Vodnate...vodnare

Vsetci sa schovavaju. Chlapec s krivym siltom si da na hlavu kapucnu po vystupeni z autobusu. Vsetci cestuju so sluchadlami v usiach, stretavam ich vo vytahu, doprave, chodniky, vsade. Stale sa vsetci pocuvame, alebo coraz menej? Je to ine?

Napriklad by som nechcela, aby moj vztah skoncil vycitanim si nepodstatnych hluposti, na ktorych si zakladame. A mozno ide len o sposob ako co povedat.

Som unavena, je mi smiesne, smiesne zo snahy snazit sa aj napriek zbytocnosti. O chvilu a na chvilu bude pokoj, po novembri zasumi trava, precitam vsetky knizky, popisem vsetky veci. Mozno, a mozno naopak, zacne este vacsi blazinec.

Mam rada podpichovanie.

Opat prichadzaju novi ludia, usadzaju sa vedla mna ako poda. Neboli tu odjakziva a predsa ich necitim cudzo.

Nechcem hovorit na vsetko, ze sa mi paci. Predstavim si to tak, ze mam vnutri teplu hladinu vody a niekto po nej prejde prstom. Zvlni sa, zabrni, ustali a vsetko je v poriadku.

Neviem ci verim tomuto, alebo im, ostavam si sama. Keby prislo nieco zle, verim, ze sa bude kam opriet.

Vlastne by som mozno potrebovala aj nejake ine opretie.

Ostane to v rovine "nedopovedane" a "co sa stane".

celkom pomalicky

Kotrmelce

Vsade okolo nas su konariky. Ludia, co nam rukami zasahuju do zivota, ci to chceme, alebo nie. A potom sa stavaju aj nahody, ktore nam skrabu po skle. Daco sa stane, daco to pokazi a o mesiac, o rok, o desat zistime, ze to tak ma byt.

Kedysi som bola zalubena a trvalo to strasne dlho. Takou tou detskou zboznujucou laskou zmiesanou so vzdorom a hanbou a dospievanim. Preto som si spomenula na udalosti, ktore sa vzdy deju s urcitym zmyslom. Ten clovek sa mi ozval asi po desiatich rokoch a stale stoji za to. Len som si uvedomila, ako som sa zmenila ja. Vsetko sa mi paci- ako je to teraz a on o nicom nevie. Je zvlastne rozmyslat nad tym a pisat to znovu, lebo som to spominala zrejme milionkrat predtym. Ale je to tak. Ze cokolvek boli a stane sa, nejako nas to posilni, zmeni, pokrivi- ale musi. Aby sme dalsie veci, ludi a udalosti prijali inym sposobom ako doteraz. Nezostaneme rovnaki. Dostaneme sa mozno k frazam, zivot je zmena a kolotoc.

Je to zvlastne. Aj ked v zhone a strese uvedomovat si to. Pozerat sa na jesenny strom, sediet s niekym pri caji alebo kave, nadychat sa tlmeneho svetla.

Teraz by som chcela byt dobra. Dobra v tom, co by som chcela robit. Zacat nieco, skoncit to, co ma uz nenaplna. Citit, ze som plna. Ze mi bucha srdce- z napadu, prace alebo skoly, alebo niekoho. Takze to prejde zimou, dnami, nocami, otvorim balkon, nadycham sa bodajuceho vzduchu. A som stastna aj napriek tomu, co mi chyba, lebo ine veci su tu. Iny :stuff:

hopsa

Povedzme si pár slov, nad kávou, nie nad počítačom. Zeleným obrusom, farebným podpivníkom, zimou ťahajúcou na chrbát. Bez objatí a slov, s bolesťou v krku, v oku, v hlave, au.

Cez okno vidím premávku, cyklista vmanévruje šikovne medzi auto a električku, cez sklo nepočujem to zabzučanie gúm. Jedna babka na mňa škaredo pozrie, tvár má ako pokrčený citrón, keď budem stará chcem byť milá a láskavá a optimistická a životaschopná. A všetky tieto drísty.
Baf.
Choď si Verčo uvariť kávu. Šup.

kofeín mi búcha srdce

Ako dlho som nepísala. Zvláštne. Predtým bolo treba stále a teraz to necítim. Kam sa to stratilo? Niečo sa zlomilo?

Predomnou sú farebné papiere mojej spolubývajúcej. Strašne ju mám rada. Rozmýšľam, aký mi robí problém povedať najbližším ľuďom, že ich ľúbim. To sú také banálne problémy. Asi priveľa píšem. Napísať nerovná sa povedať.

Hrá mi Eagles. Mám rada Eagles.

Je tu veľa ľudí. Vo výťahu, keď nastúpia povedia ahoj a pri odchode maj sa. Páči sa mi to. Na balkóne sú stále holuby a všetko osierajú. Anička si vykladá balkón fľaškami od vína. Vedľa býva Lucka. Má tetovanie na ruke, takú kvetinku. Je to pekné.

Cítim prázdno, aj keď všade je plno.

Asi to zaplátam.

Čo sa zmení. Č.O.

otázniky a sprosté myšlienky. niekedy to neznášam.

prečítajte si vieru prokešovú. má dobré básne.