Secret

Foto: Maťo Kmeť (www.matokmet.dphoto.com)

Večer som zaspala s pokušením v ruke, čítam katkine slová, príjemne ochladzujúce, bazénové. Nič sa mi nesníva a tak je to najlepšie.

Občas máme chuť pošpárať sa v svojich bôľoch, pripomenúť si zlé, nepekné, aby sme ráno inak videli svet, viac rozumeli premietanému, prečítanému, pootvárali si oči aj inými smermi, ako sme zvyknutí.

Počúvam Maroon 5, tak nahlas, až čakám búchanie z poschodia nad nami, ako keď sa slečna s chemlonovými vlasmi sťažuje na svojich podsusedov.

Niekdy môžem aj celý deň chodiť a nevšimnem si, že začali kvitnúť nejaké kvety a dnes som večer stála v autobuse a cítila z každej strany príjemné mužské vône až sa mi monika smeje ako na mňa účinkuje jar a aj teraz, v dove aloe vera na mojej koži, cítim z pootvoreného okna kvitnúce stromy.

Kráčame z nostalgie, červených sedačiek a stuhnutého krku, slepých lások, iného sveta, filmu, ktorý začali premietať skôr ako bolo sedem, presne ako sme prišli, čakali asi na nás, cez tiché pauzy sa ľudia hlúpo nesmejú, nehniezdia, nešuštia, je to spoločnosť akú mám rada, asi si rozumieme, viem prečo tu sedíme a čo chceme vidieť. tak je to dobré, úplne najlepšie.

Kráčame cez mesto, kvetiny na čižmách, kamienky na tenkej podrážke, 15 stupňov na digitálnom teplomeri, príjemní ľudia, hlučná samota.

Povedali mi, že neviem ako by som sa správala ja v podobnej situácii.

Podnetné veci, diskusie v ktorých by som povedala nie príjemné veci ak by som sa ich zúčastnila, miestami nechápem potrebu ľudí vyjadrovať sa k veciam, ktoré sú čisto náš problém s cieľom rypnúť si a dať najavo, že život nie je taký, aký si predstavujeme a bude to náročné.

Aj tak si myslím, že keď sa raz začnem na veci pozerať tak ako to robím teraz, musela by to byť veľká sila, ktorá by ma donútila zmeniť smer.
Tak nepociťujem potrebu vyjadrovať sa k banalitám.

Pri pátose a sentimentalite sa iba chytám za hlavu. Pri obede som sa dostatočne vyrozprávala na túto tému.

Pred láskami sme sa prešli cez starý most, vŕzgajúce drevené dosky a to najúžasnejšie svetlo poobedňajšieho slnka, skaly a lode pod nami, dokonalé umenie gýča.
Teraz na tejto stoličke, v deň ako tento
som taká rada, že som ako som.

Kúsok

Ráno sa zobudím o pol dvanástej so stuhnutým krkom, konečne poriadne vyspatá a konečne s elánom písať, tvoriť, robiť veci. Žiadne prehadzovanie na posteli a premýšľanie nad svojím konaním. Odrazu sa všetko utriaslo a kým som si to uvedomila trvalo to len jeden večer a jeden mail. Urobím vajíčka, jasmínové lístky do vyhriatej kanvice, vôňa sa rozprestrie, strkám nos dovnútra. Zelenina, zelená a červená farba, vánok z otvoreného okna, svieži vzduch, deň len pre seba, otlačené líce od periny.

A údiv nad niektorými ľuďmi, nad vzťahmi, nad nevidením videného, nad posunom k tomu, čo chcem, čo nie.
Perá v červenom pohári, syr Niva na stole, žltá šálka s prenikavým čajom, lístky po stenách a neumytá podlaha. Nepremárniť deň, vyčistiť si dušu.
Teraz.

Zrkadlo

Premýšľala som nad variáciami textov, ako sa v nich niekto nájde, hoci v nich nie je a ako sa nenájde, keď áno. S oranžovými rukami nad zafŕkaným zrkadlom utriem vlasy z čela, aj to všetko, čo je, hoci by nemalo byť a je mi pri tom fajn.

