V tejto izbe je veľa svetla, veľa vecí pohodených po oboch koncoch postele, veľa opaskov, oranžovej farby, bižutérie zavesenej na kraji poličky, sáčkových polievok, cestovín, sladkostí, ktoré nikto neje, neumytej podlahy, časopisov a odstátych čajov v pohári. Napriek tomu, že v podstate nič nerobím, paradoxne nič nestíham. Napríklad tú Medickú, Nostalgiu, hrádzu, atď.Nastala fáza nadmernej sociatívnosti so štartom v piatkovom vlaku na Pohodu. A aj späť. Veľa šatiek arafatiek, alterntívnych ľudí, tetovaní, prepichnutých uší a tých najnáhodnejších stretnutí, ktoré sa mi stávajú tak pravidelne, že sa na nich všetci známi iba bavia. Dav na koncertoch môže byť hocijako veľký na to, aby som nestretla kolegyňu, ex-čosi-nefrajera a spolužiačku.
A v sobotu na predstavení Royal Choral Society a SND pri pasáži z Nabucca zažívam moment, ktorý si chcem v mysli odfotiť a vytiahnuť vždy, keď sa ma niekto mne blízky spýta na najkrajšie chvíle v živote. Bola to jedna z nich, taká, že dokonalosť dosiahla vrchol, vás oveje len číra krása a slzy v očiach nie sú patetické, iba prirodzená následnosť. Tak takú moc má snáď len umenie. A občas možno láska.
Dnes sme sa nevedomky hrali na "otváranie seba samých". V archíve, od irónie po tajné priznania toho v čoho veríme, čo bolo predtým ako kto koho stretol. Zuzka odrazu povie veci, ktoré mi vyrazia dych, šup a všetko ide von. A potom káva a pokračovanie rozhovoru hoci sme už všetko vypili a polhodinu sedíme nad prázdnymi pohármi bez toho, aby sme si to všimli. Slnko je ostré, môj nos spálený, vlasy neposlúchajú a cesta cez štrk s čakaním na autobus do Mlynskej nečakane spriaznená. Dúfam, že aj toto je len začiatok niečoho nového. Človeka/ľudí v mojom živote.
Všade po stenách sú polepené španielske slovíčka, na ktoré nemám čas, lebo po určení priorít je vždy dôležitejší poobedňajší spánok.
V septembri pôjdeme na týždeň do Tatier, Popradu, kúpime trekové topánky, lezečky a budeme sa rozprávať dlho do noci. Zapálime jasmínovú vonnú tyčinku a povieme si koho sme si za tých pár mesiacov bez seba pustili do života.
A v sobotu na predstavení Royal Choral Society a SND pri pasáži z Nabucca zažívam moment, ktorý si chcem v mysli odfotiť a vytiahnuť vždy, keď sa ma niekto mne blízky spýta na najkrajšie chvíle v živote. Bola to jedna z nich, taká, že dokonalosť dosiahla vrchol, vás oveje len číra krása a slzy v očiach nie sú patetické, iba prirodzená následnosť. Tak takú moc má snáď len umenie. A občas možno láska.
Dnes sme sa nevedomky hrali na "otváranie seba samých". V archíve, od irónie po tajné priznania toho v čoho veríme, čo bolo predtým ako kto koho stretol. Zuzka odrazu povie veci, ktoré mi vyrazia dych, šup a všetko ide von. A potom káva a pokračovanie rozhovoru hoci sme už všetko vypili a polhodinu sedíme nad prázdnymi pohármi bez toho, aby sme si to všimli. Slnko je ostré, môj nos spálený, vlasy neposlúchajú a cesta cez štrk s čakaním na autobus do Mlynskej nečakane spriaznená. Dúfam, že aj toto je len začiatok niečoho nového. Človeka/ľudí v mojom živote.
Všade po stenách sú polepené španielske slovíčka, na ktoré nemám čas, lebo po určení priorít je vždy dôležitejší poobedňajší spánok.
V septembri pôjdeme na týždeň do Tatier, Popradu, kúpime trekové topánky, lezečky a budeme sa rozprávať dlho do noci. Zapálime jasmínovú vonnú tyčinku a povieme si koho sme si za tých pár mesiacov bez seba pustili do života.
