Tento deň bol od rána lenivý - ako čakanie na túto chvíľu, keď sa písmená poukladajú vedľa seba a vytvoria jeho obraz. Zjedla som strašne veľa jedla, pozametala podlahu, rozhádzala papiere po voľnej posteli, ktorú používame na všetky aktivity a zabudla na stole vrecko s olivami. Potom článok od Anuk, veľa fotiek pri ktorých som si odrazu uvedomila, že aha, presne taká pohoda mi chýba, vyhrievať sa na zapadajúcom slnku, nie príliš ostrom a ani príliš tmavom a vnímať tú najjednoduchšiu krásu. Nevadí, aj tak sa všetky vnemy postupne obnovujú/objavujú. Od 8.08 hrá pochybná hudba, koketná lingivistika a nič sa nerobí tak naozaj. Takže som dopila to víno, prespala pol dňa a ovoňala všetky telové mlieka v tejto izbe, poprechádzala sa nahá a slnko mi hreje na chrbát. Už nikomu nevysvetľujem to, čo si všetci vysvetľujú inak. Som tu len raz, toto teraz chcem. A už mám hotovú bc. Leží na posteli, bordová a skvelá. Už len večer, víno, lenivé sedenie na parapete.

Od A.

Vyvešala som všetko farebné prádlo, aviváž s vôňou levadule, pri otvorených balkónovych dverách a potom dnu vletela veľká mucha. Nakláňam na bok hlavu s bolesťou v šiji a mám pocit, že už zabúdam písať všetky intenzívne obrazy. Tak by som chcela, aby už prešla fáza tohto hrania sa a už len čisté pocity, hoci viem, aké absurdné je to želanie a na všetko treba čas. Som teraz v spálni, s tajným výhľadom na cestu, chviľa imaginárneho súkromia a samoty, žiadni ľudia, žiadne konverzácie, rady, riešenia hlúpych problémov, len zvuk z rádia, práčka v zavretej kúpeľni a kvetinová voňa z rúk. Klopkanie prstov na klávesnici, bordel v izbe, chuť na niečo miešané alkoholické. Premýšľala som nad tým, v akých dvojtýždňových intervaloch sa menia pocity a dojmy z iných ľudí okolo mňa a aj vo mne. Akoby tieto návštevy doma boli len medzníkmi podstatných vecí, náhlych zlomov, nečakaných úspechov a každú nedeľu večer, keď kráčam s taškou na pleci hore kopcom sa začína čosi, čo je len celkom celkom moje, čomu by nerozumeli ani tí ľudia, ktorí sú so mnou najdlhšie, no napriek tomu ma najlepšie nepoznajú. Ale tak je to najsprávnejšie. Nakresliť si priamku od A po B, ktorá je celkom moja a robiť na nej čiary podľa vlastného rozhodnutia. Idem si stiahnuť Nohavicovu Zatím co se koupeš. Od prvej vety tohto postu uplynulo osem hodín, za dverami bratovej izby počujem príjemný smiech jeho novej priateľky (volá sa podobne ako ja a celkom sa mi páči). Začal večer a to je čas robiť niečo nezbytočné. Niektoré názorové konfrontácie tohto dňa by sa dali nazvať hádkami (s dávkou melodramatickosti), no napriek tomu museli byť (a všetci tomu rozumieme).

Hviezdička

Už som vám vravela o zázračnom internete? Ťahám ho sama neviem odkiaľ - zrejme od suseda. Ani to neviem, že od ktorého.

Rozmýšľala som, ako im o tom budem rozprávať. Že som si vybrala túto knihu, lebo som o nej nič netušila a potom som sa musela prispôsobiť. Nebude to dosť odborné? Asi je mi jedno.

Odkedy sme sa porozprávali je to tu iné. Asi lepšie.

Nerozumiem tomu, ako do mňa ľudia vkladajú nádeje, hoci si sama nie som istá. Vidia viac ako ja sama? Vlastne, je to skvelý pocit.

Mám tričko s nápisom New York. Budúci rok. I´m looking forward.
A chuť dať (vám) pusu na čelo. Že ma poznáte.

Šajning mún

Vlastnosť, za ktorú sa strašne hanbím - v stave najväčšieho rozčúlenia a pocitu krivdy sa namiesto hádania a obľúbenej irónie rozrevem ako malé decko, až mi od neustáleho soplenia do vreckovky a pazvukov vôbec nie je rozumieť. Paradoxne, že sa mi to ešte v tomto veku dokáže stať aj pred rodičmi.

