Je 8:41, všetci ešte spia. Vietor vonku zhadzuje umelohmotné fľaše, mám posledných 19minút nadýchnutia sa do nového dňa, sama, kým niekomu zazvoní budík. V noci som nemohla spať, príliš veľa rozmýšľam, idealizujem, odháňam skepticizmus.
Maľujeme si oči, až sú výrazné a čierne, s myšlienkami na to, čo bude. Aký bude ten Talian, ktorého budem učiť, či sa anglické slová opäť pomaly nalejú do pamäti. Prihlásil sa Petr, šťastný Petr, ktorý mi včera vykladal o svojej novej láske a vírivke.
Vravím si, že to už nechcem robiť tak, ako predtým. Už len čistá hlava a žiadne rozmýšľanie o tom či hovoriť, či nie, a či sa niečoho báť. Načo strácať čas zneisťovaním.
(fotka fotená v ohiu, erijské jazero, augustový deň s martou)

caramel macchiato

v rychlosti. som v prahe. je skvele. moj prvy sneh tuto zimu a este aj zahranicny. chvilu by som tu chcela zit. asi. vela sa smejeme, toto som ja, citit to medzinarodne presuvanie, mat pocit neustaleho posuvania, chodenia, spoznavania. rozumiet si s novymi ludmi. vidiet v kine skvely film [vicky cristina barcelona] zamilovat sa opat do bardema, pocut hanku vyspevujucu spanielske pesnicky. ludi okolo, peknych katalancov, aziatov, vela anglictiny. a zima, ciapka na usiach, farebny sal, vraj vyzerame uplne francuzsky. aj sa tak citime. a vela fotim, vsetko, najma ludi. este je tu coffee heaven, laska na druhu. nika vari vela jedla, smyka sa po ceste a vyska na vysokych opatkoch. a potom fascinacia metrom. ujom s rozbitou tvarou a zaschnutou krvou, dieta s hypnotickym pohladom, ktoremu padne auto, stary skareducky psik, horski muzi s windstopperovymi bundami. vela myslim na stenu, na to, ako v stredu pojdeme liezt a aka vasen sa z toho stala. v imaxe sme boli na u2, aj s mimozemskymi okuliarmi.

proste skvele.

Magnet

Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Verím vo vlastnú poučiteľnosť, no napriek tomu akonáhle sa mihla myšlienka na nové teplé objatie a vysvetľovanie vysvetleného, môj rozum sa prepol do spánkového režimu. Ale len naoko. Trvalo mu potom až do soboty, kým sa spamätal.

Aj počas toho ako sme s rodičmi cestou domov počúvali SRo1 a rozhovor Filana s Dorotou Nvotovou.
Mám rada jej prejav úplného exota, prefajčený hlas a istý spôsob filozofie mámvpičizmu. Je mi to sympatické. Aj preto, že ja nie som hlučná, hrdelná a hubatá, a všetkému z tohto, čo vo mne aspoň v nenápadných kúskoch je, sa nechce vychádzať von. Takže to ostáva v myšlienkach.
Preto sa mi páčilo, keď pustili všetky tie pesničky, ktoré som poznala.
Napríklad, že "často sa mi to stáva/že sa na seba hrám/moja hlava je mi neverná/a tak si vravím do zrkadla že tieto hry už za sebou mám" .

A potom to prešlo. Len tak, samé. Z jedného večera na druhé ráno, postierala som všetky špinavé zrkadlá, kúpila bratovi knihu na Vianoce, dala veľa láskavých pohladení tomu nášmu štvornohému čudu a vo mne bol pokoj. Žiadne návraty sa konať nebudú, lebo to nie je možné. Obaja sa meníme, hoci od mája neubehlo tak veľa času.
V aute sme sa veľa rozprávali, o zlom a nezlom, čo má príčinu, cestovala som s človekom, s ktorým bola radosť hovoriť. A vtedy si vravím, je mi dobre, je to dobre, lebo všetko ide podľa neviditeľného plánu. A keď si tu potom pozerám fotky z ciest tých dvoch, čo sa našli, viem presne, čo chcem.
Som rada. Bez pretvárky a hlúpych hier podľa pravidiel.