Tieto dve decká,
Kubo a Maťo, nie sú vôbec ako iné deti. Tie z mesta BA. Dobre, púšťali to morča cez odkvapovú rúru, ale chceli mu urobiť zážitok. A potom ho nosili na rukách, pasie sa tu na tráve, gúli oči a nikam neuteká. Šťastné morča. Žiadna čiapka nakrivo, žiadne "vyberané slová". A chodia spať o ôsmej. A sú dvojičky. A vždy keď idem tak na mňa kričia ahoj. A nehovoria mi "dobrý, teta":). A dali nám tú normálnu žiarovku do wécka, keď sme sa nasťahovali. Miesto tej amsterdamskej červenej. A počúvajú mamu. Ona je teraz tehotná, ale kričať vie aj za troch ľudí.
"Maťo nepolievaj tie stomčeky! Veď prší, dážď padá na všetky rovnako!"
"Ale mama...maminkaa..."
"Maťo, neser ma!" Na tom som sa včera tak smiala. Dážď padá na všetky rovnako...
_Na nich som si spomenula, keď som teraz sedela na Hviezdoslavovom, lingvistika v ruke, pozorujem a nie som pozorovaná, českí turisti vybalili obedy z umelohmotných misiek a mne to prišlo strašne milé. A potom malí pätnásťroční sadisti, len som otvárala oči. Také zlé a hlúpe deti som už dávno nevidela. A tak otočím hlavu na druhú stranu, pohľad sa mi stretne so starším pánom v bordovej košeli, nohavice, sako a na vodítku krásny tmavý chrt. Páči sa mi. Usmejem sa a on sa úplne široko odusmeje naspäť. Už by sme mohli po sebe aj žmurknúť, celkom sprisahane. A on by vedel, že mne sa páči jeho pes, že sa mi páči on a že to slnko nepáli len na môj chrbát, ale aj cez vnútro. Cez ten úsmev na jeho a cez jeho naspäť.
_Že ďakujem.
Nuž a. Cestou naspäť som si pustila takú smiešnu pesničku, Amy Winehouse, The Killers, Eagles- Hotel California, Jacka Johnsona s Raya Orbisona. Pretty woman. Na to sa tancuje, a to tak, že stačí aj ten jednoizbový byt, v ktorom bývame. Treba v noci o jednej otvoriť okno a prekričať ventilátor v sprche, aby to počula aj spolubývajúca.
Pretty woman, walking down the street
Pretty woman, the kind I like to meet...
_A bola som pre víza. O 48 dní budem mať nový kufor na letisku vo Viedni.
_Stretávam sa buď s neutrálnosťou, nezáujmom, alebo jednoduchou radosťou, či sympatiou. Keď sa potom stretnem s formou jednoduchého zla celkom ma to vykoľají.
_Pokrájam olivy, na polovičné časti, pokrájam rajčiny, sú ešte také nijaké, nie ako z našej záhrady, keď to chytíš do ruky a držíš červené slnko, len také billové, pokrájam syr a spravím taký obed. Potom ma zelenooká naľaká, keď otvorí dvere, mladý sused tu vedľa nevie, či mi má tykať, alebo vykať, ale mne sa páči jeho PULP FICTION tričko, tak vravím ahoj a on dobrý a je mi smiešne, ale natiahnem šnúru z notebooku, musím niečo urobiť s karamelom- poliatymi- nohavicami, s ľuďmi, čo tu majú narodeniny- meniny- narodeniny.
_A poslala som tú prácu. Uvidíme, čo bude.