Napadlo mi to preto, že dnes sa asi každému podarilo rozplakať ma - takmer vo všetkých prípadoch nevedomky. Tie hlúpe urevané slzy šli akosi samé od seba, stekali po tvári v autobuse, či v aute, alebo aj pred polhodinou na sedačke. Tipujem, že to bude pokračovať na mojej posteli, ktorá je v zlom feng-šuej rohu. Nikto ma nepočúval, lebo tam vyzerá esteticky najlepšie. Severozápad. Hrôza pre mňa, človeka východu.
Tak to šlo od samého rána, cez čudnú dvojhodinovú cestu domov, až po tých pár minút predtým, čo som si sadla za comp a písala tieto všeliečivé bludy. Snáď iba rozhovor je lepší, ako vlastné myšlienky kdesi na sieti. Zmena linku len pre najbližších ma alibisticky chráni.
Dnes som sa pokúsila zavrieť všetky dvierka, urobiť si čiary za pocitmi aj nezhodami a napriek snahe ostali aj tak pootvorené. Aj tie, čo sú doma, aj tie, čo sú inde. Všetko, čo sa zdalo ako priepastné rozdiely po vysvetlení zmenilo kontúry, zjemnelo a znežnelo. Len či naozaj.
Tak si tu sedím samoočisťujúco smrkajúca do pohodených vreckoviek, troch rôzne veľkých šálok a Panoráme slovenskej literatúry I.,II. až sa mi dá smiať. Nový deň a nové ráno. Zatiaľ je však večer a ten mám napriek všetkému rada.

music: toto (škoda, že youtube nemá Rivers of love, ta je krásna) a toto tu.

Done? We will see.

Tajnosti

Vraj nám občas chýba to, že nám vôbec nič nechýba. Tak to písali, pred minútou som zatvorila článok.

Videla som krásny film, jeho názov je v nadpise.
Toto bola vždy príjemná a správna terapia. Žiadne rady, len vlastné rozhodnutia. Ako napríklad ísť tam, urobiť to, pomyslieť si to, napísať toto. Také lúpanie grepovej šupky, otváranie sa nie celkom do naha, do presvetlenia. Také. Krásne. Lebo viac sa nedá a čo by sa dalo, by bolo úplné.
Obkolesená svetlom, teplom sálajúcim z kameňa na ktorom sedím, veľa cudzojazyčných ľudí a zachytávanie skutočnosti. Raz som si povedala jednu vetu, bola trochu gýčová, že nebudem sa už ničoho báť, lebo som tu iba raz, dnes som si na ňu spomenula, aj pri rozhovore s kuriatkom, kde som povedala veľa rozčúlených vecí o čase, ktorý všetko napraví, keď chceme čosi hneď tu a teraz. Stačí len prísť do štádia, keď sa s tým zmierime a proste počkáme. Bez toho, aby sme naozaj čakali, jednoducho ideme ďalej, zabudneme a potom sa náhodne prebudíme.
Tajnosti mali krásnu hudbu.
A bol to taký skvelý deň, celkom neproduktívny, s množstvom myšlienok, podnet a správnych dedukcií, keď v nohavičkách sedím na parapete balkóna s počítačom v lone a dnu vletí sršeň. Už sa mi napríklad vôbec nechcelo dumať prečo je to tak, lebo jednoducho: je to tak. Bez akejkoľvek pasivity, aspoň v tomto prípade.
Napríklad samé deti vo farebných bundách v električke alebo smiešne náhody.
Asi je to celkom naivné, ale dnes mi stačí nahnúť sa cez zábradlie, zatvoriť oči a písať takéto zblúdilé šifrované abstrakcie.
Som si celkom istá, že je to to najsprávnejšie zo správnych.
Enjoy. Všetko, čo si zaslúžime.

.sun

Takmer ticho, iba vzduch z okna, chlapec bežiaci na autobus, zelené ráno, šupky z grepu, pomaranč, plno vecí na stole, spiaca spolubývajúca. Mám rada začiatky nových dní, keď vyzerajú takto.

Chic

Nové vlasy sú pekné. Iné, kratšie, ale podobné - páčia sa mi. Mám rada zmeny, hoci len čiastkové a na sebe samej najviac.
Recenzia na tú strašne ružovú knihu je hotová, asi som prekonala osobný rekord. A profesorka chce, aby som šla na ŠVOK- ano, dnes budeme postovať o závažnych problémoch, majte zľutovanie:) Tak premýšľam, že to možno súvisí s tými zmenami, napríklad ako posledná zmena vlasov a maličký vietor v živote - príčiny a nadväznosti sa proste nabaľujú na seba.
V čajovni hrali presne to, ako pri mojej poslednej návšteve, skvelý ženský džez a potom nastal skrat a zhasla polovica žiaroviek. Vonku fučalo, napriek ignorantskej čiapke mi bola zima na uši. Po ceste som stretla rozprávkovú babičku, ktorá k nám chodila ešte keď som tam pracovala. Zaželala mi krásny deň a bolo to milé, také ako ten starý pán s odovzdaným pohľadom a tulipánmi vo vedre na lavičke.
Som sama v izbe, na posteli vybalená farba na vlasy, rajčiny a pečivo - bol to plodný nákup.
Zdá sa, že je to deň plný podnetov, hoci ešte nie je jar a ani len slnko nesvieti.
Dostala som pochvalu na glosu snáď od najväčšieho kritika triedy, tak ma potešila jedinečnosť vlastného písania.
Správna identifikácia - toto bola samochvála. A čo keď.
Vstanem, odpracem zo stola ten ružový gýč a litánie o skutočnej láske, ktorá bolí ( Evita ma sklamala), upracem oblečenie, tašky na plece a porozmýšľam o výzvach, ktoré na mňa vytrvalo žmúria.

