play the waltz

Cestou nam pustili Before the sunset a mne sa aj chcelo plakat, ako Julie Delpy hovorila z mojej duse.
Tak sa teraz citim, vino je v salke s farebnymi zirafami a rozmyslam nad pritahovanim ludi. Takych, co som stretla cez vikend, takych, co sa necakane ozyvaju. A ako mozem mat tak rada niekoho, koho nepoznam poriadne, napriklad len cez slova napisane na monitore. Nie, nejde o ziadnu internetovu lasku. O takeho sialeneho cloveka, vzdy mu chcem polozit ruku na licnu kost a pohladkat ho po nej, celkom pomaly. Tak mam rada niektorych, najma takych, co vela vela prezivaju vnutri.
Ked som sla do Ba prsalo, vedla mna sedela Aziatka v ciernom, ktora sa pytala po nemecky. Bola som rada, ze sa nemusim rozpravat a bolo to zvlastne. Hlupy film, od ktoreho som nemohla v celej tej stupidite odtrhnut oci, dalsia tabletka proti bolesti hlavy a utlm zmyslov. Chcela som sa pozerat na podlahu, kyvajuce sa topanky cudzich ludi, plakat pri Charlieho tovarni na cokoladu. Mozno by si aj mysleli svoje a mne by to bolo jedno. Ako ked ma v tom autobuse obisiel revizor, ked mi premokli tenisky s obrazkami animovanych zvieratiek a suloziacich kralikov, ktorych tam objavil brat.
Preto mi teraz prechadzaju zimomriavky po chrbte, ked pocuvam piesen.
Mozno je to tak a mozno to tak aj ostane, ze najstastnejsia som sama, lebo tam si to prezivam hlboko a najkrajsie.

Gustav Klimt_The Kiss

Nešla som von lebo moja hlava si robí čo chce, lebo, lebo, lebo. Neboli to ani výhovorky, bola to pravda a vlastne už ani necítim výčitky ako kedysi, že som sa mohla premôcť, že som mohla ísť, že som tam mohla stretnúť nových ľudí a neviemčovšetko. Mne je to vlastne jedno. Tak sa to cyklí, že mám rada tých, čo som si vyvolila, že som možno už aj trochu lenivá plánovať zoznámenia alebo ich očakávať. Napríklad v práci si vravím, že som sa naučila od nikoho nič nečakať a potom ma to nesklame, no vnútri viem, že som idealista, že udalosti sú mi ukradnuté podľa momentálnej nálady.

Veľa ľudí odchádza. L. zoštátnicovala a ráno odišla do Martina. A. má opicu zo včerajšej oslavy Mgr. a nikto netuší ako to bude po auguste. M. je na Cypre a potom Praha, L. odchádza na Aljašku a T. do Anglicka. T. ma naučil pristupovať k sľubom skepticky, najmä v jeho prípade. Našťastie môj idealizmus nedokáže zovšeobecňovať a obaliť týmto povlakom celú mužskú existenciu. Naučil ma, že slová sú len slová a ak si niekto sere do huby viac ako dvakrát zrejme sa už nepoučí. Nech si jemu podobní nechajú svoje xantipy a prenasledovateľky. Hlúposť je nekonečná a ja ho mám aj tak rada, ale tentoraz je to už s rezervami.
Škoda, že R. už nepíše.

Včera som si chcela rituálne zapáliť cigaretu na balkóne, pršalo so zapadajúcim slnkom a ľudia vystierali ruky z okien aby pochytali kvapky. Vidím im do izieb, rada to robím, rada si domýšľam, rada sa tvárim aké spojenia prebiehajú medzi nami, čo sa vidíme.
Chcela som tam fajčiť, ale nikdy zrejme nebudem dostatočne umelecká, kedže mi to smrdí a dusím sa. Navždy cigaretová almost panna.

Občas mi je tak strašne jedno čo si myslíte. Keby som vedela byť hlučná nahlas by som sa rehotala. Potriasla by som všetkými ružovými princeznami a zabednencami.
Toto je život, vedieť že existujem, že dokážem precítiť tie chvíle, keď som sama a úplne šťastná, podnety z rozhovorov so soulmate-ami, momenty vytŕženia.

Stojím v sprche a premýšľam o rukách a schúlení, dvojnásobnom výdychu.

A potom raz budem cestovať po Kanade. A možno to bude s tebou alebo bez teba,
ale čo na tom záleží, keď to bude stáť za to?

