, žltá šálka s prenikavým čajom, lístky po stenách a neumytá podlaha. Nepremárniť deň, vyčistiť si dušu.
Teraz.

Zrkadlo

Premýšľala som nad variáciami textov, ako sa v nich niekto nájde, hoci v nich nie je a ako sa nenájde, keď áno. S oranžovými rukami nad zafŕkaným zrkadlom utriem vlasy z čela, aj to všetko, čo je, hoci by nemalo byť a je mi pri tom fajn.

Šalvia

Na nohe mám šálku a posledné dni, snáď v očakávaní, veľa píšem. Tento bol naplnený snahou robiť produktívne veci.
Zvýrazňovačky, ceruzky a nepochopiteľný text, potom moje vlastné písmená na rozmáhajúcich sa stranách, čoskoro ich bude dostatok. Nožnice, nite, látky, dvakrát best of INXS, joga, až skončil pri Želaroch a ich hudbe.
Sedím a kývem nohou s holým lýtkom, odretým kolenom a vôňou po Nivei.

Premýšľam, či je príliš ťažko na Closer.

Body

Svet okolo, bezfarebne farebný, v ružovom pyžame, dymom v očiach aj vlasoch a náramkom na ruke, ktorý na nej zostane snáď večnosť, lebo sa nedá zvliecť. Alebo do dňa, keď stratím trpezlivosť.

Ľudia (vyrušená telefonátom som stratila niť), biele košele, pusa na ústa, líca, som ružová, v tvári, bunde, aj vo vnútri.

Rodinný príslušník v situácii a stave, keď si chcem povedať, že dnes ma nič nerozčúli, no nenapadne mi to hneď ráno, takže strácam trpezlivosť a za zatvorenými dverami vybuchujem.

Alkohol, pocit, že napriek rokom sme sa zmenili a aj nie, všetci krajší, zadanejší, žiarivejší, odrazu si máme viac čo povedať, aj keď spoločného nie je tak veľa.

Preskakovanie kaluží, keď nás spája čosi nejednoznačné, cesta autom so zvláštnymi ľuďmi, nie z môjho sveta, vystúpim, dýcham a ťukám do počítača.

Tento večer mám pocit, opäť po dlhšom čase, fascinácia ľuďmi. Že by sme si mohli byť takí blízki, iba si to nepovieme.

Kruhová

Muška nesvetluška v sprche, stačil by prúd vody a krútila by sa dolu vaňou. Následne kŕč do lýtka, presne taký, ako keď som vtedy sedela na posteli a ktosi mi radil masíruj si to, masíruj. Zavretá v malej miestnosti, chvíľu sa cítim autonómne, obkolesená štyrmi lekársky bielymi stenami. Zelený náramok na mokrej ruke, obalenie tela oranžovým uterákom, len moje farby. V hluku z kuchyne povzbudenom alkoholickými percentami, v hluku z obývačky, Skalica vyhrala, dedko sa domáhal televízora, je to milo zábavné.

L. vraví, že môj vnútorný nepokoj robí to neustále prebúdzanie sa v noci.

Vo vani som rozmýšľala nad podvečerom a nocou, mojimi časťami dňa, keď sa odrazu všetko mení na čosi tajomné a prchavé. Dnes až tri inšpiratívne články, ktoré nasypali samé voňavé prísady do môjho ja.

Okrem večera, teplej noci a rozsvietených okien za otvoreným internátnym balkónom premýšľam o ľuďoch, nových a starých, stúpajúcich dnu a von z malého kruhu mojej osobnej zóny. O MM., s ktorou sme si medom zalievali duše vtedy raz na vianočných trhoch, keď bola taká tlačenica, že sme sa takmer nedostali k punču. O malej blonďatej, s ktorou sme sa stretli pred DPOH keď tak strašne prestrašne pršalo, mala som červený sveter a nové korále okolo krku. O T. a izbovo-chodbových rozhovoroch...O L. a A. odvedľa. O Lm. a farebnom svete babičkovských šatiek a temných hmôt. Niektorí z nich sa ma dotýkajú na tom najcitlivejšom, iní menej, ale stále vedia viac, ako ostatní.

Aj nad tým, že skúsim iné vzťahy, lebo ako si povedala, nikdy nemôžem nič dopredu odsúdiť, vždy mi to niečo dá.
Úplná pravda.

venujem L., ktorej som to sľúbila za dnešnú inšpiráciu a za iné veci. za obedy v lúčnici a prevrávanie do duše

Zatvoriť a zaviazať oči

Zatvoriť a zaviazať oči. Zvláštne ako to niektorým ľuďom vyhovuje.
Asi je môj problém, že nie som taká.

Nakoniec sú to len slová, poukladáme ich vedľa seba, potrebné aj nepotrebné, variácie podľa toho, kto ich prijíma.

Ale prečo sa vlastne hnevám. Vravela som to od začiatku, aj s vrelým odporúčaním.
Na príjemné sa ľahko zvyká.
Moja chyba, že to neviem inak.