O kráse

Pri zaspávaní v noci vravím, že treba povýšiť iné veci nad osobné a v autobuse po ceste domov, pri pohľade na zvláštne pekné dievča ako z iného sveta, také annovskozelené, premýšľam o kráse, o veciach, čo nás napĺňajú úžasom napriek ich jednoduchosti. Cez deň stretneme samých zvláštnych ľudí, svojskú Lenku v SAVke s neartikulujúcimi zvukmi, retro ženu s lesklým čiernym klobúkom, počerných spoluobčanov so zmyslom pre humor kopajúcich cestu k Univerzitke. Veľa kníh a ťažká taška a očakávanie v duši, stránky sa sucho kĺžu medzi prstami a do toho preveľa kaluží a okvapkané líca.

To len tak na kúsok, aby sme si neprestali všímať nepodstatné detaily.

Verím

Taká čistota, ktorá nikde nie je,
zelená rybka plávajúca na obale bieleho mlieka,
iba ja
sama tu, so zvukmi odvedľa a umelým svetlom,
ožiarená ruka - pokožka v tomto svetle vyžaruje teplo napriek vnútornému chladu, sama, nikto sa nepýta čo, odpoveď by bola zlá.

P. v Ženeve, snáď mu vyšla tá predstava piatich dní "neuvěřitelného šukání", ďalší ľudia rozhodení ľubovoľne v okolí, s cudzojazyčným prízvukom, v starom dome, alebo krčmovom zábradlí, viem si to všetko dostatočne predstaviť.
Tak sedím, hrám sa so slovíčkami, editorom, nadávam na čiary, citácie, precitlivelosť, slabú vôľu v príjemných veciach a v konfrontácii s najbližšími autoritami. Bezduševne chodím a stráca sa to, prečo sa rada vraciam. Možno iba mojou chybou a zmenami vo mne, všetko je radikálne po tých pár mesiacoch iného života. Neviem, či sa dokážem otočiť a vrátiť to, čo bolo predtým späť.

Plány, ktoré nevyjdú
náhody, ktoré chceme privolať a preto sa nestanú,
mantry, ktoré si opakujeme pre vlastné ubezpečenie,
neotrasiteľná nespochybniteľnosť názoru,
to, na čo si nedokážem otvoriť ústa,
to, kde to dokážem bez vyzývania,
ticho vo mne, keď nie som šťastná vo všetkých "predpokladaných možnostiach šťastia",
teplo, tma a fajn vzduch, to, čo by som teraz chcela

sedieť na zadku, tvrdej lavičke, ihličnanoch, bez napätia vnútri
svetlý bavorák, asi tak jednu slnečnicu, ponožky po kolená a júl
alebo iné, čo si viem vymyslieť

napredovanie a vlastný rast
pragmatické veci, ktoré robia svojským spôsobom radosť,
duševná sloboda v súvise s psychickou

-btw- počujem zhora kroky, chrápanie suseda a odsúvanie nábytku-niet nad nočnú socializáciu

Počúvam Dire Straits. Samá dobrá hudba.

Zažiť tak perfect day.
Nedokonale dokonalý v nepripravenosti a úžase.

Red red wine

Studený vietor a skvelý vzduch, tmavočervený lak na nohách a večerná káva na balkóne, ruka na poschodí podomnou odpaľuje popol z cigarety, oranžové bodky sa rozprsknú do polotmy. Už ráno po ceste na dejiny dýchame nosom najviac ako sa dá, čo je komické vzhľadom na bratislavskú klímu, ale cítime jar.

Vtipné články katky, vôňa acetónu a debaty o neumení považovanom za umenie.
A ráno, na nerozsvietenej chodbe som videla dušu a krásno, rovnako ako v škole pri bielych dverách a úsmev z lásky. Najkrajšie z dňa.

Tu však nie je iba ticho, kroky stoviek ľudí, prichádzajúcich aj odchádzajúcich a tak, keď ma bolí zadok vstanem a pozriem sa na kopec, na Mladosť, na balkóny, chodník pod nami, premýšľam akou rýchlosťou a smerom by zapršal vyliaty čaj zo šálky, či sa rozptýli vo vzduchu a proste zmizne.

- z každej strany -

Od Botanickej po Mlynskú pešo a kofola v Kolibe. Aktívne dni zapĺňajúce rozmýšľanie a krivenie úst. Slnko v balkóne, spiaci chumáč v poobedňajšom svetle. Jasmínová ryža a kuracie mäsko (dnes varím ja).
I like this day.

Obrázok si domyslite vy, čo sem chodíte.
:)