Najskôr to, že na chodbe bola krv. A ak to nebola krv, tak to bol kečup, alebo iný sajrajt a ja pozerám priveľa TV novín Joj..
Uzavrela som dohodu sama so sebou, že je jedno, kto po mne číta, že ma to celkom nezaujíma a napíšem si, čo chcem.
.
Dnes večer, cestou v autobuse, keď si ku mne sadol ten chlap, premýšľam o Erice Jong, o Strachu z lietania, o jej sexuálnych dopravných fantáziách a iných kvázi zvrhlostiach, pri ktorých sa všetci tvárime, že nad nimi nerozmýšľame, že nie, nie, mňa sa to netýka. Lebo sex je vždy neha, láska, blízkosť. Ale prosím vás.
.
Ešte myslím na dieťa, na to krásne dieťa, na stvorenie a umieranie, bezdôvodné hlúpe smrte, ako tá víkendová u nás. Nepoznám tých ľudí, no napriek tomu - srdce v krku a fyzicky zle len z počutého.
.
Páči sa mi, ako chceme všetko vedieť. Či ten a ten, čo s ním občas spáva, spáva aj s inou, či ten a ten s ktorým chodí von, chodí von aj s inou. Či sme stále jediní a jedineční v očiach iných ľudí, či už viac nestretnú takých ako my. Či je to len sebectvo uvedomovania si vlastnej exkluzivity, alebo celkom obyčajná potreba veriť vo vlastnú nenahraditeľnosť. Aby nás po tom, čo otvoria ústa mohlo opäť niečo bolieť.
.
(Inak mi celkom slušne lezú na nervy muži, čo pri každom rozhovore spomínajú svoje bývalé priateľky. Naozaj nepotrebujem vidieť čiarkový zoznam, lebo ma nezaujíma a ak majú nejakú traumu, nech ju prosím nechajú za dverami svojho bytu.)
...
Stojím na Kolárku, prší, je zima a opäť sa mi stala tá vec s elekričkovými láskami. Chcelo by sa mi smiať, smiať z absurdity tejto situácie, zo starého uja s mastnými vlasmi a závanom potu, ktorý je zo sáčku šunku, zo štyroch milých čínskych chlapcov plných entuziazmu (pre toto mám rada Číňanov, ten večný úsmev). Z IT chlapcov v 39, čo celý čas zízajú a 9min dokážu bez prestania hovoriť o kapacite, softvéroch a wireless networks.
A potom, keď prší, pozerám sa do oblohy na kopci k internátu a do očí mi padajú kvapky vidím ako sa tí dvaja predomnou silno držia za ruky a je fajn.
Uzavrela som dohodu sama so sebou, že je jedno, kto po mne číta, že ma to celkom nezaujíma a napíšem si, čo chcem.
.
Dnes večer, cestou v autobuse, keď si ku mne sadol ten chlap, premýšľam o Erice Jong, o Strachu z lietania, o jej sexuálnych dopravných fantáziách a iných kvázi zvrhlostiach, pri ktorých sa všetci tvárime, že nad nimi nerozmýšľame, že nie, nie, mňa sa to netýka. Lebo sex je vždy neha, láska, blízkosť. Ale prosím vás.
.
Ešte myslím na dieťa, na to krásne dieťa, na stvorenie a umieranie, bezdôvodné hlúpe smrte, ako tá víkendová u nás. Nepoznám tých ľudí, no napriek tomu - srdce v krku a fyzicky zle len z počutého.
.
Páči sa mi, ako chceme všetko vedieť. Či ten a ten, čo s ním občas spáva, spáva aj s inou, či ten a ten s ktorým chodí von, chodí von aj s inou. Či sme stále jediní a jedineční v očiach iných ľudí, či už viac nestretnú takých ako my. Či je to len sebectvo uvedomovania si vlastnej exkluzivity, alebo celkom obyčajná potreba veriť vo vlastnú nenahraditeľnosť. Aby nás po tom, čo otvoria ústa mohlo opäť niečo bolieť.
.
(Inak mi celkom slušne lezú na nervy muži, čo pri každom rozhovore spomínajú svoje bývalé priateľky. Naozaj nepotrebujem vidieť čiarkový zoznam, lebo ma nezaujíma a ak majú nejakú traumu, nech ju prosím nechajú za dverami svojho bytu.)
...
Stojím na Kolárku, prší, je zima a opäť sa mi stala tá vec s elekričkovými láskami. Chcelo by sa mi smiať, smiať z absurdity tejto situácie, zo starého uja s mastnými vlasmi a závanom potu, ktorý je zo sáčku šunku, zo štyroch milých čínskych chlapcov plných entuziazmu (pre toto mám rada Číňanov, ten večný úsmev). Z IT chlapcov v 39, čo celý čas zízajú a 9min dokážu bez prestania hovoriť o kapacite, softvéroch a wireless networks.
A potom, keď prší, pozerám sa do oblohy na kopci k internátu a do očí mi padajú kvapky vidím ako sa tí dvaja predomnou silno držia za ruky a je fajn.
