tango

Čítala som si anuk, anuk inšpiruje, na chvíľu cítim slnko, podobnosti, ktoré spájajú napriek vzájomnému nepoznaniu.

Dnes som nad tým rozmýšľala, presne dnes, dávno som si nesadala za počítač s pnutím vnútri kvôli niekomu a je to... oslobodzujúce.

Občas to tak chcem, prísť, zavrieť dvere, v izbe sa zvíri prach z nepozametanej podlahy, hodiť tašku na druhú posteľ, zabudnúť na nepríjemnosti, mať len potešenie
(intermezzo, zabili sme komáriu samičku)
a čítať knihu, do nemoty, s popoludňajším slnkom, lebo to je tu najkrajšie.
Mám rada našu izbu, veľmi. Tu som to ja. Individualizmus najvyššieho stupňa, vlastná autonómnosť. Nikoho dieťa, nikoho zamestnanec, nikoho študent, nikoho nič, svoja najviac, podivnými spôsobmi.

Vlasy sú dlhé, prežili svoju časť roka, pamätajú si Vertigo, Prahu, čiastočne poisťovňu, podnetný letný semester. Teraz chcú nožnice a nové zážitky. Chcú sedieť v Scherzi a príjemnou spoločnosťou, piť čaj s rumom, lebo z vína im je zle. Chcú stráviť čas spoznávaním cudzích duší, takých, čo za to stoja.

Cez týždeň bolo veľa áčok. Mám rada pocit uznania, strašne mi robí dobre, najmä zaslúžený.

Niekedy sa cítim ako bláznivá, že sa tak viem tešiť zo života, ani neviem presne prečo. Akoby tá radosť prichádzala len tak bezdôvodne, raz preto, že ráno svieti slnko, pre rozhovory so zázračníkmi na icq, pre to smiešne pseudofilozofovanie o literatúre, pre množstvo káv s ľuďmi z krúžku, pre obyčajné pohľady vzájomnej sympatie v autobuse, pre mlynskú dolinu, ktorá je pre mňa ďalším bratislavským geniom loci, pre hocičo.

A potom raz precestujem svet, slamenný klobúk, kvetované červené vlasy a americký boyfriend, počúvanie country v aute s otvorenou strechou. Nech žijú najkrajšie gýče.
Aj tak sa budem tešiť.

And those who were seen dancing were thought to be insane by those who could not hear the music (Nietzsche)

sterilná biela v pozadí monitoru, klepotajúce klávesnice, spiaci pes, kvôli ktorému bolo veľa náreku,
ucho na chlpatej tlkotajúcej hrudi, ťažké zaspávanie, zlé sny - aj mamine

ráno idem k lekárke, nie je čas spať, treba písať prácu na židov, doma nikdy nič podstatné neurobím, včera som si vravela, či je niečo zlé a chybné vo mne, že potrebujem odchádzať a prichádzať, aby som sa cítila naplnená, aby som sa hľadala medzi cudzími ľuďmi, že ma tešia myšlienky, ktoré sú podobné mojim, bez kŕču, bez vysvetľovania nám zjavného

tak je to, treba s tým žiť (?)
nemám rada prázdne slová, to radšej nijaké

v stredu ideme piť, urobila som pozvánku, z ktorej som sa tešila, dostala prácu, ktorú som chcela, aj kladné hodnotenie od človeka, na ktorého názore mi záleží

vravím si prečo iným stačí priemernosť, prečo im stačí ostať na jednom mieste, nerobia nič pre rozvíjanie samého seba, nechcú sa učiť novým veciam - či je to záležitosť životných okolností alebo povahy... alter ego potom kričí, že netreba súdiť ani porovnávať s tým, čo je nižšie

už sa nezaoberám hlúpymi ľuďmi, hoci ma dokážu cholericky vytočiť. bodka.

asi už zabúdam písať, energia sa ventiluje na oficiálne texty,
kvalita tohto blogu sa snáď vyrovná v lete
aj počtom entuziastických príspevkov