Na chvíľu je to len autonómne ja, ktoré si číta knižky na oranžových perinách a rozmýšľa, čo s nimi bude v hlave robiť. Ako ich bude ohýbať podľa obrazu, čo mi vznikajú v predstavách. A potom to dám na papier, bude s tým veľa útrap, ale bude to mať zmysel a najmä - bude to dobré, výborné. Lebo v tomto si verím.
Tento víkend je to o povinnostiach, o umení, o včerajšej živej besede, ktorú som musela zreprodukovať, ale len ľuďom, ktorí ju pochopia. Ešte sú tu Beach boys a spomienka na USA a karamel vo vzduchu. Na Starbucks, stoličky, z ktorých bolel zadok a asexuálnu uniformu. Na pocit neuveriteľnej slobody, stáť pred Walmartom v žabkách, cítiť sa a vyzerať dobre zvonka aj zvnútra. Čo nám to vždy prinesie do života, cestovanie, iní ľudia, vychýliť sa z rutiny, nezabudnúť riskovať aspoň trošku.
Tento víkend je to o povinnostiach, o umení, o včerajšej živej besede, ktorú som musela zreprodukovať, ale len ľuďom, ktorí ju pochopia. Ešte sú tu Beach boys a spomienka na USA a karamel vo vzduchu. Na Starbucks, stoličky, z ktorých bolel zadok a asexuálnu uniformu. Na pocit neuveriteľnej slobody, stáť pred Walmartom v žabkách, cítiť sa a vyzerať dobre zvonka aj zvnútra. Čo nám to vždy prinesie do života, cestovanie, iní ľudia, vychýliť sa z rutiny, nezabudnúť riskovať aspoň trošku.
Je to o plánoch.
Snoch. Plánovaní snov.
O neuskutočnenom.
O tom, ako už strácam slová, keď som príliš unavená myslieť.
O nespoločenskosti, opieraní sa o cudzie dostatočne silné plecia.
O výzvach, lebo čo s nimi, asi ich treba len prijať.
Škola. Posedenia v Ríme. Okná. Inšpiratívne autority. Ohýbanie jazyka. Práca. Joga. Lomo. Lezenie. Radosť z tela, ktoré pohybom formuje dušu. Knihy. Diplomovka. Pes. Dom. Lampa do izby.
Aké prozaické. Napriek tomu - radosti.
