30/12/2009

ez vianoce sme boli fotit v lese, napadlo vela snehu, bruno nechaval odtlacene labky, stromy boli tazke, vzduch jasny, sneh lahky. vela cesticiek. vela borovicovych hlav, skryteho ihlicia.
v klbku tejto izby s podkrovnym oknom zakrytym zrazkami je vela casu na otazky o buducnosti, co ano, co nie, co je to najlepsia moznost. chcela by som sa zbavit tejto planovitosti.
lenka mi slubila ze mi vycisti zaludok ked pridem kvoli vsetkym nezmyslom, na ktore som zas nepristupila, neplanovane vylety, koncerty a tak.
ale 7.januara ideme na testosteron do divadla, tesim sa na uvolnujuci vecer v znameni ciernych siat, na vonu dosiek a sceny.
potom urobime na byte punc, na ktori su vsetci pozvani.
zase plany!

s touto knihou teraz zaspavam.

viem, komu by sa pacila.

13/12/2009

vcera som skoro vstala, obisla spiaceho chlapa a zenu v mojej izbe a sla fotit. na hlavnom bolo uz par otvorenych stankov, tmoliaci sa ludia, nakoniec z toho bola dvojhodinova prechadzka, obmrzlo mi skoro vsetko, mam 2fotky a citim sa nejak tak slobodne. nejak tak dobre najma, v tejto pure podobe vyliahnuta z postele a postavena do zimy.

a intermezzo s ujom predavacom Nota bene, ktory mi zazelal pekne sviatky a ziadne prianie mi este neurobilo taku radost

inak sa vela peknych veci stalo vcera

napr som pila svoju prvu mekdonald kavu
nakupila som mame v ikei milionpatsto poharov do noveho domu a potom sa s nimi jebasila preplnenou 63. a potom sme s tym vsetkym bezali na 39 a vsetci boli strasne mili.
vseobecne ok den
vecer nam andrea doniesla sushi, ktore je sice odvtedy po kalamaroch moja druha jedlova nocna mora, ale tak velmi som sa spontanne nenasmiala ani neviem ako dlho
nedopozerali sme wrestlera kvoli krvi

"...ze odjakziva pohrdali iluziami a ze ak si niektori z tychto, z takychto ludi beru nahradne volno, aby mohli citat Angeliku, je to fakt, ktory sa uz da klasifikovat"
"uvazoval som ze som nemal chodit na tuto zabavu, kde mal kazdy svoj naladovy ekvivalent"
mam rada johanidesove vrany

sweet suburban sky

Už druhý týždeň sa dusím, ten kašeľ neprestáva. Na hodinách je 8:47, štúdie z 19.storočia na stole. Myslím na ten otvorený priestor, na hory, kopce a vzduch, ktorý bude najľahší na svete. Na všetky tie miesta, čo uvidím. Áno, áno.
Včera som si čítala odpoveď na Rebrovu recenziu v RAKu od nejakého dotknutého pána a potom sa naťahujeme s L. o arogancii. 4hodiny trávime zbytočne v seminárnej knižnici riešením distribúcej, toto miesto mi bude chýbať, obložený stôl knihami, kávy z bufetu v plastových pohárikoch. Často rozmýšľam nad tým, ako si všetko odfotím, keď sa rozhodne, že som tam už poslednýkrát.
J. a H. objavili čučoriedkový punč na trhoch, stojíme pri gýčovito ozdobenej fontáne, je mi zima na stehná a aj strašne dobre. Okolo pobehuje dieťa v medvedíkovskej čapici, ku ktorému cítim chvíľkovú náklonnosť. Hrany sa zaoblia, aj rozhovory sú iné. Cez víkend vstanem skoro ráno a pôjdem fotiť Staré mesto.
Čosi sa mení. Asi to bude tou definitívnosťou všetkého.
Keď zaspávam si tam so mnou a v obtočenej dlani ti počujem tikať srdce.
Všetko vtedy vonia ako pierka.

you and me

Ako mi je dobre, ked sa mozem rozpravat s niekym celkom inym ako ja, s celkou inou a predsa podobnou optikou - aj preto mam rada tieto cesty v nedelu naobed do Ba, ked sa km minaju a mne je naozaj dobre sediet tam a rozpravat sa s clovekom.
Bude mi velmi chybat les, ked sa prestahujeme, Brunov vrtiaci sa chvost a nepricetne behanie z kopca na kopec skoro rano alebo ticho v atramentovej tme, ked som s nim vecer vonku a nepocut nic, len skripanie kamenov pod topankami, len rezavy ostry vzduch, lampa neoniek, ked sa mozem pozerat do rozsvietenych okien, ked si pes sadne na kopec a pozoruje nepohnute - objimem tu vonavu zvieraciu hlavu, polozim si na nu svoju a tak sedime az kym nas to neomrzi.
Uz zabudam pisat a najma vnimat podnety, ktore brnia v dusi, ale verim, ze je to len aktualnou situaciou. Je mi tu dobre samej, mam tolko planov. Vcera som zaspavala a rozmyslala aka som stastna, ze naozaj nic viac nepotrebujem (nejde o to co mi chyba), ze to naozaj podstatne predsa mam. Este som rozmyslala, ako pojdeme na vianocne trhy, ked sa L. vrati s Finska a ze jej musim povedat, ze je naozaj vynimocny clovek v mojom zivote. A nesmiem zabudnut povedat D. ked budem odchadzat z prace, ze on je tam jedina cista dusa.
D. s nami pojde na Aljasku. Dufam, ze bude vsetko ok. Tesim sa na to, ze nebudem nic riesit (dufam) a budem zit. Dovtedy sa najma musi kopu veci vyriesit: co a ci statnice, co s tym PhD., co nasi, byvanie, praca etc. Lenze vsetko bude tak, ako to ma byt.

