v tomto som sa teraz utopila

ľudia, čo poznám a naozaj poznám
takí, čo poznám dlho a naozaj poznať nechcem (nie je čo)
cudzí, ktorých poznať chcem,

potom takí na ktorých sa iba pozriem a viem toto. toto áno.

niekedy je to čudné, aj pocit zo seba, ako po dlhom dni, únava zo spánku, z vyčerpávajúceho rozprávania.
a potom len ticho a prázdno, nič sa nechce, nič nejde do hlavy,
nič neprekvapí, nepoteší, nezarmúti,
iba pokývanie hlavou
túžba nehovoriť
najmä zbytočne.

a potom inšpirátori. ako prednáška minulý týždeň. ako ten prednášajúci - fořt.
milujem to. slová, ktoré vytvárajú obraz, spájajú súvislosti. obrazy, ktoré vidím iba ja. a podobne tí, čo sú v paralelnom vesmíre môjho tela na rovnakej úrovni. v daný moment.

s niektorými sa mi nechce prehodiť ani slovo, stratiť myšlienku.
možno je to nepekné. vlastne ma to netrápi.
aj tak si stále myslím, že mám pravdu, že ja vidím veci naozaj správne. je to presvedčenie, viera, jednoducho je to tak. sú veci v ktorých sa nemýlim. (hoci niektorí nerozumejú že pre mňa van gogh nie je impresionista. nie je. bodka.)

v sobotu sme vypili fľašu vína a pozerali hlúposti. potom sa mi sní-nesnívalo. prázdne slová.

som si vedomá elitárskosti v rozmýšľaní, neochoty vysvetľovať, čo je mne jasné.
a ešte som šťastná, v ten extatický (?extáza, slovný základ) moment, keď počúvam cudzie bystré mysle. ako toho muža na literárnej vede.
v tomto som sa teraz utopila.

Pesnička

Stála som pred zrkadlom s rukou na bruchu a kričím do kuchyne, že takto, takto budem raz vyzerať s dieťaťom. Mama sa smeje, na sporáku je koláč, jablká, bábovkové cesto a černicový lekvár na ňom.
Po ceste do izby mi z neho spadne na zem, lebo som pahltná.
Boli sme voliť, s H., bol tam aj P., dve minúty a bola som v pomykove z jeho otázok a pohľadu, neprimerane veľká komisia, z ktorej mi je smiešne, poháriky na tácke vedľa stola. Také strojené.

Práve teraz som zamilovaná do Oasisu, cestou do práce, z práce, do školy a z nej, aj dnes - po ceste do kaviarne, vo veľkej hrubej bunde, anonymnom šále a kapucni na hlave. Nezvyk v teniskách. Plánujem si po ceste svoj život, fantazírovanie myšlienok, treba pracovať aj takto - teoreticky. Vyfarbiť to všetko čo najkrajšie.

Banánový kokteil a banana split.

Páči sa mi to teraz v škole.
Veľa prác, prezentácií, interpretácií, eseje a recenzie.
Inšpiratívni ľudia,
premýšľanie aj mimo triedy.
Veľa čítam, hoci sa mi M. smeje (aj komerčnosti).
Toto ma teší.

V utorok som revala ako malé dieťaťa, sople z nosa, prúd sĺz, šok z nepochopenia, z mojej naivity, z domýšľania cudzích o mojom živote. V duchu som nadávala, veľa, na prij...ných ľudí, čo riešia život iných, lebo ich vlastný nie je dosť plodný. Na druhý deň vyspatá, so stoickým pokojom vravím sama seba, že to bola nová lekcia. Dá sa mi smiať, len ja a tí čo za to stoja vedia, ako to vlastne je. A prečo to je momentálne takto. It´s over. (Spomínam na D. a jej teóriu mámvpičizmu).

Na izbu sa chodí najskôr o siedmej/ veľa pohybu/ veľa povinností/ veľa aktivít/ veľa predstavivosti/ veľa pocitov šťastia/ veľa spokojnosti/ veľa cyklických myšlienok/ prvý jarný deň a zima na ruky.

for sure

Sedím sama v izbe, s fialovým šálom, čo sa tvári arafatsky, omotaným okolo krku. Vonku hučia. Opití východniari, lebo v Elame je čosi.
Nad toľkými vecami stále rozmýšľam, až mám pocit, že je občas zbytočné stále niečo robiť. Lebo tie myšlienky aj tak behajú v hlave.
(Za oknom prešli od hučania k spevu.)

Slnko svietilo tak, že som si ľahla na postel, nemožnosť otočiť hlavu a prebudiť bolesť v nej, s eclipse-om v ruke, a vôbec som nevedela čia som. Chcela som ísť domov, hrať sa so psom, hladkať to plznúce tvrdohlavé čudo, ktoré nasáva ľudskú lásku z každej strany.
No občas je to iracionálne, všakže.

Vôbec sa mi nechce s nikým komunikovať. Jedine o literatúre, o životnom filozofovaní, o umení, o kráse, tak ako to viem s nimi (tými, čo sa poznáme hoci aj nie dlho, ale čítame si vnútro. tak cca).

Chcela by som ísť preč, na miesto, kde to bude dýchať novotou až kým to tam úplne nespoznám.
Lenže ja chcem toľko vecí, že sama neviem, ktorú skôr.
Toto je teraz asi priorita.
.
Celkom som zabudla písať. Asi si treba lepšie otvárať oči, keď konečne svieti slnko.