embrace

Niekedy sa mi nechce robiť prvé kroky, lebo je to tak zaužívané. Nechce sa mi analyzovať, chcela by som vedieť čo čo znamená bez čakania, atď. A. mi rozpráva o stretnutí a v Palmyre vypijeme veľa rumu a po ceste naspäť tancujem na chodníku, spievam "má čierne oči a mám ju rád a chcel by som s ňou tancovať" a nezaujíma ma vôbec nič.
Občas si myslíme, že sme so svojimi smútkami sami, vydelení spomedzi ostatných ľudí. Kráčam tak po ulici a v práci a nechcem vravieť. Chcela by som (s)poznať všetkých tých vzácnych ľudí, čo sa mihnú mojím životom no nevedia o mojom záujme.
Už sa nechcem meniť a prispôsobovať.
V Palmyre je cigaretový dym a vonku hluk a bordel, človek vedľa mňa sa opiera o môj lakeť a mne sa chce len byť, cítiť chvíľu dotyk niečoho ľudského a objatie.

len dokumentovať

V noci nám L. veľa rozpráva o tom, aké to bolo, stáť na mieste, kde sa to stalo, vidieť paniku. Prišla polhodinu predomnou, sbskári na vrátnici opäť raz nesklamali a nechali ma zhodiť všetku batožinu, stan, karimatku na nezorganizovanú kopu a hľadať preukaz, prečo nie. A tie otázky, tie otázky, výplod obmedzenej mysle a absentujúceho zmyslu rozlíšiť čo sa hodí povedať a čo už nie.
Potom nemôžeme hneď zaspať, lebo hoci sa nám nič nestalo stále je to živé, veľa správ a neprijatých hovorov až ma to dojme.
Večer je všade bordel a zima, sedíme v aute a nič sa nehýbe, nekonečné rady pri stánkoch s jedlom, smeti a odletené veci, prikrývky stanov. Malá pohroma a veľa vody, mokré šaty, preto cupitáme v žabkách a kraťasoch, nechce sa nám baviť sa s pofidérnymi mužmi s pivom v ruke, povedala by som, že táto situácia až tak nezbližuje.
Už sa mi nechce hovoriť o tom, či sme tam boli, neboli, boli blízko, mali to v pláne, je to predsa nepodstatné a jedno, jedno to nie je len tým ľuďom.
Okno má rozmazané sklá, moje nohy sú neúskladné popri chladničke, je mi ľúto M. lebo napriek tomu, že to nedáva veľmi najavo viem si predstaviť ten strach. Nemám schopnosť konverzovať nezáväzne na udržanie plynulého rozhovoru, len mám pocit, že to netreba, že sa mi nechce hovoriť zbytočne, veľa a prázdno, lebo naše ticho je separované, obalené okolo každého, okolo spiacej M., okolo mňa aj okolo M., len okolo Z. občas nie je ticho, ale to je jej spôsob ako sa vyrovnať so stresom.
A teraz sa o tom všade bude veľa hovoriť, veľa senzácie z tragédie, zabolenie srdca blízkych ľudí, čo by bolo keby... no keby nebolo a to je dobre.
V rádiu hrajú v noci oldies pesničky a keď ideme sem k nám je mi dobre, telo aj vnútro napäté z pre- aj ne-prežitého a mamin telefonát o jednej v noci, keď sedím na dvojplatničke položenej na podlahe.