Sama

Za posledné tri týždne, keď som si zaplietla vlasy do rôznych hlúposti a myslela si, že som našla ten kameň ako má Gusto Rúhe v Knihe o cintoríne, že si vyveštím lepšiu budúcnosť, následne padnem na zadok, že robím pavedu z niečoho, čo nie je, čo by som iba chcela aby bolo - za ten čas som si prestala všímať. Tak dnes stojím v dvanástke, slnko svieti na môj farebný rukáv, naplnená tým, čo som si ráno prečítala, na chvíľu pustím z hlavy obavy o nasledujúce dva mesiace, odsuniem čakanie na správy a na to, čo nemôžem ovplyvniť a pozerám sa na slnko v tráve, na most, farebný múr, muža pri mne, čo hovorí rusky a každý sa za ním otáča, akoby bol exotické zvieratko. Prejdem sa na hlavnú stanicu, dávam pozor na dekorácie opilcov na chodníku, na zvratky, fľaše, črepy, smrad, vnímam cudzojazyčné hlásenia, chvíľu mám chuť ocitnúť sa na letisku, byť opäť na ceste za niečím, čo ma zmení, poohýba moje názory a mňa samú. Tento rok taký podnet nebude, musím si ho vytvoriť sama. Prejdú len dve hodiny, stojím v poloprázdnej 39, prázdne pohľady, slnko na pokrčenom autobuse, dnes mám pocit, že som to ja. Ani tichá, ani milá, iba svoja. Nech si každý ukladá myšlienky v svojej hlave, chvíľu nechcem myslieť...tento týždeň možno príde spánok. Dnes som rada sama so sebou, aspoň na týchto pár hodín.

Žiara (Rothko)

Na chodbe nezostane veľa slov, vlastne len dvere do hodín, odrazu sa svieti a keď idem s povzdychom naspäť nemusím hľadať kľúč, srdce si zvyklo na svojský tlkot pri niektorých ľuďoch, na výškový rozdiel. Kým otvorím ústa, zabudnem, čo som chcela.
0:48, vedľa búchajú šálky, 1:01 Johnson´s vonia po izbe.
Zvláštny pocit zo seba, ktorý nikomu nevysvetlím dostatočne, tak ako je to "naozaj".
.
.
.
Niektoré udalosti chcú čas.
Hoci by som ich najradšej vedela hneď. Ale inde treba hovoriť, nie tu.

Kvapka

Skvelá, najmä v zahmlievaní skutočnosti samej pred sebou. V piatok, pred fernetom plávajúcim v ľade a tonicu, sme pozerali Love actually, znovu. O jednej v noci idem potom naspäť s pocitom, že mi čosi chýba, napriek množstvu ľudí v obklopení a večernou krásou s vyžarujúcim fluidom, že čosi okolo mňa sa hýbe. Skvelá, v zahmlievaní skutočnosti, počúvam Joni Mitchell, odrazu rozumiem bolesti, ktorú som toľkokrát videla medzi inými. Skvelá, v zahmlievaní skutočnosti, ktorá zrejme ani nie je, skáčem v tme s farebnými svetlami a kričím starú Rolincovú tak, že na druhý deň z rozpršaného balkóna presvedčím samu seba. Presne o tom.

Niektorým ľuďom nevysvetlím, že sa mi niekedy nechce hovoriť, iba ležať, počúvať a pozerať sa.
Zvláštne. Viem, že toto celkom nechcem, iba časti z toho. Viem, že by som mala prestať, no keď to za mňa urobí niekto iný, nepáči sa mi to, hoci je to správne. Všetko je správne, len som občasný sebec. V tom, čo nechcem pustiť z ruky, majetníckych sklonoch, levej viere v jedinečnosť samej seba.
Tak sa mi chce byť teraz autonómnny objekt medzi ľuďmi. Prejsť fázy spoznávania, len sa už proste poznať.

S.rr.

a teraz si sadneš do tohto pieskoviska, do vody ktorá sa teplom zvírila okolo teba, poloha embrya na voňavej deke, veľa pstruhov v hlave, S ako surrealizmus na ruke
neveríš
prečítaš si človeka, nepovieš veľa
veľa vidíš
málo spíš
zaryje sa to hlboko, je to iné
súčasne podobné a pekné je fádne slovo na to, že počúvaš norah jones a cítiš
dýchanie vzduchu, počuješ lúku, oheň, country
ťahanie šnúrky napnutej z každej strany
túžobne napnuté uvoľnenie

Bod

Vykrič svoje brucho, svoju nedočkavosť, posledné popevky krvi, zastreté slnko v šedivom mraku, som celkom utopená, neokysličená lebka.

Počúvala som ženu, ktorá hlasom otvárala srdcia tak, ako si to predstavujem ja, som škrupina orecha, ktorá sa nedá rozlomiť, kôra pomaranča striekajúca okolo seba. Cez drevenú vydlabanú rúrku nalievala dnu med, kĺzal sa tým hlasom.

Prečítala som Liečiteľa a moju nerozhodnosť s formálnym hľadiskom celkom v poriadku, vnútri bez dojmov, kúpila a dostala som Pokánie od Iana, pozvanie do Dánska od Adama. Veď ty si celkom iný ako ja, žiadna hradba, žiaden súd, žiadne lámanie, viem, čím to bude.

Nevidia to, nepočujú, nechcú, nepoviem im. Bude to niekedy inak?

Možno som vinná, no necítim ju.

Poď spievať, hlas, a prekryť všetko.