Šalvia

Na nohe mám šálku a posledné dni, snáď v očakávaní, veľa píšem. Tento bol naplnený snahou robiť produktívne veci.
Zvýrazňovačky, ceruzky a nepochopiteľný text, potom moje vlastné písmená na rozmáhajúcich sa stranách, čoskoro ich bude dostatok. Nožnice, nite, látky, dvakrát best of INXS, joga, až skončil pri Želaroch a ich hudbe.
Sedím a kývem nohou s holým lýtkom, odretým kolenom a vôňou po Nivei.

Premýšľam, či je príliš ťažko na Closer.

Body

Svet okolo, bezfarebne farebný, v ružovom pyžame, dymom v očiach aj vlasoch a náramkom na ruke, ktorý na nej zostane snáď večnosť, lebo sa nedá zvliecť. Alebo do dňa, keď stratím trpezlivosť.

Ľudia (vyrušená telefonátom som stratila niť), biele košele, pusa na ústa, líca, som ružová, v tvári, bunde, aj vo vnútri.

Rodinný príslušník v situácii a stave, keď si chcem povedať, že dnes ma nič nerozčúli, no nenapadne mi to hneď ráno, takže strácam trpezlivosť a za zatvorenými dverami vybuchujem.

Alkohol, pocit, že napriek rokom sme sa zmenili a aj nie, všetci krajší, zadanejší, žiarivejší, odrazu si máme viac čo povedať, aj keď spoločného nie je tak veľa.

Preskakovanie kaluží, keď nás spája čosi nejednoznačné, cesta autom so zvláštnymi ľuďmi, nie z môjho sveta, vystúpim, dýcham a ťukám do počítača.

Tento večer mám pocit, opäť po dlhšom čase, fascinácia ľuďmi. Že by sme si mohli byť takí blízki, iba si to nepovieme.

Kruhová

Muška nesvetluška v sprche, stačil by prúd vody a krútila by sa dolu vaňou. Následne kŕč do lýtka, presne taký, ako keď som vtedy sedela na posteli a ktosi mi radil masíruj si to, masíruj. Zavretá v malej miestnosti, chvíľu sa cítim autonómne, obkolesená štyrmi lekársky bielymi stenami. Zelený náramok na mokrej ruke, obalenie tela oranžovým uterákom, len moje farby. V hluku z kuchyne povzbudenom alkoholickými percentami, v hluku z obývačky, Skalica vyhrala, dedko sa domáhal televízora, je to milo zábavné.

L. vraví, že môj vnútorný nepokoj robí to neustále prebúdzanie sa v noci.

Vo vani som rozmýšľala nad podvečerom a nocou, mojimi časťami dňa, keď sa odrazu všetko mení na čosi tajomné a prchavé. Dnes až tri inšpiratívne články, ktoré nasypali samé voňavé prísady do môjho ja.

Okrem večera, teplej noci a rozsvietených okien za otvoreným internátnym balkónom premýšľam o ľuďoch, nových a starých, stúpajúcich dnu a von z malého kruhu mojej osobnej zóny. O MM., s ktorou sme si medom zalievali duše vtedy raz na vianočných trhoch, keď bola taká tlačenica, že sme sa takmer nedostali k punču. O malej blonďatej, s ktorou sme sa stretli pred DPOH keď tak strašne prestrašne pršalo, mala som červený sveter a nové korále okolo krku. O T. a izbovo-chodbových rozhovoroch...O L. a A. odvedľa. O Lm. a farebnom svete babičkovských šatiek a temných hmôt. Niektorí z nich sa ma dotýkajú na tom najcitlivejšom, iní menej, ale stále vedia viac, ako ostatní.

Aj nad tým, že skúsim iné vzťahy, lebo ako si povedala, nikdy nemôžem nič dopredu odsúdiť, vždy mi to niečo dá.
Úplná pravda.

venujem L., ktorej som to sľúbila za dnešnú inšpiráciu a za iné veci. za obedy v lúčnici a prevrávanie do duše

Zatvoriť a zaviazať oči

Zatvoriť a zaviazať oči. Zvláštne ako to niektorým ľuďom vyhovuje.
Asi je môj problém, že nie som taká.

