Simply.Double.Kiss.

Neviem prečo, ale stále musím myslieť na to, ako som vtedy napísala ten článok plný voňavých ružových vecí, pocit nejakej orchidey vo vnútri a na druhý deň stačil jeden rozhovor a už viac nič nebolo ružové ani voňavé ani nežné. Presne viem, ako to bolo, pred ktorou fotkou sa čo stalo a čo nasledovalo. Také prázdno z nepochopenia, ale možno len vrátené to, čo som predtým robila iným. Snáď zaslúžene.
Tak si v hlave točím filmy, o tom, čo urobím ak... A viem, že oslobodením by bolo neurobiť nič, len sa usmiať a nechať to. Stane sa.
.
Hodiny dnešného dňa sú ako sínusoida, od nečakaného včerajšieho priznania, po uvoľnenosť ráno a obmedzujúci pocit skľúčenia z mojich schizofrenických myšlienok v prítomnosti iných ľudí. Vtedy nadobúdam pocit, že neviem vlastné meno, lebo toto miesto tu, tento skleníkový efekt, klaustrofobický pocit z presne skonštruovaných praktických myšlienok - je slepá ulička.
.
Cestovala som domov opäť s tým mužom, je to istá pravidelnosť, ktorú obaja úmyselne vykonávame. Nesedíme pri sebe, iba pohľad bokom, línia krku a sánky, reč tela, ktorá neprezradí všetko. Preto mám chuť nakloniť sa a dotknúť sa pokožky celkom jednoduchým gestom.
.
U Katky B. som čítala o mrazničkách v duši, ktoré občas vytrvalo mrazia. Nechcela som zraňovať úmyselne, len občas to v rámci vlastnej sebaobrany inak nejde.
.
Teraz by som chcela pri sebe dieťa, nadýchať sa Sofiinho voňavého pyžamka s farebnými zajačikmi a mať pocit, že som silná.

Cesty

V piatok bol zvláštny deň.
Málo spánku a ráno veľa nepríjemných myšlienok. Premáhanie, ktoré skončilo rezignáciou, do práce sa nešlo. Ani do školy. V Mlynskej vypadol prúd a potom, čo som si potme uvedomila, že si nemám ako vyfénovať vlasy, ostala som sama, úplne sociálne odizolovaná, bez netu, kávy, hudby. Večer som napísala vyučujúcej dôvod neúčasti, nech sa tiež pobaví.

Tak som dala variť vodu do hrnca, oldschool spôsob, zbehla desať poschodí pre rožky a ležala dve hodiny čakajúc na auto, čo ma odvedzie domov, so starou Evou v ruke a nejakým pseudocestopisom o Vysokých Tatrách. Komické.

Potom pípla smska a na kopci obvešaná batožinou z každej strany som stretla tých dvoch. S cigaretou v ruke, pred Solečkom, zabalený kebab a samé úsmevy. - a --. Potom ma vzali do -- firmy, kúpil nové monitory pre dievčatá. -- mám rada, keď som ho stretla prvýkrát bolo mi strašne na hovno, chrípka, teplota, čúranie na každej pumpe a on mal na hlave čiapku s veľkým nápisom BITCH.
Tak som tam stála v tej firme s dekadentným ružovým závesom a smiechom žien cez monitor, ktoré plnia niekoho túžby a nebola som ani pohoršená, ani znechutená, iba pobavená. Nemôžem si pomôcť a tak len hľadím, keď sa nepozerá.Taký človek, šíriaca sa pozitívna energia, úsmevy a čosi veľmi, veľmi šibalské v očiach, podľa čoho viem, že by sme si rozumeli. Možno nabudúce.

Po ceste domov, iba s - v aute sa najskôr rozprávame o tom, čo je relatívne neutrálne, Pohoda a filmy a potom sme doma: mysteriózne záhady, veci medzi nebom a zemou, vnútorná očista duše pred relatívne cudzím človekom, vzťahy, návševa veštca, neznáma budúcnosť, to čomu veríme a čo chceme. Milujem tieto cesty, lebo sú vždy inšpirujúce. A keď vystúpim z auta vravím si, že viem, čo chcem, že viem kto som a že som kvôli tomu všetkému šťastná, zharmonizovaná. Až mi z toľkej eufórie narastú veľké azúrovomodré krídla. . .

Vďaka Bohu za všetkých pozitívnych, životné múdrosti šíriach ľudí, v mojom živote.

Raňajky

Vravím Hanke, čo by som teraz chcela. Že croissanty, teplé mlieko na stole, červený kockovaný obrus, nejaká kniha a ja, všetko zašité niekde v Paríži, niekde v Barcelone, niekde kde sa hovorí rýchlo a zreteľne, kde by som sa mohla premávať v čiernej baretke, farebnom šáli a rukaviciach a dlhej sukni po uliciach. A bolo by šero, nedeľné poobedie, iba podpätky. Hotová scéna z filmu Za mraky. Celkom by ma napĺňalo servírovať kávu v zašitej kaviarni, mať pokoj. Žiadne slová, ľudia, chaos, stres.
Celkom nič, len vietor, parfém na zápästí a vlasy obtočené okolo prsta.
Plánujeme, plánujeme. Leto, Barcelonu alebo Anglicko. Len ísť proste preč, nasať energiu z nových ľudí a cestovania. Všetko bude. Vizualizujem:)

pre pestovateľov sebaľútosti

niekedy naozaj nechápem ľudí, čo neustále mrnčia nad svojím osudom, ľutujú sa, že nemajú vyhovujúcu prácu, úžasnú frajerku či frajera, dosť peňazí, sebavedomia alebo šťastia. rozčuľuje ma to tak ako nič iné, toto vzdychanie a nariekanie a vylievanie si srdca tým, čo nestoja o to, počúvať to. ja o to nestojím. ak je mi na hovno v robote tak robím niečo pre to, aby to tak nebolo. a ak nemôžem nič robiť tak o tom aspoň neustále nerozprávam. ak mám bordel vo vzťahu, nebudem to riešiť s ľuďmi, ktorých poriadne nepoznám. a ak nemám žiaden vzťah nebudem vykladať iným mužom v okolí, že pre to po nociach plačem do vankúša (nie, neplačem). nemyslím si, že človek má odvíjať úspešnosť svojej existencie od toho či s niekým je. možno som príliš pragmatická, necitlivá a neviem čo všetko, no nemalo by byť zmyslom života byť spokojná v prvom rade sama so sebou a nie žiť len pre to aby som žila pre niekoho?

trochu som sa odklonila od poetickej vlnky v akej sa nesie tento blog, no vyprovokoval ma k tomu jeden človek. ak si toto bude čítať len by som mu rada odkázala, že nič nepôsobí na ženy asexuálnejšie ako chlap, ktorý sa ľutuje. je pekné priznať si citlivosť v niektorých veciach, je to predsa ľudské a sympatické. sem-tam by sa však zišlo trochu sebareflexie a nielen urážlivosť a výčitky za to, že sa nájde aj osoba, ktorá o počúvanie týchto rečí nemá záujem.