Prečítala som si Romanu a aj Annu, v opačnom poradí a zažila si také svoje extatické stavy, čo mávam z čítania iných a z toho, keď je niečo hnusne krásne a aj čisto krásne. Potom som sa pozrela na bordel v izbe, dosku na žehlenie s vreckovkami, špinavou mikinou, neožehlenými tričkami a dakde pohodená podprsenka, plyšový zajac na baterky z Bulharska na stole, anjel v zóne práce, nenapálené dvdčka na obale bakalárky ofŕkanej bielym vínom s vyžratými škvrnami. Potom si v Jednote, ovoniavajúc to telové mlieko od AB pre deti spomeniem na prvý sex, na perinu so žltými kvietkami. Mami má stres z mojej antikoncepcie a na terase si dáme kávu - sme spolu na káve prvýkrát v živote, pri vedľajšom stole adolescentní chlapci, do piči, a mutačný smiech a fúka neskorý poobedný vietor. Nestihli sme kúpiť tie slnečné okuliare s tmavými sklami, cez ktoré mi nebude vidieť oči. A púšťam si kubánke latino, hablujem pre seba zo žltej knižky Španielčina 1.
Chvíľu som bola aj takí, že depresívna, ale rýchlo to prešlo a potom som premýšľala nad Americkou krásou, nad analýzou, nad tým, ako sa Lenka smiala, keď som povedala, že sa mi s ľuďmi stávajú čudné náhody. Predvčerom sme otvorili Svatovavrinecké, zohriali čokoládu (má špecifický spálený zápach, keď prihorí), kúpili čipsy a tri druhy farebnej papriky. A piškóty v čokoláde. Ležali sme na gauči, prešli celú sériu Piateľov. A pred dverami, po prechádzke večernou Petržalkou na otázku, či sa mi páči, že sa toho teraz veľa deje, odpovedám áno. Áno, páči, páči.
Keď som si v nedeľu kúpila tie knižky, cítila som, že je to pre niečo. Asi aj pre to všetko, čo som chcela a potrebovala tomu rozumieť. A pre odpustenie, úľavu. Zharmonizovanie. Aby Petr povedal, že mi načisto hrabe. Aby som už nemala ten pocit, že ma niečo elektricky pichlo, keď som v autobuse zdvihla oči od rozčítanej strany a zbadala niekoho podobného. Aj tie čierne korále z ruky som už dala dole.
Pondelok bol poúčajúci, keď sedím s prekríženými nohami v sprchovom kúte, jednu vystriem, trčí von zo závesu, no som taká unavená a zbitá, že je mi to celkom, ale celkom jedno, či niekto vojde, hlučná D. alebo ten frajer novej baby, čo sa nasťahovala. Je to taká bolesť, že prehluší všetky myšlienky, poviem si aj na koho seriem, zasmejem sa nad komickosťou tejto situácie. Milujem fyzickú prácu vo vhodnom čase, keď netreba používať hlavu.
A ešte víno Iršai Oliver.
A ešte pochopenú iróniu.
A ešte večer na internáte, keď máme na oboch izbách otvorené dvere.
A ešte výhľad z kuchynky na chodník dole.
A ešte občasné chvíle, keď si s bratom rozprávame také dospelé pocity.
A ešte pekné náhody.
A pocit krásy, keď to až bolí.
A precupkať v žabkách podvchodom na Zochovej.
A ten kúsok vzduchu, čo ostáva, keď okolo prejde niekto s hrnčekom kávy.
Táto vlastnosť ukončiť to náležite pateticky.
Cítila som bariéru, keď som si sadla do autobusu a viedla ten rozhovor s niekým, koho vnútro som si veľakrát prečítala, no reálne si stále necháva odstup, miesto, kam schovať všetky pocity a potom ich premeniť na slová. Iba zvuk štrngajúcich náušníc, letného oblečenia v taške.
