(po)hládzanie

prv ako vojdem do sprchy, v ktorej hučí ventilátor a začnem vetrať všetky drobnoblbosti z mojej hlavy,

zjem túto perfektnú polievku od maminy, ktorú ochutnal už aj display počítača

poukladám si vedľa seba všetky tie vyprchané veci, čo sa mi obtierajú okolo uší, keď počujem to, čo teraz, depeche mode

aj tie sú vyvetrané a zbytočne zádrapčivé, keď sa minotaur v hlave nudí

jemným pohybom odkrútim miniatúrne sitko a nasypem za plnú naberačku granka,

obtiahnem tou vôňou nos,

bozkávanie punkerskej dievčiny a chlapca s mp3 v uchu

kolísanie, vody, vnútri

hrkocú

a tak

okysličovanie

oblečiem si kapucňu. tu modrú, čo nosím do záhrady, pri psy a iné zvery, čo tam máme

dýcham, lebo sa mi inak nedá

v ich dome je zapnuté jedno okno, svieti na ulicu

zabolí ma to za neho, tak hnusne, či je to úprimné. mala som tam vtedy ísť

tú chybu už NIKDY NEUROBÍM

reže ma na kolenách vzduch, lebo sukňa

dusím sa syntaktickými zvratkami a napätím

úprimne? bojím sa.. takmer sto dní. o sto dní

necítim aloe vera shower care yoghurt, iba gillette a detský olej

divne mi vyprcháva stagnácia maličkou rankou od žiletky

na stromy nikto nedýcha

vedľa pozerajú moji dvaja milovaní svadbu dcéry ich známych

hovorím so sjuzi a tuhne krv

v byte sa nám zlomila posteľ, je to komické

pes nášho bývalého slovenčinára privodí šok, keď sa začne vyhrážať do rozrezanej tmy

aj ty, brat, keď povieš, že je to jedno

vtedy zamrzne okysličovanie srdca na celú minútu

vypúšťam ľadové kocky

len pôžitok a pôžitok a dojatie

len čítanie a ukladanie a ukladanie

(len whitney houston, čo si vykrikuje hlasivky z vedľajšej izby)

nakresli mi oválny o(kruh)

loreál

stretneme sa a tvárime sa na rôzne spôsoby. nikto tomu nerozumie, ani my. v noci presne dve hodiny sedemnásť s prelamovaním na osemnásť želám spolubývajúcej s morkými vlasmi a voniacej po loreale neviem čo na vlasy dobrú chuť. mihalnice neprotestujú, lebo mám veľa myšlienok.

mám rada jeho zelené tenisky s tromi žltými prúžkami a ako opatrne našľapuje akoby sa bál, že najbližšie myšlienky popukajú a vyplašene odskočia zarývajúc sa do bielej gumennej podrážky.
deň deň deň. ráno vyjde opäť to isté nové slnko, za žltým opršaným múrom oproti oknu. opäť budeme uvažovať aké je to oblizovať si pery od čokolády

ostatné veci zostali v mojom čiernom diári, budem ich na poličky ukladať až zajtra ráno.

jazz mi pripomína vanilku in his eyes

deň neskončil a noc sa zastavila
pijem z jej jahodového mojita a pozerám sa do jeho
neuveriteľne neuveriteľne neuveriteľne hnedých očí
tak neuveriteľne mne pripomínajúcich niekoho
tou vôňou a tým pohľadom
som koliesko na ručičkových hodinách, neviem či sa naťahujem v tvojom smere
na ulici mi zastane srdce keď počujem piskot pneumatík
nevravím, nechaj ruku položenú na mojom boku, pôsobí to tak strašne príjemne
vravím čosi celkom iné, je neskoro
a nepotrebujem spať, dýchať, rozmýšľať, len pozerať
na sad mlynské nivy si na otázku o čom premýšľaš odpovedáme tak po našom
sme tri a dopĺňame sa tým ako dlho sa poznáme
vravím o dieťati v električke, čo hovorilo spôsobom, že ma to chytalo za srdce
z dublinu, v pásikoch a zelenom
hovorím dievčatám, že dnes sme si vzájomne pomohli
túžby sú efemérne, poznanie ďaleko a ráno za párny počet hodín

Kamilky

Vnútri mi je zima. Zohrievam si obal na duši relaxom. Cítim kamilky. Nemám rada kamilky. Tak- musím kamilky. Otvorím si zohriatu vodu v kanvici a nasávam horúci vzduch až sa mi na tvári urobia malé teplé kvapky. Cítim ich, keď si prejdem dlaňou po líci.

Stretnem toho človeka s červenými vlasmi a na pár sekúnd si cez sklenú výplň hľadíme do očí.

Čiarky. Neustále pocity oddelené čiarkami na úseky.

B.ma privádza do zúrivosti, zúfalstva, beznádeje, obáv. Často. Bojím sa. Báť sa o druhého je to najťažšie na svete. V týchto súvislostiach. Vtedy mi nepomáha ležať na posteli a čítať toho Marq. Nepomáha.

Pri odkladaní misiek na drevenú poličku napravo odomňa- tretia zdola- si spomeniem na P. Až ma to fyzicky zabolí. Smiešne. Veď nemá čo. Veď nie je čo. Nostalgia. Len tak, keď pozriem okolo. Nechýba mi. Nie je prečo.

Sebec. Egoista. Viac to nepoviem. Ok...budem sa snažiť.

Vnútorný hlas ma serie. Často sa unáhli. Som rada, že nemá vlastnú zvukovú hladinu a je len nemý vyčítač. Unáhľovač. Aspoň, že si prizná chybu.

