Ja som bola v meste kúpiť si čiapku, v obchodnom dome, ktorý je malý na to, aby som mu tak hovorila a veľký na obyčajný obchod. Ani som tam nešla s plánom kupovať si čiapku, ale mamina vyberala bundu a čiapka na mňa kričala, vábne kričala, očami žmurkala
Veronika poď bližšie, bližšie, čo najbližšie... Zvláštne, myslím si, že nie som plná, že zo mňa teraz nemá čo vyjsť, a potom píšem Dade a odrazu sú tu vety, ukladajú sa ako perličky v neperličkovom, ale fľakatom náhrdelníku, chceli by sa lesknúť. Občas sa lesknú, občas mám len zaslzené oči a občas sú úplne matné.
Čiapka volala a chcela schovať všetky moje vlasy a keď som ju dala na hlavu, schovala ofinu, vytŕčala len tak exhibične, spomenula som si na toho uja-odhaľovača-exhibicionistu z Dvojitého života Veroniky (povedala som vtedy mamine vieš, to je ako tajomstvo skryté pod kabátom) a na chlapca-odhlaľovača-exhibicionistu z dovolenky v Taliansku pred pár rokmi. Na teplú ulicu a vystrašeného psa. Chcela som stiahnuť tú čiapku až po krk, otepliť ju, vybrať si dušu z priehradky a ponoriť ju do preteplenej vody, požmolkať, vyžmýkať, poriadne, nech odteká a len čiastočne vyživenú a nasatú čistotou a priezračnosťou vložiť naspäť do priehradky.
Priehradka, priehradka, hormonálne tabletky, z ktorých som včera dostala záchvat revu- ten by však prišiel aj bez nich, lebo ak sa ma ešte raz niekto opýta, čo zo mňa bude, keď vyštudujem, tak mu plesnem o hlavu hrubú knihu lingvistiky v mäkkej väzbe, ktorú chcem túžobne roztrhať.
Špirály v hlave, na Silvestra som odišla a videla som zase povrchné vzťahy (pre iných plné, pre mňa povrchné, asi je to len moja náročnosť...), pri niektorých si bytostne uvedomím, že som celkom iná, že nevydržím dva dni bez čítania hocičoho, že stačí otvoriť si Anglického pacienta, lebo ma to napĺňa a napĺňa krásou, pokojom, zeleným vzduchom, je mi vtedy dobre.
Lebo nechcem povrchné vzťahy, ležanie na posteli celý deň vo dvojici a hovoriť o smiešnych filmoch.
Len poetiku a čiapku, duše, v ktorých sa dá dobre miešať vareškou tmavá horúca čokoláda.
Chcem, mám rada, trvám a tak to ostáva.
Difúzia mäty vo vode, naberie zelenú farbu, po pár sekundách.
Na pohľadnicu z NY som napísala:
V maxišálke je čaj s echinaceou, pila som ho celý minulý týždeň v kŕči pred stredou, no streda dopadla dobre. Tak som dnes 
cestovala autom, štyri hodiny, netreba tu hľadať viacvrstvový text, lebo poviem všetko rovno, zavrela som oči z Trenčína do Bratislavy, slnko bolo skvelé, mne sa chcelo vibrovať na perách slovo sk-kk-ve-le-lé. Žiarivé, ostré s oblými kontúrami, privriem oko a prejde cez namaľované mihalnice.
Keď nikto nebol v izbe vypla som svetlo, zapla tlmené, nezapálila voňavé tyčinky, lebo som tam nemala svoje, zobrala otvorené víno, nezatiahla rolety, utrela si pár mokraníc na tvári pri pozeraní Fontány, symboly, symboly, symboly, vstanem a po filme si pustím tú hudbu, vraj extatické stavy, čelom chvíľu búcham o sklo balkóna, cítim sa jediná, čo v štvrtok večer pozerá cudzím ľuďom do okien, deviantné pozorovanie páru, čo sa bozkáva oproti, aj tak je to ďaleko, ich intimita nie je porušená, hlava vo vedľajšom okne, v ďalšom silueta, bola by som vyšinutá myslieť si, že oproti tiež niekto pozerá späť, toto sú moje veci, robím ich len ja a rada. 
Niet nad krásne ranné zobúdzanie sa na odekorovanom balkóne...
...a večerné zaspávanie s nádejným výhľadom do budúcnosti...
A budem mať hráškovú polievku, oj, oj. Počúvam pritom estrádnu šou spolubývajúcej "keď prííídeš raz na ferari...", potom sa zavrú dvere na záchode a na skle maľované zaznie už len tlmene.