Večer sa prechádzam so psom, vzduch je ostrý, zem vlhká. Mám dlhý sveter a na ňom vestu, jeho čiapku, ako vždy, keď idem so psom, keď je mi jedno čo si obliekam, keď som úplný somrák. Ľudia sa môžu pozerať a mne to nevadí, cítim akúsi nedefinovateľnú slobodu, ružová loptička v duši sa odráža hore dole, hore dole, hore dole, silno a znovu, búcha o spodok srdca až po strop, aj by som si poskočila, som vtedy celkom malá, slobodná.
Chodíme sa prejsť dozadu k boroviciam, odopnem psa z vodítka, pozorujem tetu, ktorá zbiera polystyrén po robotníkoch, potajomky chodí od vchodu ku vchodu. Je mliečna hmla, padajúce listy znejú ako kroky, pomalé, pravidelné a jemné. Páči sa mi takáto jeseň, užívam si ju v chvíľke samoty, no nie osamotenosti, keď všetko preciťujem sama, celkom autonómne, nezhmotňujem pocity do slov, lebo povedať "aké je to pekné" by neznamenalo nič, aj keď by sme obaja rozumeli. Štvornohá machuľa sa stráca v boroviciach. Vravím si, bolo by celkom jednoduché prepadnúť ma tu a obťažovať, čo by som povedala, nemám so sebou celkom nič, len kľúče. Tak nás to vychovávajú, byť stále v strehu, pripravení na najhoršie.
Niekto hodí piráta a ja až poskočím, zľaknem sa, šomrem idioti, kreténi, blbci, hľadám psa, ideme domov.
Pred vchodom stojí záchranka, veľa reflexných viest, človek na lehátku v neprirodzene vykrútenej polohe s rovnako neprirodzene bielou tvárou. Niekoho otec, dedo, manžel. Ružová loptička vo mne neskáče, chcem napísať milému ako ho veľmi ľúbim, veľmi, veľmi, len aby vedel - lebo by mal vedieť, lebo to treba zdôrazňovať stále, aj x-krát a x-krát je potrebné uvedomiť si, ako veľa máme, kým sa/seba máme.