Víkend

Na chvíľu je to len autonómne ja, ktoré si číta knižky na oranžových perinách a rozmýšľa, čo s nimi bude v hlave robiť. Ako ich bude ohýbať podľa obrazu, čo mi vznikajú v predstavách. A potom to dám na papier, bude s tým veľa útrap, ale bude to mať zmysel a najmä - bude to dobré, výborné. Lebo v tomto si verím.
Tento víkend je to o povinnostiach, o umení, o včerajšej živej besede, ktorú som musela zreprodukovať, ale len ľuďom, ktorí ju pochopia. Ešte sú tu Beach boys a spomienka na USA a karamel vo vzduchu. Na Starbucks, stoličky, z ktorých bolel zadok a asexuálnu uniformu. Na pocit neuveriteľnej slobody, stáť pred Walmartom v žabkách, cítiť sa a vyzerať dobre zvonka aj zvnútra. Čo nám to vždy prinesie do života, cestovanie, iní ľudia, vychýliť sa z rutiny, nezabudnúť riskovať aspoň trošku.

Je to o plánoch.
Snoch. Plánovaní snov.
O neuskutočnenom.
O tom, ako už strácam slová, keď som príliš unavená myslieť.
O nespoločenskosti, opieraní sa o cudzie dostatočne silné plecia.
O výzvach, lebo čo s nimi, asi ich treba len prijať.

Škola. Posedenia v Ríme. Okná. Inšpiratívne autority. Ohýbanie jazyka. Práca. Joga. Lomo. Lezenie. Radosť z tela, ktoré pohybom formuje dušu. Knihy. Diplomovka. Pes. Dom. Lampa do izby.

Aké prozaické. Napriek tomu - radosti.

Myslím, že viem byť takto veľmi šťastná, vlastne najšťastnejšia ako to poznám. Keď sa podarí niečo, čo sme plánovali ako napríklad tie Tatry. Hory všade okolo a len ten pocit že: áno, áno, áno toto áno. A so správnou spoločnosťou, ako napr. večne usmievavou H. Lebo hocičo si budeme nahovárať, vždy je to lepšie s niekým - podeliť sa o zážitky, ísť večer na dobré jedlo, rehotať sa, keď už nevládzeme prepletať nohami. Som taká rada, že mám okolo seba týchto ľudí, chcem si to pamätať: vrátiť sa domov s pocitom, že som opäť čiastočne nový človek, s pocitom, že keď sa chce zvládne sa všetko aj za hranice fyzických a psychických možností, s pocitom, že je vždy komu povedať to, čo mi beží hlavou a že to bude správne pochopené. Len sa cítim taká vďačná dnes za všetko, čo mám. Priateľov, rodinu, radosť zo života. A je mi jedno aké je to klišé a koľkokrát predtým som to sem už písala. Proste je to tak. A chce sa mi usmievať.

Na nohe mi leží živý ohrievač, cítim buchot zvieracieho srdca. V utorok pôjdeme do Tatier, dúfam. Zahodím telefón aj internet aj to ostatné. Nebudem na nič myslieť, iba prežívať. Nezáleží na počasí ani low cost ubytovaní. Stačí vidieť z auta kopce, ísť opačným smerom ako zvyčajne. Vyjsť niekam, kde bude výhľad, žiadna rovina.
Keď bude teplejšie pôjdeme do Fatry, zaspím v spacáku a zobudím sa na ostrý vzduch. Tak nejako si to predstavujem. Tento rok to už nestihneme, lebo H. ma dve práce a psa na výcviku. Dávam si to do pamäte, netreba na tento plán zabudnúť.
Vravela som si, že chcem ostať rovnaká, cítiť rovnako, no pravda je, že to čo ma kedy najviac zabolelo mi aj najviac pomohlo.
Keď bude čas pôjdem na múr, o ôsmej v nedeľu ráno, nebude tam nikto, iba ja sama, tak ako minule, studené slnko a špinavé tepláky.
Doma dýchajú spiace bytosti. Čas zakryť sa po uši perinou a predstaviť si objatie.

Over and over again

Smrďovonia tu odlakovač. Uško odvedľa neuvidím týždeň, týždeň on mňa. Cudzí ľudia ma fascinujú keď ich vidím, keď ich spoznám už nie. Ale občas je ten proces spoznávania krásny. Skúšam, o čom to je a keď na to prídem prekvapenie sa stráca alebo narastá. Teraz narastá. Narastá aj keď chodím okolo D. a chcem ho objať, hoci to vôbec nie som ja, takéto verejné prejavovanie pocitov. Proste ho mám rada a chcem sa dotýkať. Nemusí byť nič viac, iba objatie okolo pliec, také veci ma vedia tešiť hoci o nich väčšinou len premýšľam a neuskutočním. Spýtať sa zvláštneho predavača v bufete prečo dnes vyzerá tak smutne. Mám rada to premýšľanie, tiež to dáva životu zmysel.
.
Veľa teraz kartujem, ráno. A večer si vravím ako je to možné, že to vedeli. Stáva sa to istou formou závislosti, na ktorú som zvedavá.
.
Vysoké blonďavé éterické včera na balkóne bongovalo a potom prišiel drevený spánok. Čím to je, že dni sú plné bez zdanlivých dôvodov? Chcem sedieť na parapetnej doske, nohy vyložené na bálkónové zábradlie a žiť to tu, žiť to tu. Už sa to vlastne deje.
.
/minulý týždeň/:
"Páčilo sa mi ako hovoril o snoch ktoré sa snívali a potom okolo mňa prešlo dievča s takou čistou tvárou že v mojej duši ostalo úplne plocho a ja som cítila že kvôli takým ľuďom sa rodia príbehy. Alebo kvôli tehotným ženám lebo v ich vnútri rastú vtáky a zázrak kolobehu. Alebo kvôli tehotným bielym ženám s cigánčatami na autobusovej stanici v NR. Nechcelo sa mi pozerať na všetku tufarebnú dokonalosť bábik lebo sa cítim nedokonalo. Naše uši sa hýbu za spoločným zvukom, len sme sa ešte nenašli.
.
Občas sa mi v hlave vynoria zlé spomienky znechutenie a horkosť. Ten pocit prichádza až zo žalúdka. Je v rozpore s harmóniou, ktorú od nás žiadajú na joge."
.
Na jazzovom koncerte včera v Starom meste prichádzali myšlienky jedna po druhej, celý rad. Hudba bola úžasná, bicie a gitara, sedíme tam celkom nepohnuto a slovami je ťažké vyjadriť, čo všetko sa dá cítiť v jednom okamihu, nezáleží od toho, čoho sa týka.

