Lucia píše o zastavenom čase.
Také je to teraz tu. Trochu rutina, v ktorej by bolo treba veľa rozmýšľať a niečo tam hore u mňa, v tom priestore na krku protestuje.
Monotónny zvuk kosačky, veľa zelene a hrkútanie holubov, na ktoré sa budíme ráno o siedmej. Káva s mliekom a čakanie na večer, na tých, na ktorých sa tešíme. Deň prežitý s knihami a cudzími myšlienkami.
Už by sme chceli aj nechceli, aby bolo po.
Až na to, že nikto nevie, čo bude po.
.
Vravím si, že nemá zmysel pýtať sa prečo všetko dopadlo tak ako dopadlo, prečo veci nešli podľa môjho ideálneho plánu. Možno vôbec nebol taký ideálny. Možno by som mala zájsť za Vladkou, aby vytiahla karty a povedala mi: Veronika, budeš mať dobrú prácu, dobrých ľudí okolo seba a všetko dobre dopadne. Dobre. Aspoň dobre. Ja si potom z toho vnútri vyskladám "výborne", zo všetkých tých priemerných dobrôt.
Možno by som o tom mala hovoriť s človekom, ktorého sa to týka, lebo toto všetko sa týka mňa. A možno sa trochu hanbím ukázať, čo ma naozaj trápi, v čom si nie som istá a že sa občas cítim celkom maličká. Že sa občas do telefónu rozplačem pre domyslené hlúposti, tak ako včera. Tak očisťujúco, aby som si potom povedala, že
všetko bude dobre, možno nie hneď, ale bude.
.
Také je to teraz tu. Trochu rutina, v ktorej by bolo treba veľa rozmýšľať a niečo tam hore u mňa, v tom priestore na krku protestuje.
Monotónny zvuk kosačky, veľa zelene a hrkútanie holubov, na ktoré sa budíme ráno o siedmej. Káva s mliekom a čakanie na večer, na tých, na ktorých sa tešíme. Deň prežitý s knihami a cudzími myšlienkami.
Už by sme chceli aj nechceli, aby bolo po.
Až na to, že nikto nevie, čo bude po.
.
Vravím si, že nemá zmysel pýtať sa prečo všetko dopadlo tak ako dopadlo, prečo veci nešli podľa môjho ideálneho plánu. Možno vôbec nebol taký ideálny. Možno by som mala zájsť za Vladkou, aby vytiahla karty a povedala mi: Veronika, budeš mať dobrú prácu, dobrých ľudí okolo seba a všetko dobre dopadne. Dobre. Aspoň dobre. Ja si potom z toho vnútri vyskladám "výborne", zo všetkých tých priemerných dobrôt.
Možno by som o tom mala hovoriť s človekom, ktorého sa to týka, lebo toto všetko sa týka mňa. A možno sa trochu hanbím ukázať, čo ma naozaj trápi, v čom si nie som istá a že sa občas cítim celkom maličká. Že sa občas do telefónu rozplačem pre domyslené hlúposti, tak ako včera. Tak očisťujúco, aby som si potom povedala, že
všetko bude dobre, možno nie hneď, ale bude.
.
