isolate yourself

Doma to vonia priestorom a drevom a všeobjímajúcou láskou, tancujúcim psom a pocitom, aká je škoda, že tu nie je ešte niekto, kto by z toho možno nasával tie isté pocity ako ja, keď ležím vo svojej izbe, pozerám na sochu anjela pod ikea lampou s obrázkom vážok držiacich sa za ruky.

Ešte sú také dni, keď všetko opadne, keď zabudnem na to, čo ma inokedy brzdí, keď viem byť celkom ja a prežívať intenzívne, tešiť sa z vône rozohriatej pece, želatíny a šumiaceho ihličia v lese.

Ešte stále sa dá plakať pri Cirque du Soleil, ale aj zabalená večer pri objímajúcom človeku, aj mame na kolenách. Aj smútky sú už menšie, oslobodzujú viac ako zväzujú, hocijako zvláštne vyzerajú.

Alebo budeš na moste len stáť a približovať sa k slečne Pískle, pošepkáš jej do ucha, že ľudia nepotrebujú hĺbku, ľudia potrebujú pátos a sentiment, niečo krásne na zaplakanie.

Aj toto sa ešte stále dá, počúvať vlastné myšlienky v iných dušiach.

Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Opäť príde jeseň, trekové topánky v lese a snívanie o nových výletoch, teplo pulzujúce v žilách.

O pokore, dozrievaní a varenom víne

Čítam Smillu a snívam o snehu.

Snažím sa hovoriť len to, čo treba, písať len to, čo treba.

Cez týždeň bol večer, slnko opreté o chrbát v kuchyni nášho bytu, púšťam si Bobobo-Between the lines a Zero 7. Toľko spomienok, ešte stále cítim hrču v hrdle, februárové stretávanie a prechádzky po nočnej Bratislave, toľko krokov k jednému cieľu. Aj vtedy som chcela všetko hneď, no stalo sa to presne naopak. Postupne, pomaly. S vydychovaním pary, s uboleným telom z lezenia, bez dotyku.

Myslela som si, že vo veciach je čoraz menej krásy. Nebolo, len som ju prestala vnímať. Cholericky mažem všetko, čo sa nevydarí, čo ma trápi, aby som si vzápätí na to povedala ako dnes: pokora je jediný liek.

Tak sa učím pokore.

Z leta si pamätám: Modru, Draždiak, škrabance na nohách od natešeného psa. Večery s vínom a premilované rána. Múrik a Strmú cestu. Pot stekajúci po chrbáte. Veľa plaču a veľa slov o láske. Cestu niekam odniekiaľ, ktorá sa ešte neskončila.

.

Častokrát sa pýtam sama seba, som to ešte stále ja?

Potom prídu večery ako tento, káva s ľuďmi ako sú tí z Malého Ríma, knižky ako je Smilla, dni ako tie v Prahe. Túžba všetko vidieť, vedieť, precítiť.

Teším sa na vŕzgajúci sneh, na zimu, ktorá bolí. Na varené víno a dozrievanie.

Rád takto žijem:

ďaleko, ticho a sám.

Rád mám tento svätý nepokoj

a mierne tempo prírody,

chvíle, keď môžem čítať trávu,

skúmať kôru stromu,

počúvať vtáky a oblaky.

Začal som im rozumieť.

Naopak, čoraz menej rozumiem

Veľkému Svetu, jeho

festivalom a vojnám,

chorobám a samovraždám.

Odchádzam odtiaľ,

už nemám chuť sa na tom podieľať.

Chcem byť tichý a trpezlivý

ako tráva,

žiť s vtákmi a oblakmi,

brat vetra, dažďa a slnka.

(Rudolf Jurolek-Dobrovoľná samota)