strašidlá

Krehké telo, snaha o silnú dušu, tak to býva a tak to nie je.

Chcela by som si naliať horúce víno, aby mi pulzovala krv v žilách silnejšie,

vypustiť zbytočné nedorozumenia, sklamania druhých.

Čítať knihu tak náruživo, až mi bije srdce v krku z toho, ako sa o ňu chcem podeliť v rozhovore s Mášou.

Buch buch, buch buch.

Točí sa, točí.

Niekedy je aj bozk na vlasy málo.

Inokedy úplne stačí,

zvláštne veci sa dejú tu vnútri.

love is like a mountain

dnes som si prečítala:

love is like a mountain,
hard to climb,
but once you get to the top
the view is beautiful
.
tak je to.
.
priznávam sa s hlúposťami za ktoré sa hanbím a je mi odpustené.
z televízora znie kostolná hudba,
chcem vedieť grafiku, veľa liezť, chytať skalu častejšie ako raz za čas, lebo niet nad ten pocit.
.
zaspali sme zakuklení, jeden ohrieva druhého, naťahujeme sa o perinu,
ľudia vravia "také je to na začiatku",
podľa mňa ten začiatok trvá už dlho,
nebudem veriť tým, čo sú otrávení, tým, ktorým sa srdce nenapĺňa krásou, keď kráčajú po uličkách okolo šulekovej, tí nebudú rozumieť aj tak nikdy.

isolate yourself

Doma to vonia priestorom a drevom a všeobjímajúcou láskou, tancujúcim psom a pocitom, aká je škoda, že tu nie je ešte niekto, kto by z toho možno nasával tie isté pocity ako ja, keď ležím vo svojej izbe, pozerám na sochu anjela pod ikea lampou s obrázkom vážok držiacich sa za ruky.

Ešte sú také dni, keď všetko opadne, keď zabudnem na to, čo ma inokedy brzdí, keď viem byť celkom ja a prežívať intenzívne, tešiť sa z vône rozohriatej pece, želatíny a šumiaceho ihličia v lese.

Ešte stále sa dá plakať pri Cirque du Soleil, ale aj zabalená večer pri objímajúcom človeku, aj mame na kolenách. Aj smútky sú už menšie, oslobodzujú viac ako zväzujú, hocijako zvláštne vyzerajú.

Alebo budeš na moste len stáť a približovať sa k slečne Pískle, pošepkáš jej do ucha, že ľudia nepotrebujú hĺbku, ľudia potrebujú pátos a sentiment, niečo krásne na zaplakanie.

Aj toto sa ešte stále dá, počúvať vlastné myšlienky v iných dušiach.

Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Opäť príde jeseň, trekové topánky v lese a snívanie o nových výletoch, teplo pulzujúce v žilách.

O pokore, dozrievaní a varenom víne

Čítam Smillu a snívam o snehu.

Snažím sa hovoriť len to, čo treba, písať len to, čo treba.

Cez týždeň bol večer, slnko opreté o chrbát v kuchyni nášho bytu, púšťam si Bobobo-Between the lines a Zero 7. Toľko spomienok, ešte stále cítim hrču v hrdle, februárové stretávanie a prechádzky po nočnej Bratislave, toľko krokov k jednému cieľu. Aj vtedy som chcela všetko hneď, no stalo sa to presne naopak. Postupne, pomaly. S vydychovaním pary, s uboleným telom z lezenia, bez dotyku.

Myslela som si, že vo veciach je čoraz menej krásy. Nebolo, len som ju prestala vnímať. Cholericky mažem všetko, čo sa nevydarí, čo ma trápi, aby som si vzápätí na to povedala ako dnes: pokora je jediný liek.

Tak sa učím pokore.

Z leta si pamätám: Modru, Draždiak, škrabance na nohách od natešeného psa. Večery s vínom a premilované rána. Múrik a Strmú cestu. Pot stekajúci po chrbáte. Veľa plaču a veľa slov o láske. Cestu niekam odniekiaľ, ktorá sa ešte neskončila.

.

Častokrát sa pýtam sama seba, som to ešte stále ja?