Palacinky

Mam rada najviac na svete...vlastne veľa vecí.

Stále mám rada čosi, dá sa vôbec s takou povahou žiť?
.
Ako včera s blonďatou, pili sme všeličo miešané a farebné a bolo to cítiť za Karibikom, tak bratislavsky. Na stole je anglická kniha, nad hlavami šialené mačky. A môžme sa veľa rozprávať, aj o mizantropizme. Niektorí ľudia sa narodia preto, aby mi potom prišli do života a ostávali v ňom dlho a podnetne. V Macdonalde mi potom všetko padá z ruky, iba sa smejem, smejem, že mi je dobre, že sa netreba nijako tváriť.
.
Dnes sme boli vo Vertigu. Liezť. J. ma za všetko buzeruje a ja som rada, aj keď sa to nie vždy príjemne počúva. Chcela by som to všetko vedieť najlepšie ako sa dá, sama som si o to žiadala. Občas pindá toľko, že neviem, či je toto pre mňa. Nohy sú stále problém, lebo je sila v rukách a potom na ne zabúdam. To je večná téma. Často mám strach, ale strach sa týka len zodpovednosti. Chcem všetko na 100%. Dá sa všetko na 100%? Potom je tam H. a harmonizuje, chváli a od nej si to vážim. Neviem, či existuje iná fyzická aktivita, ktorá mi dokáže spôsobiť takúto radosť. Stále je to o prekonávaní seba, občas bolestivom (ako dnes), ale je to radosť, čistá radosť, stále niečo dosahovať. Už skala, nech je už čas, opäť niečo nové, strach z neznámeho, aj radosť.
A prekonať ten blok, čo ostal po dvoch mesiacoch.

There is so much beauty

Madisonske mosty.
Ja len ze taky pocit. Pocit.
Pocit. Pocit, pocit.

Kruhy v obili

Doma. Pes vela steka a casto chodime do lesa. Vstavame skoro a milujem ranny vzduch, syty a zivy s borovicami nad hlavou, pukajuce konare pod nohami. Pes chce lovit vtaky, na ktore nedociahne a mne sa chce zaplakat nad plastovymi flasami a vsetkym tym svinstvom, co tupi ludia dokazu nechat v prirode. Dnes sme boli na poli, mama, ja a stvornohy. V duchu sa vzrusujem nad ladnym skakanim srniek, srdce sa tesi z dokonalosti zivych tvorov, ticha, vtakov, toho zvuku, toho pokoja. Pes zosalie a skace v obili, usi mu veju vo vzduchu, je to maly nepricetnik.
Potom si doma polozim hlavu na chlpatu hrud, pocuvam buchajuce zvieracie srdce a je v tom vela lasky, v tomto pohybe.

embrace

Niekedy sa mi nechce robiť prvé kroky, lebo je to tak zaužívané. Nechce sa mi analyzovať, chcela by som vedieť čo čo znamená bez čakania, atď. A. mi rozpráva o stretnutí a v Palmyre vypijeme veľa rumu a po ceste naspäť tancujem na chodníku, spievam "má čierne oči a mám ju rád a chcel by som s ňou tancovať" a nezaujíma ma vôbec nič.
Občas si myslíme, že sme so svojimi smútkami sami, vydelení spomedzi ostatných ľudí. Kráčam tak po ulici a v práci a nechcem vravieť. Chcela by som (s)poznať všetkých tých vzácnych ľudí, čo sa mihnú mojím životom no nevedia o mojom záujme.
Už sa nechcem meniť a prispôsobovať.
V Palmyre je cigaretový dym a vonku hluk a bordel, človek vedľa mňa sa opiera o môj lakeť a mne sa chce len byť, cítiť chvíľu dotyk niečoho ľudského a objatie.

