individual_

Ráno mávam pocit, že niekto leží vedľa mňa, s rukou okolo môjho tela, a ja nevidím tvár, iba to, čo je medzi nami. Potom chvíľu kreslím budúcnosť, veľa jazykov, cestovania, veľa lásky a bozkávania, veľa zvláštnych ľudí, momentov na zapamatanie a potom vstanem s pocitom, že hoci svieti slnko, nejako všetko začína byť sivé, šedivé. Nepáči sa mi tá strata poetiky z vlastného vnútra, vravela som aj mame, že dlho veľa vydržím a všetko o prispôsobovaní sa, no už ma to prestáva baviť. Už chcem nech prídu milované osoby, nech sa veľa rozprávame aj vytáčame vzájomnými (zlo) zvykmi, nech je to plné, hoci aj stresové, no nech to som ja. Lebo za posledné dni strácam vlastnú identitu.

Včera sme sa dlho rozprávali o tom, aká som a čo sa mu páči a ja mám výčitky aj zlý pocit, že to všetko neopätujem, iba prijímam. Že je to človek, čo má také veľké vnútro a nepozná všetky moje chyby, hoci o nich možno tuší, no napriek tomu vidí to pekné. Chcela by som mu to všetko vrátiť no z nepochopiteľných dôvodov to nejde.

Už otvorili čajovňu. Pôjdeme tam so scrabble, s časopismi, s knihami a budeme dlho a veľa hovoriť pri voňavom čaji. Zajtra príde zvyšok rodiny. Pozrieť dom, rodinný obed, veľa jedla a bielych tanierov. O chvíľu ideme s bratom chytať tie nebojácne hnedé operence na záhradu. Teším sa na slnko, vietor, staré tepláky a blato na teniskách. Len taká obyčajná existencia.

favourite mistake

Pred chvíľou jedenásť a úplné teplo vonku. Len to ružové tričko, veľa ľudí na zastávke a môj obľúbený autisticky sa kývajúci bezdomovec leží na lavičke a nevie zaspať, zatvára oči, otvára a pozerá okolo seba s tikom v dlani, ktorú rytmicky naťahuje. V mp3 Summer of 69 a zrazu tak nekonečne smutno, keď naňho pozerám, tá snaha o spánok a vypnutie. Zbehla by som do mekáča a doniesla papierové balenie kopy fastfoodového tuku. Tieto návaly náhlej sociatívnosti. Plus pesnička, ktorá mi pripomína Mi.

.
Myslím, že nám vôbec nie je jedno, keď tak stojím a pozerám na vás, neprítomné pohľady von oknom a okolo - všetci cítime nejako podobne.
.
Zajtra idem domov, hurá, aj s podierovaným uchom, v sobotu vraj narodeninový koláč, obľúbená torta (ešte stále tak trochu decko), večerná klebetáreň a trochu dní, keď sa o mňa stará dakto iný.

Galéria

Ten chlapec v špinavej ružovej mikine na Zochovej bol možno opitý alebo zhulený alebo len celkom jednoducho nešťastný, keď si sadol na obrubník tackavým krokom. Potom si ľahol a schúlil sa do klbka. Bolo mi ho ľúto, čosi mi vnútri hovorilo, že treba niečo robiť a časť zo mňa celkom ignorantsky stála a pozorovala. Zed mi hovorí do ucha čosi o poskytnutí prvej pomoci, potom prišli dvaja ľudia poklopali ho po pleci, inak by sa mu čosi stalo, on vstal a celkom neagresívne odišiel a potom sa vrátil naspäť a nastúpil do 93. Vidím ten zdesený pohľad pestovanej blondínky, keď si pri ňu sadol. Autobus odišiel a trochu som sa hanbila sama pred sebou, že som tam možno mohla ísť a poklepať ho po pleci ešte skôr ako tí dvaja. Ako sme tam všetci stáli a pozorovali čo robí. Niektorí sa bavili, iní čudovali a myslím, že väčšina cítila to čo ja, no napriek tomu sme sa nepohli. Potom mi bolo tak zvláštne na duši, zima a prázdno - studený deň, veľa pozretého a podivní vyumelkovaní ľudia v Poluse.
Keď stojím v autobuse je mi jedno, že je polovica sedadiel prázdna, aj to, kto sa pozerá. Vyzerá to ako jeseň, bezútešne a kvôli zlému počasiu sme nešli nikam, iba do galérie. Počúvala som Dubčekov prejav, stará pani v galéri nám predala pohľadnice starej Bratislavy, na fotkách sme tipovali či je to SNP alebo Šafárikovo námestie. Na jednej fotke bolo na tanku napísané kriedou a veľkými písmenami KURVY. Pobavilo ma to. Občas by som mala eliminovať svoj cynizmus. Som si toho vedomá.
V kúpeľni všetko vonia po mojej modrej aviváži. Chcela by som ísť domov a byť s maminou a našimi.