Potom prídu večery ako tento, káva s ľuďmi ako sú tí z Malého Ríma, knižky ako je Smilla, dni ako tie v Prahe. Túžba všetko vidieť, vedieť, precítiť.

Teším sa na vŕzgajúci sneh, na zimu, ktorá bolí. Na varené víno a dozrievanie.

Rád takto žijem:

ďaleko, ticho a sám.

Rád mám tento svätý nepokoj

a mierne tempo prírody,

chvíle, keď môžem čítať trávu,

skúmať kôru stromu,

počúvať vtáky a oblaky.

Začal som im rozumieť.

Naopak, čoraz menej rozumiem

Veľkému Svetu, jeho

festivalom a vojnám,

chorobám a samovraždám.

Odchádzam odtiaľ,

už nemám chuť sa na tom podieľať.

Chcem byť tichý a trpezlivý

ako tráva,

žiť s vtákmi a oblakmi,

brat vetra, dažďa a slnka.

(Rudolf Jurolek-Dobrovoľná samota)

večný svit nepoškvrenenej mysle

3,5 hod spánku a nekonečný deň
A, A, A, A
nejako neverím, že je po tom celom

žiadne emócie nič, ideme s m. zo školy, pot nám steká všetkými telovými záhybmi, plačem po ceste, v električke aj v izbe na posteli,
všetko to bolo také pekné a mne je tak ľúto, osoplím mu líce, rozmažem si špirálu a mám pocit, že som asi šibnutá, mala by som sa tešiť no aj tak sa nedá prestať

veľa tabletiek celý deň, prechádzka o polnoci na všvu, kde som nikdy predtým nebola a celú cestu pípam nadšením ako tam budem v druhom živote študovať už len kvôli tej budove,
potom nás žerú komáre, všade je ticho krásne a pokoj a nič len my
a ja nevládzem prepletať nohami po dvoch hodinách chôdze cez všetky uličky okolo pko a hradu, vravíme si mať taký balkón, mať takú vilu, mať taký výhľad, mať takú terasu, tam by sme spali v noci na deke a musel by si ma pretiahnuť vždy keď sa zobudím

a potom v meste nie je nič otvorené, chceme kofolu, dievča na zastávke naťahuje malé štence, spomeniem si ako sme šli dať dolníkovi kvet a nikto nechcel hovoriť iba ja, ako tam stojím a ďakujem za všetky tie veci, až mi samej príde ľúto, presne tak ako teraz v tejto dusnej izbe plnej neporiadku papierov a ľudí, ktorí v nej mali byť a nie sú

veronika, ja ta tak strasne milujem, ze ti to ani neviem povedat dostatocne slovami

a ja som si myslela, že také veci sa v skutočnosti nedejú,
skoro vôbec im nerozumiem, no som rada, že sú

(a dnes je príliš iný deň na to, aby som o nich mlčala)

06/01/10

Teraz je tu chuť vytvoriť niečo pekné, nad hrncom plným špenátu, ktorý jem naberačkou tak, že mám zelené kútiky úst, po telefonáte s mamou o zatopenej pivnici a štekajúcom psovi, po hodine plnej minulých časov a latinskoamerických pesničiek, po prebudení sa v také ráno, aké by som chcela veľmi často.

Stratila by sa opakovaním výnimočných momentov ich krása? Ostala by už len rutina a samozrejmosť? Čo ak to tak nemusí byť vôbec?
Žiadna analýza, iba tak byť.

Za posledné týždne je tu veľa očisťujúceho plaču a veľa plánov:
ísť sa kúpať na Zlaté piesky, utierať si ruky od zamastených langošov so syrom a smotanou, prísť domov zalepení od vody, piesku, potu a dať si víno na balkóne,
nikde nikto len my a ticho a uvoľnenie,

opekať špekačky a nechať si poštípať zadok od komárov,

vstávanie skoro ráno do práce, keď vzduch ešte nie je neznesiteľnou statickou hmotou v mhd,

veľa lezenia, prírody a aktivity,

mať aspoň na chvíľu pocit, že všetko je teraz správne práve takto.
_

Ísť budúci piatok večer do Dežmára, opiť sa a tancovať s pokojom v duši.