len dokumentovať

V noci nám L. veľa rozpráva o tom, aké to bolo, stáť na mieste, kde sa to stalo, vidieť paniku. Prišla polhodinu predomnou, sbskári na vrátnici opäť raz nesklamali a nechali ma zhodiť všetku batožinu, stan, karimatku na nezorganizovanú kopu a hľadať preukaz, prečo nie. A tie otázky, tie otázky, výplod obmedzenej mysle a absentujúceho zmyslu rozlíšiť čo sa hodí povedať a čo už nie.
Potom nemôžeme hneď zaspať, lebo hoci sa nám nič nestalo stále je to živé, veľa správ a neprijatých hovorov až ma to dojme.
Večer je všade bordel a zima, sedíme v aute a nič sa nehýbe, nekonečné rady pri stánkoch s jedlom, smeti a odletené veci, prikrývky stanov. Malá pohroma a veľa vody, mokré šaty, preto cupitáme v žabkách a kraťasoch, nechce sa nám baviť sa s pofidérnymi mužmi s pivom v ruke, povedala by som, že táto situácia až tak nezbližuje.
Už sa mi nechce hovoriť o tom, či sme tam boli, neboli, boli blízko, mali to v pláne, je to predsa nepodstatné a jedno, jedno to nie je len tým ľuďom.
Okno má rozmazané sklá, moje nohy sú neúskladné popri chladničke, je mi ľúto M. lebo napriek tomu, že to nedáva veľmi najavo viem si predstaviť ten strach. Nemám schopnosť konverzovať nezáväzne na udržanie plynulého rozhovoru, len mám pocit, že to netreba, že sa mi nechce hovoriť zbytočne, veľa a prázdno, lebo naše ticho je separované, obalené okolo každého, okolo spiacej M., okolo mňa aj okolo M., len okolo Z. občas nie je ticho, ale to je jej spôsob ako sa vyrovnať so stresom.
A teraz sa o tom všade bude veľa hovoriť, veľa senzácie z tragédie, zabolenie srdca blízkych ľudí, čo by bolo keby... no keby nebolo a to je dobre.
V rádiu hrajú v noci oldies pesničky a keď ideme sem k nám je mi dobre, telo aj vnútro napäté z pre- aj ne-prežitého a mamin telefonát o jednej v noci, keď sedím na dvojplatničke položenej na podlahe.

play the waltz

Cestou nam pustili Before the sunset a mne sa aj chcelo plakat, ako Julie Delpy hovorila z mojej duse.
Tak sa teraz citim, vino je v salke s farebnymi zirafami a rozmyslam nad pritahovanim ludi. Takych, co som stretla cez vikend, takych, co sa necakane ozyvaju. A ako mozem mat tak rada niekoho, koho nepoznam poriadne, napriklad len cez slova napisane na monitore. Nie, nejde o ziadnu internetovu lasku. O takeho sialeneho cloveka, vzdy mu chcem polozit ruku na licnu kost a pohladkat ho po nej, celkom pomaly. Tak mam rada niektorych, najma takych, co vela vela prezivaju vnutri.
Ked som sla do Ba prsalo, vedla mna sedela Aziatka v ciernom, ktora sa pytala po nemecky. Bola som rada, ze sa nemusim rozpravat a bolo to zvlastne. Hlupy film, od ktoreho som nemohla v celej tej stupidite odtrhnut oci, dalsia tabletka proti bolesti hlavy a utlm zmyslov. Chcela som sa pozerat na podlahu, kyvajuce sa topanky cudzich ludi, plakat pri Charlieho tovarni na cokoladu. Mozno by si aj mysleli svoje a mne by to bolo jedno. Ako ked ma v tom autobuse obisiel revizor, ked mi premokli tenisky s obrazkami animovanych zvieratiek a suloziacich kralikov, ktorych tam objavil brat.
Preto mi teraz prechadzaju zimomriavky po chrbte, ked pocuvam piesen.
Mozno je to tak a mozno to tak aj ostane, ze najstastnejsia som sama, lebo tam si to prezivam hlboko a najkrajsie.

Gustav Klimt_The Kiss

Nešla som von lebo moja hlava si robí čo chce, lebo, lebo, lebo. Neboli to ani výhovorky, bola to pravda a vlastne už ani necítim výčitky ako kedysi, že som sa mohla premôcť, že som mohla ísť, že som tam mohla stretnúť nových ľudí a neviemčovšetko. Mne je to vlastne jedno. Tak sa to cyklí, že mám rada tých, čo som si vyvolila, že som možno už aj trochu lenivá plánovať zoznámenia alebo ich očakávať. Napríklad v práci si vravím, že som sa naučila od nikoho nič nečakať a potom ma to nesklame, no vnútri viem, že som idealista, že udalosti sú mi ukradnuté podľa momentálnej nálady.

Veľa ľudí odchádza. L. zoštátnicovala a ráno odišla do Martina. A. má opicu zo včerajšej oslavy Mgr. a nikto netuší ako to bude po auguste. M. je na Cypre a potom Praha, L. odchádza na Aljašku a T. do Anglicka. T. ma naučil pristupovať k sľubom skepticky, najmä v jeho prípade. Našťastie môj idealizmus nedokáže zovšeobecňovať a obaliť týmto povlakom celú mužskú existenciu. Naučil ma, že slová sú len slová a ak si niekto sere do huby viac ako dvakrát zrejme sa už nepoučí. Nech si jemu podobní nechajú svoje xantipy a prenasledovateľky. Hlúposť je nekonečná a ja ho mám aj tak rada, ale tentoraz je to už s rezervami.
Škoda, že R. už nepíše.

Včera som si chcela rituálne zapáliť cigaretu na balkóne, pršalo so zapadajúcim slnkom a ľudia vystierali ruky z okien aby pochytali kvapky. Vidím im do izieb, rada to robím, rada si domýšľam, rada sa tvárim aké spojenia prebiehajú medzi nami, čo sa vidíme.
Chcela som tam fajčiť, ale nikdy zrejme nebudem dostatočne umelecká, kedže mi to smrdí a dusím sa. Navždy cigaretová almost panna.

