Myslím, že viem byť takto veľmi šťastná, vlastne najšťastnejšia ako to poznám. Keď sa podarí niečo, čo sme plánovali ako napríklad tie Tatry. Hory všade okolo a len ten pocit že: áno, áno, áno toto áno. A so správnou spoločnosťou, ako napr. večne usmievavou H. Lebo hocičo si budeme nahovárať, vždy je to lepšie s niekým - podeliť sa o zážitky, ísť večer na dobré jedlo, rehotať sa, keď už nevládzeme prepletať nohami. Som taká rada, že mám okolo seba týchto ľudí, chcem si to pamätať: vrátiť sa domov s pocitom, že som opäť čiastočne nový človek, s pocitom, že keď sa chce zvládne sa všetko aj za hranice fyzických a psychických možností, s pocitom, že je vždy komu povedať to, čo mi beží hlavou a že to bude správne pochopené. Len sa cítim taká vďačná dnes za všetko, čo mám. Priateľov, rodinu, radosť zo života. A je mi jedno aké je to klišé a koľkokrát predtým som to sem už písala. Proste je to tak. A chce sa mi usmievať.

Na nohe mi leží živý ohrievač, cítim buchot zvieracieho srdca. V utorok pôjdeme do Tatier, dúfam. Zahodím telefón aj internet aj to ostatné. Nebudem na nič myslieť, iba prežívať. Nezáleží na počasí ani low cost ubytovaní. Stačí vidieť z auta kopce, ísť opačným smerom ako zvyčajne. Vyjsť niekam, kde bude výhľad, žiadna rovina.
Keď bude teplejšie pôjdeme do Fatry, zaspím v spacáku a zobudím sa na ostrý vzduch. Tak nejako si to predstavujem. Tento rok to už nestihneme, lebo H. ma dve práce a psa na výcviku. Dávam si to do pamäte, netreba na tento plán zabudnúť.
Vravela som si, že chcem ostať rovnaká, cítiť rovnako, no pravda je, že to čo ma kedy najviac zabolelo mi aj najviac pomohlo.
Keď bude čas pôjdem na múr, o ôsmej v nedeľu ráno, nebude tam nikto, iba ja sama, tak ako minule, studené slnko a špinavé tepláky.
Doma dýchajú spiace bytosti. Čas zakryť sa po uši perinou a predstaviť si objatie.