you can only see as far as you think

Lucia píše o zastavenom čase.
Také je to teraz tu. Trochu rutina, v ktorej by bolo treba veľa rozmýšľať a niečo tam hore u mňa, v tom priestore na krku protestuje.
Monotónny zvuk kosačky, veľa zelene a hrkútanie holubov, na ktoré sa budíme ráno o siedmej. Káva s mliekom a čakanie na večer, na tých, na ktorých sa tešíme. Deň prežitý s knihami a cudzími myšlienkami.
Už by sme chceli aj nechceli, aby bolo po.
Až na to, že nikto nevie, čo bude po.
.
Vravím si, že nemá zmysel pýtať sa prečo všetko dopadlo tak ako dopadlo, prečo veci nešli podľa môjho ideálneho plánu. Možno vôbec nebol taký ideálny. Možno by som mala zájsť za Vladkou, aby vytiahla karty a povedala mi: Veronika, budeš mať dobrú prácu, dobrých ľudí okolo seba a všetko dobre dopadne. Dobre. Aspoň dobre. Ja si potom z toho vnútri vyskladám "výborne", zo všetkých tých priemerných dobrôt.
Možno by som o tom mala hovoriť s človekom, ktorého sa to týka, lebo toto všetko sa týka mňa. A možno sa trochu hanbím ukázať, čo ma naozaj trápi, v čom si nie som istá a že sa občas cítim celkom maličká. Že sa občas do telefónu rozplačem pre domyslené hlúposti, tak ako včera. Tak očisťujúco, aby som si potom povedala, že
všetko bude dobre, možno nie hneď, ale bude.
.

walk this way, talk this way

.

Celú hodinu stojím opretá o okno, studené sklo na temene zaklonenej hlavy, bubnujúci dážď, všetko v rytme. Pozadie na nástenke - gýčové červené ruže a konferencia o Mikovi. Všade prítmie, v ruke Beňová. Zvnútra M.hlas. Modré oči, sivá brada, charizma, etc.

"Elza s mužom tancovali, pery mali pevne zomknuté, po chrbticiach im stekali pramienky potu. Pomalé a štíhle ako krv." (s.48)
.
Rozmýšľam nad tým ako vyjadriť, keď je človeku tak dobre až to bolí naľavo v hrudi. Položiť tam cudziu ruku, aby počul buch-buch, buch-buch...
Ráno si v električke vravíme o rodine, nedefinovaných vzťahoch a napätí.

"Sedela tam bez jediného pohybu. Ako v korune stromu. Na mieste, odkiaľ ona vidí všetko a sama ostáva skrytá. Držala sa naraz celým telom." (s.54)
.
V kabínke sa dívam na svoje telo, zrkadlá, veľa rôznych uhlov, veľa pohľadov. Čierna látka na koži, druhá koža. Oblečená/vyzlečená (ne)dokonalosť tela. Ktovie aké je to pre cudzie oči. Možno sa na také veci dá zvyknúť.
L. sa ma pýta čo to vlastne sme. Chvíľu som ticho, zhŕňam omrvinky zo stola. L. pije kávu a celkom rozumie, že neviem čo sme. Že je to mimo slov. Trochu ma to desí, ale najmä sa desím sama seba, klbka v hlave. Veľkého, bieleho, voňavého a príjemne zamotaného. Sem tam čierne šmuhy.

Elza: Ian je môj. Náš. Bozkávame sa ako prvý raz. Ako prvá bozkávacia dvojica. Sme jedným telom, dvoma jazykmi a troma očami." (s.30)
.