Kamilky cedím cez umelé sitko. Vydávajú smiešny cikací zvuk. Ccczzzrrr. Zlatožltá farba pláva v 8dcl džbáne. Už len nakloniť.

marquez poruke

ráno príhoda s milým ujom bezdomovcom.
ráno milá príhoda s ujom bezdomovcom.
a tak.
v nose ma šteklí vzduch, v kuchyni naháňam/zaháňam muchu. mrcha.
svetlo je neuveriteľne jasné, láme sa na stole, na autách, budovách. preto nekráčam rýchlo, len tak ledabolo. jeden krok, druhý krok, krivo. nasávam vzduch, až ma bolí hrdlo.
teraz počúvam nejaké husle, kamoš marquez leží vedľa mňa.
úplne
ma to
dnes
baví
záclona je presvietená, rifle poskladané na posteli, perina oranžuje, antistresový žralok leží na nej, asi pláva. počuť záchranku a húkanie, sused chodí okolo okna, preto stále vidím pohybujúci sa tieň.

tak som len chcela že:hudba-posteľ-ležať-čítať-počúvať/kocianová a vidiek/-zvuky spoza okna.

odyseus

ľudia s ktorými sa stýkam sú. ehm čudní, divní, miestami psychopatickí. (občas ako ja) majú oči obrúbené čiernou kajalovou ceruzkou alebo červené, miestami zelené. to je moja slabosť. divní, šibnutí, cvoci.

alebo: len tak povrchní (väčšinou nie moji).

ľudia na špeciálne typy príležitostí. s jednými len káva, s ďalšími len kino.

nenašla sa cesta

milujem univerzalitu. neplánované zblbnutia. nie tie bežné. nie alkoholické, nie sexuálne, nie "žúrové". celkom iné.

prúd vedomia. prúúd vedomia.

zobrala som si to vedľajšou ulicou, stále si myslím, že je kratšia. nie, NIE JE. v 2/3 cesty stojím a pozerám na susedove drevo. má ho krásne poukladané (áno, to bol ten moment, keď som si povedala tiež, že nie, nie som ok.) skutočne neskutočne rovnomerné. jedno na druhom, esteticky porúbané- aha, teraz som si spomenula, že som ho včera videla ako veselo píli a manželka ukladala. čistá náádhera. postojím, vzduch mi mrzne z úst, toto sa len tak nevidí. a tie červené obkladačky v pozadí

..hmmmh...
obdivujem /10sek?/, až kým za mnou čosi nezašuchoce a mňa takmer vystrie. zvyšok cesty čistý stihomam.

buď je svet len zhlukom vnemov alebo vidím priveľa rušivých detailov
buď všetko nemá zmysel, alebo ho má len aby zmysel mohlo mať

buď sa koná alebo nekoná a

iba rozpráva

áno/nie
buď je "bytie" iba dôvodom na radosť

alebo na zisťovanie

možno stojím na ceste a pozerám sa na

karmínovo červené tehličky s poukladaným drevom

len aby boli zachytené tu

otázka

t : "máš rada červenú?"

odpoveď

McChicken menu

Keby som mala dlhú červenú bavlnenú niť obkrúcala by som si ju dnes okolo prsta. Okolo ukazováka. Dnes bol taký deň na obkrúcanie okolo ukazováka. Tak.

Dlho mi trvalo kým som sa zmierila s tým, že neviem vymýšľať príbehy. Také tie literárne, rozumiete. V patnástich samé stredoveké zámkové inovácie s dobrodružnými hrdinkami, nedostala som sa ďalej ako po druhú kapitolu. Poviedky neznášam, odkedy som sa snažila skomoliť 1 poznačenú montgomeryovským vplyvom, spomínal sa tam pavúk, na súvislosti si radšej nechcem spomenúť. Takže tak. Neviem písať deje. A som v keli.

Dnes- v pantha rei. Dosť zúfalo, ak sa mám priznať. Hľadala som niečo. Lenže všade útočil parfum /čítala som/, matkin /aj to/, potom zastanem pri kunderovom neznesitelná lehkost bytí /či tak nejako/, čítam náhodne otvorené...hhmmmh intelektuálne. Vzdala som to. Nechcem nijaké intelektuálne knihy. Rozmýšľanie je namáhavá činnosť, ktorú momentálne nechcem využívať.

Oddelenie slovenskej beletrie- pri filanovej wewerke prevrátim oči, keďže filana z duše skryto nenávidím /odpusť/. Hvoreckého plyš mi je hneď prvou stranou nejaký povedomý- čo každý píše o psychológoch, terapii, virtuálnej realite- proste "k zblití". Nemám chuť na ďalšieho pseudomatkina, na blogy zaoberajúce sa tipmi ako vidieť skrytú duševnú krásu, na psychiatrické problémy inej ako mňa samej.

No thanks.

To si radšej napíšem nejakú sama. Bezdejovú. O konári na ceste. Červenom klbku. Prejdenej mačke.

--------------------------

"hmmmh ...so...FLORIDA!"

"florida? why florida?"

"i don´t know...because of sun and beach:D?"

"ok..."

"to tam fakt napíšete?"

"jasné"

-------------------------

cesta autobusom bola taká ako keď: je február, svieti ostré slnko a vy sa zobudíte na to, že sa vám myká hlavou neznámym smerom

----------------------------------------------

bowling.

marlenka.

ZASE

čokoládová

presso

.

.

.

ideme do kina na Prázdniny

proste šou

Aknah sedí vedľa, už to raz videla. Miluje Jacka Blacka. Toto je horšie ako keď hovorí repliky po anglicky (čo robieva bežne- čiže vždy)! Tentoraz pri každom zábere na "objekt" vzdychala. Na celé kino. Pri zábere na Juda Lawa " dokelu, čo ho tam stále dávajú, veď on je strašný!". Na celé kino.

Vzdych- Jude Law- Jude Law- vzdych.

:)

.

.

krásny deň