Nakoniec sú to len slová, poukladáme ich vedľa seba, potrebné aj nepotrebné, variácie podľa toho, kto ich prijíma.

Ale prečo sa vlastne hnevám. Vravela som to od začiatku, aj s vrelým odporúčaním.
Na príjemné sa ľahko zvyká.
Moja chyba, že to neviem inak.

Sama

Za posledné tri týždne, keď som si zaplietla vlasy do rôznych hlúposti a myslela si, že som našla ten kameň ako má Gusto Rúhe v Knihe o cintoríne, že si vyveštím lepšiu budúcnosť, následne padnem na zadok, že robím pavedu z niečoho, čo nie je, čo by som iba chcela aby bolo - za ten čas som si prestala všímať. Tak dnes stojím v dvanástke, slnko svieti na môj farebný rukáv, naplnená tým, čo som si ráno prečítala, na chvíľu pustím z hlavy obavy o nasledujúce dva mesiace, odsuniem čakanie na správy a na to, čo nemôžem ovplyvniť a pozerám sa na slnko v tráve, na most, farebný múr, muža pri mne, čo hovorí rusky a každý sa za ním otáča, akoby bol exotické zvieratko. Prejdem sa na hlavnú stanicu, dávam pozor na dekorácie opilcov na chodníku, na zvratky, fľaše, črepy, smrad, vnímam cudzojazyčné hlásenia, chvíľu mám chuť ocitnúť sa na letisku, byť opäť na ceste za niečím, čo ma zmení, poohýba moje názory a mňa samú. Tento rok taký podnet nebude, musím si ho vytvoriť sama. Prejdú len dve hodiny, stojím v poloprázdnej 39, prázdne pohľady, slnko na pokrčenom autobuse, dnes mám pocit, že som to ja. Ani tichá, ani milá, iba svoja. Nech si každý ukladá myšlienky v svojej hlave, chvíľu nechcem myslieť...tento týždeň možno príde spánok. Dnes som rada sama so sebou, aspoň na týchto pár hodín.

Žiara (Rothko)

Na chodbe nezostane veľa slov, vlastne len dvere do hodín, odrazu sa svieti a keď idem s povzdychom naspäť nemusím hľadať kľúč, srdce si zvyklo na svojský tlkot pri niektorých ľuďoch, na výškový rozdiel. Kým otvorím ústa, zabudnem, čo som chcela.
0:48, vedľa búchajú šálky, 1:01 Johnson´s vonia po izbe.
Zvláštny pocit zo seba, ktorý nikomu nevysvetlím dostatočne, tak ako je to "naozaj".
.
.
.
Niektoré udalosti chcú čas.
Hoci by som ich najradšej vedela hneď. Ale inde treba hovoriť, nie tu.

Kvapka

Skvelá, najmä v zahmlievaní skutočnosti samej pred sebou. V piatok, pred fernetom plávajúcim v ľade a tonicu, sme pozerali Love actually, znovu. O jednej v noci idem potom naspäť s pocitom, že mi čosi chýba, napriek množstvu ľudí v obklopení a večernou krásou s vyžarujúcim fluidom, že čosi okolo mňa sa hýbe. Skvelá, v zahmlievaní skutočnosti, počúvam Joni Mitchell, odrazu rozumiem bolesti, ktorú som toľkokrát videla medzi inými. Skvelá, v zahmlievaní skutočnosti, ktorá zrejme ani nie je, skáčem v tme s farebnými svetlami a kričím starú Rolincovú tak, že na druhý deň z rozpršaného balkóna presvedčím samu seba. Presne o tom.

Niektorým ľuďom nevysvetlím, že sa mi niekedy nechce hovoriť, iba ležať, počúvať a pozerať sa.
Zvláštne. Viem, že toto celkom nechcem, iba časti z toho. Viem, že by som mala prestať, no keď to za mňa urobí niekto iný, nepáči sa mi to, hoci je to správne. Všetko je správne, len som občasný sebec. V tom, čo nechcem pustiť z ruky, majetníckych sklonoch, levej viere v jedinečnosť samej seba.
Tak sa mi chce byť teraz autonómnny objekt medzi ľuďmi. Prejsť fázy spoznávania, len sa už proste poznať.