Občas mi je tak strašne jedno čo si myslíte. Keby som vedela byť hlučná nahlas by som sa rehotala. Potriasla by som všetkými ružovými princeznami a zabednencami.
Toto je život, vedieť že existujem, že dokážem precítiť tie chvíle, keď som sama a úplne šťastná, podnety z rozhovorov so soulmate-ami, momenty vytŕženia.

Stojím v sprche a premýšľam o rukách a schúlení, dvojnásobnom výdychu.

A potom raz budem cestovať po Kanade. A možno to bude s tebou alebo bez teba,
ale čo na tom záleží, keď to bude stáť za to?

Ako by povedala L.,
všetko záleží na ľuďoch.
(Je potom len na nás ako sa voči tomu dokážeme obrniť.)

eternal sunshine of spotless mind

Autoterapia písaním, na to myslím, keď čakám na lavičke.
Či potrebujem presne to, čo povedal ten známy človek: "je jedno či je zážitok negatívny alebo pozitívny, ale či je intenzívny", či mi treba toto - dookola zoceľovať svoje vnútro, formovať ho, skúšať všetko na vlastnej koži, cítiť, že život naozaj je.
.
Vysmievam sa ti, no keby si ma poznal lepšie, bolo by toľko miest, na ktorých ma môžeš ťahať za slovíčka, miesta kde by som nepredvádzala iróniu, len ticho urazene sedela, našťastie si pridobrý človek na to, aby si ich hľadal.

Sedíme v šere a predtým, ako sme sa stretli vraveli sme si vety, ktoré sa nesmieme pýtať a nakoniec sa ich pýtame, nebude to nikdy premlčané - alebo ktovie, po čase?
Chcela by som ťa objať, naozaj silno a spontánne, keď hovoríš o otcovi, povedať ti všetko o živote z môjho naivného uhla pohľadu, no predstava dotyku je elektrická, mám strach robiť zase chyby, hlúpy strach, ktorý vie ruin the moment.

Arafatka, vôňa, vlasy, Lenka, chodba na ktorej sedíme, napätie, testy, ktoré nemajú odpoveď, zabudnutý zapaľovač na balkóne, rozhádzaná izba, minerálky a riady, telefonát domov mame, chcem sa jej spýtať či je normálne, že sa až tak dokážem tešiť, nakoniec to nerobím, neviem, či by rozumela, Máša nechápe, keď jej to píšem a vravím, že niekto tam hore mi nadelil dvakrát viac entuziazmu ako ostatným ľuďom a mne sa nechce vysvetľovať, nechce, nechce,
žiadna aktivita teraz nedokáže vyrovnať pretlak emócií

analyzuj V., analyzuj, nič nie je také, ako sa zdá.
.
Táto pesnička to som teraz ja.
V pozitívnom zmysle.


Teraz si zalepím ústa lebo týmto žiarením už každému idem na nervy:)

Me and Amy Macdonald

V práci sa tvárim, že nepočujem tie ..., ktorými ma slečna s koňom zaťažuje a obťažuje. Potom mi prezradí, že som jej druhý najobľúbenejší človek v kolektíve a nad všetkým sa čuduje. A ja sa smejem ako ten najväčší diabol, nestojím o prejavy filantropie. Aké by to bolo, keby som bola hluchá? Videla by som len jej otvárajúce sa ústa ako ryba v akváriu.

Ráno, keď cestujem o pol siedmej do práce svetlo je ostré aj jemné. Zdá sa, že v tom jase sú skryté šťastné bytosti, ktoré každú chvíľu vyskočia a zatancujú. Alebo moje srdce tlčie z očakávania, čo všetko sa dnes môže stať. Vodič autobusu sa pomýli a odbočí iným smerom, žene vo flísovej mikine, ktorá sedí oproti mne sa natiahnu kútiky úst, ale ten úsmev nie je posmešný, skôr pobavený a chápavý. Rozmýšľam nad tým, čia je to matka, kam cestuje a aká je, koho zamestnankyňa. Páči sa mi jej tvrdý pohľad a vnútorný smiech, podobá sa mi prvotnému obrazu Smilly, ktorú som čítala s prekríženými nohami polhodinu v práčovni.

Tetovanie, tetovanie na bok. Slová Katie von D o tom, ako ľudia chcú byť poznačení.

Repeating, again, again. Cyklenie roka a sme múdrejší, keď sa stretneme, emócie čiastočne vyprchajú. V skutočnosti by som sa chcela opiť z rumu a kofoly a aby ma ten vysoký človek zakryl károvanou dekou. Keď cestujem domov zo španielčiny premýšľam odkiaľ sa mi vnútri berie tá energie a radosť zo života, že sa mi chce skákať a tancovať priamo uprostred harmoniky v starom autobuse, premýšľam aj nad tým, či mám všetky tie príbehy, čo vymýšľam o cudzích luďoch napísané na čele, či mi vie niekto odčítať z tváre ako hľadím na to mladé dievča, ktoré mi pripomína A. a jej alternatívneho priateľa s kolbúkom a špinavým rukávom svetra (chcela by som raz v lete spať v sýpke zo sena a hľadieť na hviezdy, spomienka na knihy L.M.Montgomeryovej), na chlapca v obleku a žiarivočervenej košeli, z ktorej horí celý priestor, na krásneho pána okolo štyridsiatky, s výrazom niečo viem o živote/zviedol som mnoho žien/som úspešný a očarujúci muž.
Počúvam Amy Macdonald a som rada, že viem byť šťastná sama zo seba.

tango

Čítala som si anuk, anuk inšpiruje, na chvíľu cítim slnko, podobnosti, ktoré spájajú napriek vzájomnému nepoznaniu.