Teplo, túžba

S každým pribúdajúcim dňom sa presviedčam o správnosti toho čo viem, čo v danom momente síce nepomáha, no nakoniec sa vždy stáva pravdou. Tak ako bolo včera zvláštne a ťažko s rekapituláciami premietanými vo vnútri, akoby ktosi stláčal neviditeľné replay napriek mojej vôli. A potom bolo ráno a všetko dobre.
Všetko bolo najlepšie.
Zostala som v práci o dve hodiny dlhšie vlastne len preto, že mi niekto opäť otváral dvere dnu. Paradoxne človek, o ktorom som mala pocit pretvárky a vypočítavosti a ktovie možno sa mýlim a dnešný rozhovor bol iba výnimkou z pravidla. Začína sa mi páčiť to všetko, zoznamovanie s ľuďmi vo výťahu až po obed na ktorom sa veľa zasmejem. Takto nejako som to vždy chcela. Snáď tá numerologička nemala pravdu - a keby aj, ja to zmením:)

Toto toto toto počúvam cestou z práce, keď je mi dobre plus pocit, že pretancujem cestu do izby v zelenobieleych balerínach.

bjutiful dej

Niekedy by som dokola omieľala tú frázu Rickyho Fitza o kráse a o tom, ako si občas myslí, že ju jeho srdce nevydrží. Dnes som mala taký deň a za všetko môžu ľudia. Najskôr to, že v práci bol každý neuveriteľne milý, mali sme skvelý obed, decká do mňa celé poobedie rýpali, že som ich "vedúca", D. sa tešil z toho, ako ma vie vytočiť - fakt mám rada toho chalana a aké predsudky som mala - so Z. sme si naplánovali kávu, šéfová mala výbornú náladu, pracovné tempo bolo grejt, takže som všetko stihla. Proste super.

A potom v Medickej nadobudnem pocit deja vú a aj nie - cítim sa ako na dovolenke, odrazu všetky starosti opadli, vnímam iba to, že tu sedím, čítam knihu, v duchu sa smejem na tej irónii - na mojej lavičke je napísané fixkou "Kubo je vrah" a vedľa mňa sedí babka v kvetovanej sukni a tmavých okuliaroch a číta knihu Vrazi z dobré rodiny. Potom otvorím Edmunda Hlatkého a čítam o vraždách. Celé je to tak absurdne smiešne a zábavné a môj literárny text je úplný úlet - teším sa ako na to napíšem recenziu. Nakoniec zatvorím knihu a celkom nezaujato pozorujem, hrá mi Gotan Project, milujem hlas tej speváčky, okolo mňa prejde žena s malým chlapcom, drží ho za ruky a učí chodiť. Dieťa je fascinované mnou, otáča so žiarivým úsmevom hlavičku a ja jeho nevinnosťou. Babička so záľubou v kriminálkach dávno odišla, pár oproti vymenil bedminton za bozkávanie v tráve a okolo mňa sú stromy, fontána, veľa veľa zelenej a čítajúcich ľudí.
.
Kúpila som si tizianovú farbu, hoci viem, že moje vlasy ju nikdy skutočne nebudú mať, no len z náhlej chuti na niečo strelené.
Zabudla som sa v Gate, dvadsať minút premýšľam, či bojovať s tou prekliatou slabosťou pre farebné veci, no nakoniec aj tak vezmem tú prenádhernú fialovú mikinu (s myšlienkou na výplatu) aby mi potom predavačka naúčtovala úplne inú, smiešnu sumu (milujem neoznačené letné výpredaje:), takže sa s pocitom dobre vykonanej práce vyberiem na Zochovu.
.
A potom sa mi stalo niečo úplne milé. Sadla som si na lavičku a pri mňa jedna zaujímavá pani. Chvíľu je ticho a potom sa ma spýta, či nechcem štvorlístok. Vravím, že hej a až potom si všimnem, že má v ruke až tri. No zbohom, nejaká jehovistka, teraz mi za to ponúkne Bibliu a večnú spásu......
houby
má červené nášnice v tvare ruže, modré oči a hľadí na mňa akoby bola tá najprirodzenejšia vec na svete rozprávať sa s cudzím človekom na lavičke. A jej odpovedám, bavíme sa o tom, ako som hľadávala štvorlístky ja, keď som bola malé decko, hovorí mi o zvlástnych náhodách, ktoré sa jej občas stávajú a ja na to, že nič nie je náhodou, porozpráva mi o kamarátke, čo zomrela a znameniach a potom príde 80tka a tak sa rozlúčime. Že tešilo ma, poviem na záver, hoci neviem ani meno.