(pic: http://www.vivo.sk/album/6538/grunge/photo/118079/dd)
(Beňová, Jana: Plán odprevádzania)

Vnútrožilové rosé, opäť raz. Veľa rodiny, veľa pekného svetla vytvoreného v našom dome na tvárach, ktoré chcem fotiť. Nikolu nútim sadnúť si na špinavé dlaždice, strýca pohrýzol pes. Všetko je hyperbolizované a ja som šťastná z vecí, ktoré nesúvisia s mojou budúcnosťou, je mi dobre v oranžových perinách, keď sa nezobúdzam sama. Lucia mi povedala, nech sa teším lebo toto je život. Podľa mňa je život najmä to, keď sa ráno zobudím opuchnutá a pokrčená, keď neupracem šálky a riad, lebo si chcem dopozerať seriál, keď budem nervózna lebo nemám prácu a môj prebytok energie sa nemá kde ventilovať. A niekto mi dá pusu na nos kvôli tomu všetkému. Potom mi druhé ja povie, spamätaj sa a užívaj si len túto chvíľu.

Spamätávam sa a užívam si túto chvíľu.
Ako som niekde čítala:
I´m so fucking happy that I can shit rainbows.

adorácia

in cabernet sauvignon (rose) we trust.
in wax tailor we trust.
in endless kissing we trust.
.
pohár plný ružovej tekutiny, strávený lenivý deň, samoočista duše, čakanie na soulmate blikajúceho na oranžovo

nič nie je ako malo byť a je len jeden dôvod prečo ma to naozaj netrápi. napríklad počuť ráno rozospatý hlas, obliecť sa do červeného kabátu a vedieť to.
adorácia krásy a nezmyselného bľabotania
po x dňoch čítať knižku v piatok poobede vo vlastnej posteli so slnkom ohrievajúcim tvár

je mi dobre, je mi už asi naozaj

mimo.zemsky

Odvrátim hlavu a do úst sa mi sype sneh.
Obloha je tmavá, opití ľudia okolo,
doškriabaná tvár od strniska, zvláštna rovina v duši. Priamka. Akoby tak všetko existovalo odjakživa a pritom ako úplne nové.
Tak to má byť, tak je to správne?

Neanalyzovať, nechať plynúť. Mať pocit splývania a následného oddelenia. Ničomu nerozumiem a všetko chápem-zdanlivo nemožné.

"V podstate je to dobré." Smejem sa do vankúša, keď to neveriacky opakujem.

Zatvorím oči, keď kráčam späť, sneh na mihalniciach, pozdravy cudzích mužov, opäť zvlášť separovaná, opäť celkom ja.

nerozumiem sínusoide tohto dňa, notebook sa mi kýve na prekrížených kolenách, akoby sa každému niečo stalo, v jeden večer, jedného dňa, zajtra bude všetko iné - dúfajme.

zajtra budú iné chvíle, keď mi je zima na zadok na studenom múre, na ktorý sa neviem vyškriabať, keď fučí vietor a na fotkách krčím nos, lebo sa nechcem/neviem tváriť.

s. sa uloží do postele, chce nám tým povedať, aby sme zhasli svetlo
ja chcem povedať, že je mi to jedno
alebo si zalepiť ústa

príliš unavená rozmýšľať/ prežívať
zbytočný, ale pekný (organizovaný) neporiadok v hlave

čierna/biela

Slnko je vysoko, vietor na líci, stojím zafúľaná v nohaviach, čo som si kúpila do tatier, v nohaviciach, čo som oprala a teraz sú biele od prášku, so stopami brunových ryšavých chlpov na mikine.

Predstavujem si všetky tie veci, čo sem nenapíšem,
všetky fotky, aj tie o ktorých som ešte nepovedala - také, čo treba názorne predviesť a nie opisovať slovami.

Večer si zrkadle pozerám na kľúčne kosti, na chrbát a stehná, na dlhú modrú žilu medzi prsiami, na kvapky vody na suchej pokožke, na (ne)dokonalosť tela, ktoré mám rada.

Čítala som kráse, písala o poézii, hoci občas netreba slová, stačí len dojem. Ako sa zatočia vlasy, keď zafúka, ako každá izba vonia inak, ako sa odráža slnko od police plnej kníh, ako sa vstáva do dňa, v ktorom netreba urobiť veľa, iba existovať.

Urobiť si dračiu studňu, sedieť na terase s knižkou v ruke, chcieť sa niekoho dotknúť a nevedieť, či je to vhodné, opäť sa začať báť toho, čo bude o pár mesiacov, alebo na chvíľu celkom jednoducho nerozmýšľať hlavou, vlastne nerozmýšľať vôbec.