Dnes som nad tým rozmýšľala, presne dnes, dávno som si nesadala za počítač s pnutím vnútri kvôli niekomu a je to... oslobodzujúce.

Občas to tak chcem, prísť, zavrieť dvere, v izbe sa zvíri prach z nepozametanej podlahy, hodiť tašku na druhú posteľ, zabudnúť na nepríjemnosti, mať len potešenie
(intermezzo, zabili sme komáriu samičku)
a čítať knihu, do nemoty, s popoludňajším slnkom, lebo to je tu najkrajšie.
Mám rada našu izbu, veľmi. Tu som to ja. Individualizmus najvyššieho stupňa, vlastná autonómnosť. Nikoho dieťa, nikoho zamestnanec, nikoho študent, nikoho nič, svoja najviac, podivnými spôsobmi.

Vlasy sú dlhé, prežili svoju časť roka, pamätajú si Vertigo, Prahu, čiastočne poisťovňu, podnetný letný semester. Teraz chcú nožnice a nové zážitky. Chcú sedieť v Scherzi a príjemnou spoločnosťou, piť čaj s rumom, lebo z vína im je zle. Chcú stráviť čas spoznávaním cudzích duší, takých, čo za to stoja.

Cez týždeň bolo veľa áčok. Mám rada pocit uznania, strašne mi robí dobre, najmä zaslúžený.

Niekedy sa cítim ako bláznivá, že sa tak viem tešiť zo života, ani neviem presne prečo. Akoby tá radosť prichádzala len tak bezdôvodne, raz preto, že ráno svieti slnko, pre rozhovory so zázračníkmi na icq, pre to smiešne pseudofilozofovanie o literatúre, pre množstvo káv s ľuďmi z krúžku, pre obyčajné pohľady vzájomnej sympatie v autobuse, pre mlynskú dolinu, ktorá je pre mňa ďalším bratislavským geniom loci, pre hocičo.

A potom raz precestujem svet, slamenný klobúk, kvetované červené vlasy a americký boyfriend, počúvanie country v aute s otvorenou strechou. Nech žijú najkrajšie gýče.
Aj tak sa budem tešiť.

And those who were seen dancing were thought to be insane by those who could not hear the music (Nietzsche)

sterilná biela v pozadí monitoru, klepotajúce klávesnice, spiaci pes, kvôli ktorému bolo veľa náreku,
ucho na chlpatej tlkotajúcej hrudi, ťažké zaspávanie, zlé sny - aj mamine

ráno idem k lekárke, nie je čas spať, treba písať prácu na židov, doma nikdy nič podstatné neurobím, včera som si vravela, či je niečo zlé a chybné vo mne, že potrebujem odchádzať a prichádzať, aby som sa cítila naplnená, aby som sa hľadala medzi cudzími ľuďmi, že ma tešia myšlienky, ktoré sú podobné mojim, bez kŕču, bez vysvetľovania nám zjavného

tak je to, treba s tým žiť (?)
nemám rada prázdne slová, to radšej nijaké

v stredu ideme piť, urobila som pozvánku, z ktorej som sa tešila, dostala prácu, ktorú som chcela, aj kladné hodnotenie od človeka, na ktorého názore mi záleží

vravím si prečo iným stačí priemernosť, prečo im stačí ostať na jednom mieste, nerobia nič pre rozvíjanie samého seba, nechcú sa učiť novým veciam - či je to záležitosť životných okolností alebo povahy... alter ego potom kričí, že netreba súdiť ani porovnávať s tým, čo je nižšie

už sa nezaoberám hlúpymi ľuďmi, hoci ma dokážu cholericky vytočiť. bodka.

asi už zabúdam písať, energia sa ventiluje na oficiálne texty,
kvalita tohto blogu sa snáď vyrovná v lete
aj počtom entuziastických príspevkov

Tatú

Dnes ma bolí brucho, ale to vôbec nevadí.
Keď som večer cestovala zapadalo slnko a takmer by to bolo klišé a gýč, keby nevyzváralo aureolu a zlatého kruhy nad hlavami cudzích ľudí.
Dnes som bola v práci a pred odchodom domov sme sa veľa rozprávali a som rada, že niektoré veci sú vysvetlené.
Kontakt v trolejbuse. Očný aj duševný. Podivní ľudia. Potom nastúpil blázon, ujo vo flanelke, ktorý sa rozprával sám so sebou, vravím si, možno raz takto aj ja dopadnem, ale je to dobre, lebo sa všetci tvárili tak najsamozrejmejšie, akoby sa s podobnou udalosťou stretávali pravidelne. Blázon bol ospravedlnený, verejne a najmä pre mňa lebo mal krásne ruky.
Prekvapenie na španielčine, lektorka z Bolívie a teším sa zo seba, vidím, že má zmysel to čo robím navyše. Po polroku chápem vysvetľovanie prítomného priebehového času aj s bolívijskym akcentom. Som na seba celkom namyslená.
Pečené gaštany, červené boa boa, nevara a jej fotky, pcihnutie pri srdci, že presne takto som sa cítila vtedy a ešte sa tak budem cítiť niekoľkokrát v živote - to čaro cestovania a ľudí. Ľudí s ktorými intelektuálne elitársky splývame a hádame sa o knihách a umení, ľudí s ktorými je radosť byť hoci nemusia byť vašimi opačnými polovicami, ten pocit, že hoci teraz nevenujem všetku svoju lásku jednému človeku rozptyľuje sa rovnomerne všade dookola.
Dnes je radosť žiť. A aj iné dni.

v tomto som sa teraz utopila

ľudia, čo poznám a naozaj poznám
takí, čo poznám dlho a naozaj poznať nechcem (nie je čo)
cudzí, ktorých poznať chcem,

potom takí na ktorých sa iba pozriem a viem toto. toto áno.