Sedím tam fascinovaná so strašnou chuťou zavolať mame, alebo niekomu a porozprávať mu to.
Tak napíšem M., ona to pochopí.
Mám rada vnútorne krásnych ľudí.

A to som ráno nadávala, ako to dnes začína deň, keď sa mi na kopci roztrhla obľúbená žabka:)

Bodka

Teraz som sa vrátila. Cestou hore kopcom som stretla jeho žurnalistu. Ani jeden z nás sa nepozdraví a pritom obaja vieme. Čo sa stalo v tej izbe, aj to zabolelo a aj nie.
Je to zvláštne, aké ticho nastalo po intenzívnom hluku.
No nakoniec na tom všetkom predsa len záleží.
.
Mišo chcel nech o ňom napíšem. Nemyslel to veľmi vážne (asi).
Takže jedna veta. O cudzích ľuďoch môžem nezaujato, o tých čo už nie sú cudzí - opatrne.
Všetko je nové.
.
Písala M. z Cypru. Môj posledný mail vyznel ako nedostatok komunikácie. Dnes bol pracovný pizzový obed, kde som sa len utvrdila v tom, že na našom poschodí sa cítim nevhodne. Žiadne spontánne smiechy, len samé ženy, paragrafy a poistné podmienky. I don´t care. Takže sme šli a vzali aj Ká, celkom nechápala.
Ok, nie som povrchná. Úsmev v duchu.
.
Je to zvláštne s tými diskofilnými melódiami, znejú z izieb okolo mňa.
Neviem, kde by som teraz chcela byť.
Najistejšie to bude asi v posteli.

Ako vánok

Cítila som sa tak trochu ako nekonečne smutná princezná. S rozpustenými vlasmi, mokrými slnečnými okuliarmi a tesco taškou v ruke. Stojím tam a neusmievam sa, potom sa pozriem na dievča s piercingom v brade, kučeravou aureolou, dredom na zátylku a zvláštnou žiarou, čo z nej sála. Pokoj, vnútro, harmónia. A spomeniem si, že som chcela napísať
ako som stála na prechode, spustil sa dážď a mne bolo do úsmevu,
ľudia utekajú, trasú sa a pritom je to také krásne,
ako zafučalo a zdvihli sa všetky malé listy, na chvíľu tancovali po ulici, naskočila zelená, okolo mňa prefrčalo dievčatko s holým bruškom a dlhým blond vrkočom.
Mám mokré ramená, stojím na zastávke, počúvam Norah Jones a hľadím na dlhý škrabanec na ruke, čo zostal po sestričkinej ihle. Akoby zvláštny prírodný ornament.
Preto je teraz v izbe celkom ticho. Len tieto slová, vyprodukované v mysli počas dňa sa lenivo ukladajú na obrazovku.
Kúpila som si fajn čaj, veľa jedla, aviváž vraj s vôňou jari a na SNP odfotila túto fotku.