Ako by povedala L.,
všetko záleží na ľuďoch.
(Je potom len na nás ako sa voči tomu dokážeme obrniť.)

eternal sunshine of spotless mind

Autoterapia písaním, na to myslím, keď čakám na lavičke.
Či potrebujem presne to, čo povedal ten známy človek: "je jedno či je zážitok negatívny alebo pozitívny, ale či je intenzívny", či mi treba toto - dookola zoceľovať svoje vnútro, formovať ho, skúšať všetko na vlastnej koži, cítiť, že život naozaj je.
.
Vysmievam sa ti, no keby si ma poznal lepšie, bolo by toľko miest, na ktorých ma môžeš ťahať za slovíčka, miesta kde by som nepredvádzala iróniu, len ticho urazene sedela, našťastie si pridobrý človek na to, aby si ich hľadal.

Sedíme v šere a predtým, ako sme sa stretli vraveli sme si vety, ktoré sa nesmieme pýtať a nakoniec sa ich pýtame, nebude to nikdy premlčané - alebo ktovie, po čase?
Chcela by som ťa objať, naozaj silno a spontánne, keď hovoríš o otcovi, povedať ti všetko o živote z môjho naivného uhla pohľadu, no predstava dotyku je elektrická, mám strach robiť zase chyby, hlúpy strach, ktorý vie ruin the moment.

Arafatka, vôňa, vlasy, Lenka, chodba na ktorej sedíme, napätie, testy, ktoré nemajú odpoveď, zabudnutý zapaľovač na balkóne, rozhádzaná izba, minerálky a riady, telefonát domov mame, chcem sa jej spýtať či je normálne, že sa až tak dokážem tešiť, nakoniec to nerobím, neviem, či by rozumela, Máša nechápe, keď jej to píšem a vravím, že niekto tam hore mi nadelil dvakrát viac entuziazmu ako ostatným ľuďom a mne sa nechce vysvetľovať, nechce, nechce,
žiadna aktivita teraz nedokáže vyrovnať pretlak emócií

analyzuj V., analyzuj, nič nie je také, ako sa zdá.
.
Táto pesnička to som teraz ja.
V pozitívnom zmysle.


Teraz si zalepím ústa lebo týmto žiarením už každému idem na nervy:)

Me and Amy Macdonald

V práci sa tvárim, že nepočujem tie ..., ktorými ma slečna s koňom zaťažuje a obťažuje. Potom mi prezradí, že som jej druhý najobľúbenejší človek v kolektíve a nad všetkým sa čuduje. A ja sa smejem ako ten najväčší diabol, nestojím o prejavy filantropie. Aké by to bolo, keby som bola hluchá? Videla by som len jej otvárajúce sa ústa ako ryba v akváriu.

Ráno, keď cestujem o pol siedmej do práce svetlo je ostré aj jemné. Zdá sa, že v tom jase sú skryté šťastné bytosti, ktoré každú chvíľu vyskočia a zatancujú. Alebo moje srdce tlčie z očakávania, čo všetko sa dnes môže stať. Vodič autobusu sa pomýli a odbočí iným smerom, žene vo flísovej mikine, ktorá sedí oproti mne sa natiahnu kútiky úst, ale ten úsmev nie je posmešný, skôr pobavený a chápavý. Rozmýšľam nad tým, čia je to matka, kam cestuje a aká je, koho zamestnankyňa. Páči sa mi jej tvrdý pohľad a vnútorný smiech, podobá sa mi prvotnému obrazu Smilly, ktorú som čítala s prekríženými nohami polhodinu v práčovni.

Tetovanie, tetovanie na bok. Slová Katie von D o tom, ako ľudia chcú byť poznačení.

Repeating, again, again. Cyklenie roka a sme múdrejší, keď sa stretneme, emócie čiastočne vyprchajú. V skutočnosti by som sa chcela opiť z rumu a kofoly a aby ma ten vysoký človek zakryl károvanou dekou. Keď cestujem domov zo španielčiny premýšľam odkiaľ sa mi vnútri berie tá energie a radosť zo života, že sa mi chce skákať a tancovať priamo uprostred harmoniky v starom autobuse, premýšľam aj nad tým, či mám všetky tie príbehy, čo vymýšľam o cudzích luďoch napísané na čele, či mi vie niekto odčítať z tváre ako hľadím na to mladé dievča, ktoré mi pripomína A. a jej alternatívneho priateľa s kolbúkom a špinavým rukávom svetra (chcela by som raz v lete spať v sýpke zo sena a hľadieť na hviezdy, spomienka na knihy L.M.Montgomeryovej), na chlapca v obleku a žiarivočervenej košeli, z ktorej horí celý priestor, na krásneho pána okolo štyridsiatky, s výrazom niečo viem o živote/zviedol som mnoho žien/som úspešný a očarujúci muž.
Počúvam Amy Macdonald a som rada, že viem byť šťastná sama zo seba.