Viem, že to nebude vždy pekné, voňavé, estetické, harmonické a som tomu rada, lebo skutočná skutočnosť je toto:
+ / -

medovo lepkavo smerom dnu

"thank you for the beauty you share" prečítala som si pod pesničkou,
zapadlo to do týchto slov

"...cítila tú strašlivú melanchóliu tých, čo trávia svoje dni uprostred neznesiteľnej krásy a vedia, že jedného dňa zomrú." (John Maxwell Coetzee)

a niekto nám pošle mail ukončený vetou "pekný večer s dobrou knihou majte"

a všetko je to o čistej pocitovej intimite, presne tej, ktorú som dnes chcela definovať v mášinej recenzii.

"speaking of art is useless if one doesn´t feel anything"

Stretneš človeka, pes ti oblíže tvár a s taškou v ruke kráčaš do školy, vzduch je jarný a vnútri je šťastie z tej intenzity bytia. Z definitívnosti a súčasnej nestálosti všetkého, z neskorého odchodu z práce, z podnetných slov a inšpirácie, z pokoja sálajúceho z neskorých seminárov, za chvíľu bude svetlo a budeme tu sedieť len v mikine a strapatom vrkoči, za chvíľu sa bude dať fotiť bez vyzliekania a obliekania zimnej bundy, len s foťákom, kľúčami a preukazom vo vrecku.

like

Teraz

Problematicky si niekoho

obľúbiš, a ako si rada

sama, v neistom sklenom

zvone, povedľa krúživých

rastlín a kníh,

získavaš more času

na prípravu a radosť,

tú len nahmatávaš

ako črep,

zabudnutý v zahmlenej

zvučnej hline.

(Prokešová, Viera: Vanilka)

chvíľu som si čítala poéziu,
pozerala z okna,
premýšľala nad ležiacim človekom, ktorý tu nie.

vo vzduchu medovková vôňa z vonnej lampy,
umytý riad, čistá podlaha, upratané šaty, sterilný poriadok
s chaotickými prvkami prehodených šiat, farebých šatiek, rozmrazenej brokolice na tanieri.
oslobodzujúce ticho.


(pic: flickr )

"Zľahka precitnúť,
s pohľadom do neba,
nesený na májovom oblaku.

Jediná sivá
a tri červené strechy
v zasnenej modrote.

Keby nebo nebolo nič iné,
len to, čo vidím,
stačilo by."

(Jurolek, Rudolf: Smrekový les)

Prišla som dnu a všetky moje veci z cudzích políc stoja na stole, na mojom stole, s mojím bordelom, s mojou interpunkciou, s mojou bundou, ktorá smrdí po cigaretách a dlhom popoludní.

Sedeli sme tam, Lucia zas rozpráva ako o život, úplnosť v mojom vnútri. Sedia tu umelci a maliari, počúvam o Platónových podobenstvách, počúvam o pyramídach, ascendentoch, o Anke a jej astrologickej hádke, o konfrontácii názorov. Občas na seba dlho hľadíme s tým cudzím človekom, tak je to, keď stretnete niekoho a bez slov viete, že ste si podivným spôsobom blízki.
Všetko splýva, obrovské farebné zrkadlo s ornamentmi, čašníčka, ktorú s Martinom hypnotizujeme pohľadom, pásikavý sveter v odraze, cigaretový dym, ktorý sa točí pred očami.
Sedím tam a som šťastná.
Z týchto ľudí, opäť cudzích aj blízkych, ktorí stále vstupujú a vystupujú dnu.
Potom príde Vladka, ktorú nepoznám, anjelská bytosť a myslím, že o chvíľu sa začnem smiať, koľko zvláštnych nadpozemských udalostí v jeden večer. Ďalší človek, ktorého sa dotknem, keď odchádzam a to znamená veľa. ("Ty si lev, jasný lev.")
A tie karty,
tie karty si zase raz našli ku mne cestu.

