stretnutie

Idem zo Šafka. Sedím v knižnici. Knižnici sterilnej ako banka. Som na treťom poschodí, lebo druhé je plné. Na druhom stále stretávam pána vo flanelke a zelenej veste, ktorý strašne páchne potom. Vždy, keď ho vidím, musím sa uhnúť. Ten pot sa šíri všetkými knižnými uličkami. Minule som videla, ako stojí pri jednej slečne s prosbou, aby mu vysvetlila ako sa pripojiť k internetu. Veľmi som ju ľutovala. Ale slečna sa usmievala. Tak neviem, možno jej to nevadilo. Alebo mám precitlivelý nos.

Ruky klepú len tak mechanicky a mozog je inde. Alebo skôr telo?

Vlastne som chcela povedať, že som stála na Šafku, keď za mnou prišla taká pani. Blondínka, vysoká, tmavý kabát, na kabáte kvetovaná šatka, cca 45 ročná. Blond vlasy, hnedé oči, jazva cez peru. Čisté ruky. Vytiahla časopis a začala mi vysvetľovať obsah. Už-už som jej chcela povedať, že nemám záujem o žiadne jehovistické hlúposti, ale bolo to Nota Bene. Asi päť minút mi rozprávala o obsahu, jednotlivo každý článok. Ja som zatiaľ hľadala v hlave výhovorky, obťažovala ma celá táto situácia. Nakoniec však povedala vetu, ktorá ma úprimne rozosmiala a prinútila zmeniť názor: "A ted prichazi otazka, ktora je nevyhnutna..." - "Áno, kúpim si ho od Vás," hovorím so smiechom. Ešte sme sa chvíľu rozprávali. Pýtam sa odkedy je na Šafku. "Od 3. ledna. Vybrala jsem si tuhle lokalitu, protoze se tady schazi elita naroda." To už sa smejem zase. Elita národa na Šafku? Áno, sem tam nejaké Audi, pipky, ktoré idú do Auparku...ale pani myslí univerzitnú elitu. Filozofická, Právnická - "to jsou prece jen lidi s jinym hodnotovym rebrickem," zdôvodňuje. Uznávam, že áno, typ ako je ona asi skôr osloví mladého človeka študujúceho nejaké tie humanitné vedy, ako ľudí v Petržalke. Ešte sme sa chvíľu rozprávali, pani vraj vie nemecky a chcela by študovať teológiu. Keď rozpráva, všimnem si, že má krásne rovné biele zuby, aj do tváre je veľmi pekná. Hovorí o tom, ako stratila prácu v Dubnici, kde robila niekde pri páse a že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Keď začne o Ježišovom učení lásky, prichádza našťastie moja električka. Želám jej všetko dobré. V električke potom nad mnohými vecami a otázkami. Z niektorých mi je smutno.

*

Pani sa volá Adriana, predajca č. 2410.

Tá pani sedela oproti mne v 93, keď som sa vracala domov z miesta plného ticha, študijných priestorov a políc s previazanými periodikami. Mala čiernu vetrovku, plátenú tašku, z ktorej vystrkovali sušené kvety a zelený šál obviazaný okolo hlavy. Spod neho jej trčala ofina, celkom strieborná a neposlušná, taká drôtená. Bolo už šero, 20:56, vtedy už takmer nevidieť a ona si napriek tomu čítala knihu, s hlavou otočenou na jeden bok, za celú dlhú cestu sa ani raz nepozrela inde. Len knižka, len imaginárny svet, žiadne premoknuté poskrúcané tváre v polonaplnenom autobuse. Asi to bolo tou knihou, tými striebornými vlasmi, a nejakou črtou v jej tvári (hranatou sánkou či nosom-krumpličkou), prečo som mala pocit, že vidím seba ako v zrkadle o niekoľko rokov, desaťročí, raz, keď aj ja už budem úplne pokojná, pokorná, snáď i spokojná a spod čiernej vetrovky bude z môjho vnútra žiariť taká krása. V tej dobe už bude všetko inak - prejdú dni ako tento, dni pochybovania o sebe, svete, živote, všetkom, o tom čo je správne, čo mám robiť správne (čo je vôbec to správne?), dni keď si vravím vydrž, upokoj sa, je to len skúška, toto celé, ktorá ťa formuje, aby si raz bola takáto.

Sedela som oproti nej celý čas, už vtedy sa rodili tieto slová, no ako to už býva v danej chvíli boli čistejšie, jasnejšie a ostrejšie - ako keď dažďové kvapky stekajú po oknách a nechávajú za sebou dlhú krivoľakú stopu spoza ktorej všetko vidieť viac.

Vravela som si - ak vystúpi tam kde ja, pôjdem za ňou a poviem jej prepáčte len som vám chcela povedať, že ste veľmi pekná. Možno sa na mňa divne pozrie, povie niečo nepríjemné, bude zaskočená a už v nej nebudem vidieť seba - a možno sa celkom jednoducho poďakuje. Neviem, ale mala by som to spraviť - ľudia by mali vravieť to pekné čo na sebe vidia, asi by bol svet krajší keby chodili a vnútri sa tým zohrievali ešte niekoľko dní.

Keď sme zastali pri Tescu, pani-ja nevystúpila a ja som jej nepovedala, čo som chcela, napriek tomu, že som to mohla a zrejme aj mala urobiť. Bola som však veľmi šťastná, lebo som sa videla - a ten obraz sa mi veľmi páčil.