-no more fashion victims-

Dnešný deň nebol práve najlepší. Taký keď celý čas rozmýšľam, že napriek svojej povahe sa dokážem trápiť pre niektoré veci, hoci viem, že by som nemala. Preto som v preplnenom buse takmer revala, stretla dole pri bufete moju platonickú lásku, len z toho ako sme sa na seba pozerali som tušila, že toto by bolo presne to, čo mi minule povedala L.: to o prirodzenosti.

Lenže platonická láska sa neodhodlala prehovoriť a ja som ešte nedospela do štádia spontánneho oslovovania cudzích mužov. (Milí čitatelia, inak som celkom kompletná, len s čudnými myšlienkami. Ale veď sa poznáme. Netreba vysvetľovať). A aj keď som nič nechcela, kúpila som si dva hnusné žltohnedé banány aby som podržala túto chvíľu. A v duchu sa smiala, aj teraz. Snáď sa stretneme znovu, ty s minerálkou v ruke.
:)
Tak tu sedím a čučím, s banánom na stole a myšlienkami na všetko, čo kto povedal, s tak trochu sklamaním v niektorých blízkych ľuďoch, s pocitom náhlej bariéry, keď už nie je chuť nič hovoriť. Ako som dnes chytila telefón do ruky a nevedela, komu napísať a povedať, že to nie je dobré.
Počúvam The Pipettes. Už treba niečo robiť.