Lenže ja som to všetko vedela, všetko to bolo kdesi vnútri, čakajúc na potvrdenie.
Varené víno a túžba písať blízkym ľuďom, aj tým, ktorí nimi ešte len budú,
ľadový vzduch, keď sa prechádzam vonku,
všetko je opäť raz na pár hodín správne a nespochybniteľné,
toľko vecí, nad ktorými by som inokedy (zbytočne) premýšľala by som v tejto chvíli urobila hneď.

Dotknúť sa lícnych kostí toho človeka, s ktorým trávim teraz veľa času,
a odfotiť všetkých čo sedia pri tomto stole.

Máša mi vraví, že mám v hlave zbytočné myšlienky. Práve teraz má pravdu. Že to nikdy nebude inak ako je to so mnou teraz, s tým čo chcem a najmä čo nie.

Veľa spoločnosti.
Som občas zmätená, ale akosi zvláštne je to všetko prirodzené. Ešte nie také úplne, ale už na polceste. Takto rýchlo som sa do polcesty ešte nedostala.
.
Veľa som počúvala Mullera,
veľa zbytočne otvárala Benjamina Waltera,
priveľa chcela rýchleho porozumenia, aj keď bolo zbytočné ponáhľať sa.

taká nejaká láska k životu

Dnes sa mi všetko páči, dnes som veľmi šťastná. Šťastne opitá zo šálky vareného vína, ktorú som kúpila na Orave bratovi, s bielym vybodkovaným vzorom srdiečka. Ešte som veľmi šťastná a tak milo opitá z toho, čo by som mala brať veľmi s rozvahom, pokojom a neidealizovaním (!). Ale teraz sa všetko odpúšťa.
Mala som ruky od čokoládového krému, keď som umývala riad, keď som hladkala voňavé psie ušká. Potom som sa zabalila do červeného uteráka, len kľúčne kosti trčali a úsmev od ucha k uchu. Bábovka sa piekla v kuchyni, mama sa smiala a všetko to bolo veľmi ženské.
Taká nejaká láska k životu. (Ja tak rada padám na ústa po toľkej eufórii.)
Mám veľa kníh čo som dostala, kníh na ktoré nie je čas, preto ležia na stolíku. Kite runner, Fight club, Harry Potter and Chamber´s of Secret, Foucaltovo kyvadlo, Meno ruže, Smilla. Dnes by som chcela nedýchať a ponoriť sa do toho, čomu sa vraví umenie, do filmu bez slov len s peknými obrazmi, do ázijských tvári v ňom, do Zero 7, do článkov od Anuk alebo Blonďatej.
Toľko ľudí okolo, ktorých veľmi ľúbim. Ktorí vedia, že ma poteší kniha viac ako čokoláda, že mám rada tulipány, nie ruže, že mám rada dlhé rozhovory pri zaspávaní.
Vďaka za všetko to: Lenka, Hanka, Máša, Lus, Monika, Lucka, Saška a Dano, Daduš a Zdenka.
Mám pocit a viem, že takto je to všetko správne, takto je to najlepšie.

28/01/2010

(picture by lus)

lenka je gone, je tu zrazu ticho a vela miesta. nemam komu rozpravat o tom co kde bolo. posledny den sme si uvarili vino a pozerali mlcanie jahniat 3. nostalgicky(edo norton). velmi mi bude chybat, soulmate, skutocne.

dnes je ten psychovyskum. som zvedava. test na EI. neviem aka moze byt moja EI, predpokladam, ze velmi kolisava.
a prechladnuta, coldrex, vreckovky vsade okolo. rano vstavam a cakam kym otvoria lekaren, strapata a vyliahnuta z postele.
this is life. je mi tu dobre, tak dobre. veci funguju v mojom vnutri najlepsie tu a takto.
a fotky. a permanentka do posilky konecne. chodit na trnavske v tejto zime nie je ziadna sranda.
a este chcenie zaliezt pod perinu a pozerat serialy. ha.
divadlo v sobotu. tesim sa.
-14 cestou do prace, to je fajn.
treba pisat dp, ach och.
treba viac casu.
.
chyba mi nas pes, vonava tekvicna hlavicka.