niekedy je to čudné, aj pocit zo seba, ako po dlhom dni, únava zo spánku, z vyčerpávajúceho rozprávania.
a potom len ticho a prázdno, nič sa nechce, nič nejde do hlavy,
nič neprekvapí, nepoteší, nezarmúti,
iba pokývanie hlavou
túžba nehovoriť
najmä zbytočne.

a potom inšpirátori. ako prednáška minulý týždeň. ako ten prednášajúci - fořt.
milujem to. slová, ktoré vytvárajú obraz, spájajú súvislosti. obrazy, ktoré vidím iba ja. a podobne tí, čo sú v paralelnom vesmíre môjho tela na rovnakej úrovni. v daný moment.

s niektorými sa mi nechce prehodiť ani slovo, stratiť myšlienku.
možno je to nepekné. vlastne ma to netrápi.
aj tak si stále myslím, že mám pravdu, že ja vidím veci naozaj správne. je to presvedčenie, viera, jednoducho je to tak. sú veci v ktorých sa nemýlim. (hoci niektorí nerozumejú že pre mňa van gogh nie je impresionista. nie je. bodka.)

v sobotu sme vypili fľašu vína a pozerali hlúposti. potom sa mi sní-nesnívalo. prázdne slová.

som si vedomá elitárskosti v rozmýšľaní, neochoty vysvetľovať, čo je mne jasné.
a ešte som šťastná, v ten extatický (?extáza, slovný základ) moment, keď počúvam cudzie bystré mysle. ako toho muža na literárnej vede.
v tomto som sa teraz utopila.

Pesnička

Stála som pred zrkadlom s rukou na bruchu a kričím do kuchyne, že takto, takto budem raz vyzerať s dieťaťom. Mama sa smeje, na sporáku je koláč, jablká, bábovkové cesto a černicový lekvár na ňom.
Po ceste do izby mi z neho spadne na zem, lebo som pahltná.
Boli sme voliť, s H., bol tam aj P., dve minúty a bola som v pomykove z jeho otázok a pohľadu, neprimerane veľká komisia, z ktorej mi je smiešne, poháriky na tácke vedľa stola. Také strojené.

Práve teraz som zamilovaná do Oasisu, cestou do práce, z práce, do školy a z nej, aj dnes - po ceste do kaviarne, vo veľkej hrubej bunde, anonymnom šále a kapucni na hlave. Nezvyk v teniskách. Plánujem si po ceste svoj život, fantazírovanie myšlienok, treba pracovať aj takto - teoreticky. Vyfarbiť to všetko čo najkrajšie.

Banánový kokteil a banana split.

Páči sa mi to teraz v škole.
Veľa prác, prezentácií, interpretácií, eseje a recenzie.
Inšpiratívni ľudia,
premýšľanie aj mimo triedy.
Veľa čítam, hoci sa mi M. smeje (aj komerčnosti).
Toto ma teší.

V utorok som revala ako malé dieťaťa, sople z nosa, prúd sĺz, šok z nepochopenia, z mojej naivity, z domýšľania cudzích o mojom živote. V duchu som nadávala, veľa, na prij...ných ľudí, čo riešia život iných, lebo ich vlastný nie je dosť plodný. Na druhý deň vyspatá, so stoickým pokojom vravím sama seba, že to bola nová lekcia. Dá sa mi smiať, len ja a tí čo za to stoja vedia, ako to vlastne je. A prečo to je momentálne takto. It´s over. (Spomínam na D. a jej teóriu mámvpičizmu).

Na izbu sa chodí najskôr o siedmej/ veľa pohybu/ veľa povinností/ veľa aktivít/ veľa predstavivosti/ veľa pocitov šťastia/ veľa spokojnosti/ veľa cyklických myšlienok/ prvý jarný deň a zima na ruky.

for sure

Sedím sama v izbe, s fialovým šálom, čo sa tvári arafatsky, omotaným okolo krku. Vonku hučia. Opití východniari, lebo v Elame je čosi.
Nad toľkými vecami stále rozmýšľam, až mám pocit, že je občas zbytočné stále niečo robiť. Lebo tie myšlienky aj tak behajú v hlave.
(Za oknom prešli od hučania k spevu.)

Slnko svietilo tak, že som si ľahla na postel, nemožnosť otočiť hlavu a prebudiť bolesť v nej, s eclipse-om v ruke, a vôbec som nevedela čia som. Chcela som ísť domov, hrať sa so psom, hladkať to plznúce tvrdohlavé čudo, ktoré nasáva ľudskú lásku z každej strany.
No občas je to iracionálne, všakže.

Vôbec sa mi nechce s nikým komunikovať. Jedine o literatúre, o životnom filozofovaní, o umení, o kráse, tak ako to viem s nimi (tými, čo sa poznáme hoci aj nie dlho, ale čítame si vnútro. tak cca).

Chcela by som ísť preč, na miesto, kde to bude dýchať novotou až kým to tam úplne nespoznám.
Lenže ja chcem toľko vecí, že sama neviem, ktorú skôr.
Toto je teraz asi priorita.
.
Celkom som zabudla písať. Asi si treba lepšie otvárať oči, keď konečne svieti slnko.

Homer

Zdola som priniesla dve rajčiny a papriku. Dávam to na stôl a odrazu mi zavoňalo leto, akési napätie pri srdci a vzrušenie z nového dňa, nového rána, keď vstávam sama, cítim sa samostatne a nie osamotene, hoci je to pre niekoho nepochopiteľne. Zmenežovať si to všetko podľa seba, prejsť sa pešo na Zochovu, nasávať bzukot mesta, prach z ulice, nevideiteľných a viditeľných ľudí. Vydávať zo seba akúsi žiaru, cítim ju ja, vidia len niektorí. Cestovať mhd a kochať sa. V sukniach, mužoch s hranatou sánkou, balerínach, v pocite slobody. Striasť zo seba prácu alebo sa tešiť. Po svojom, tiež pre iných nepochopiteľne.

Lebo na radosť nám treba len veľké veci, veľké dôvody. Hlúposť. Skeptici.
Celkom postačí pár pominuteľných chvíľ.

Aj z internátneho okna je dnes iný pohľad, lebo svieti slnko. Sedím na posteli a tvorím vety na test zo španielčiny.
Homer Simpson es bajo, gordo y calvo y su esposa tiene el pelo rizado y azul.
Krásna reč. Ako navliekanie štrngajúcich korálov na niť.
To mi pripomína, že ešte dvom ľuďom mám dnes kúpiť oneskorené vianočné darčeky.
Mám tu tú knihu z Aspektu od Bodnárovej. Najskôr som ju trochu degradovala na niečo, čo ma nezaujalo, no treba čítať príčetne, pri zmysloch, v posteli a večer, aby sa dojmy správne nasávali.

Čo by som teraz chcela robiť?
Sedieť na parapete na balkóne, so šálkou kávy v ruke, premýšľať nad milovaným?(singulár alebo plurál)
Ísť do tej Barcelony. Cudzí svet a mať pocit intenzívneho žitia, keď je všetko nové.

Zajtra idem liezť. Naposledy vo Vertigu sa mi zamotalo lano, trochu som sa hanbila, ale stáva sa. Oceňujem vlastnú nehysterickosť. Koniec pubertálnemu sebapozorovaniu.
Na to je toto tu príliš krátke.

Una Musica Brutal_Gotan project

Prišla A. , že ideme na rum.
Tak ideme na rum.
Toto mi chýbalo, spomenula som si na jej neplánované hľadanie, keď sa raz opila a všetkým vykladala aká je spokojná so svojimi prsiami. A potom sme fajčili a pili bavoráka, každá so svojimi žiaľmi. Ale to bolo dávno. Teraz je všetko inak - takmer-.

Fén, ceruzky na oči, bižutéria a farebné šaty. Všetko, čo sa začadí od cigaretového dymu v Palmyre.

Horúce

V umývadle sú na chvíľu opäť iné vlasy ako moje a modrý uterák s tromi ovečkami.

ani raz som nemala okno, ani na skúške, ani po opici, no keď v kúpeľni (opäť tá kúpeľňa, čo narobím, inšpirujúce miesto) premýšľam nad tým všetkým, čo napíšem a potom si sadnem za comp,
biele pozadie
tak vtedy to okno príde.

v živote nepochopím dve veci - vekom ich bude zrejme viac - nezmyselné requesty na facebooku a ľudí bez sebareflexie. možno to bude len cynizmom, alebo bezcitnosťou (povedal brat).

lucia raz povedala: "vieš, proste, čo si budeme hovoriť, mám to šťastie, že nech budem robiť čokoľvek, budem v tom dobrá." vtedy som si povedala, že presne tento prístup je správny.

boli sme na varené víno.
písala S., o práci, veľa o práci, a mne to aj bolo smiešne, to celé, keď tam teraz nie som a tak som si povedala: stačilo, začína sa odznova.

najskôr to bolo rozpačité, pri tom víne, ale jazyky sa krútili a potom bolo len veľa veľa dlhých viet. to filozoficko-umelecké uletené čudo, čo prežilo aj spoločné bývanie (zaručený recept na pokašľanie všetkých vzťahov). veľa som sa smiala, občas aj na bezvýchodiskových situáciách a paranojách.

vravím si, že o tomto to je
tieto komické neustále objavy, že
treba ísť do kina s hviezdičkami po stenách, do divadla, na hamleta s robom r. , do jazzkafé,
naplniť sa až po krk, po ústa, nad hlavu
čarom pominuteľného.
A potom toho zhlboka veľa nadýchať.

Kriedou na papier

S mamou sme si pozreli Diabol nosí Pradu, vravím jej, že občas treba aj povrchne. Len pokývala hlavou.
.

Pripíjala som si v kuchyni, oni odišli von, bolo to celkom dobrovoľné. Varené a aj normálne víno, pes nemá infarkty z pirátov, tak sedím na zemi, zadok mi ohrieva podlaha, opretá hlava o dvere a všetko v nej. Presne ako som to chcela.
Na chodbe je tma, opätky búchajú na schodisku. Žiadna syntax, slová ani zvuky. Chcené prázdno v hlave.
.
Chvíľu ma to sralo, to čo sa stalo, teda nie chvíľu, no vravím si, že som chodiaca harmónia (občas cholerická) a treba to už vypustiť, vyfúknuť do neba ako bublinu z bublifuku.
.
V kuchyni čítam Eca, ihličie je na zemi, papiere z baroka rozhádzané, riad umytý - posledné dni náhly popud dať veci do poriadku.
S. odíde opäť do Zagrebu, ktovie aké to bude.
Možno opäť veľa tepla, červených diek v cudzích posteliach.
.
Ležala som vo vani, voda s bublinami ohraničuje chodidlá, retiazka chytajúca hrdzu.
Viem presne, čo teraz treba. Ten pocit naplnenia. Teplým pressom s ornamentom rozmiešaného mlieka.
Pocit definovateľnosti.
A koniec prázdnych rečí.