Bizar.nosti

Vraj o fyzickej (ne)kráse. Tak znel aj ten článok v novej Eve.

A ja som dnes šla do Bratislavy s takým týpkom. Je tma, bolo to pred chvíľou, okolo po diaľnici prefrčala sanitka. Dlhý čas a ja rozprávam pred cudím človekom. O veciach, čo sú všeobecné a týkajú sa nás konkrétne. O virtuálnych knižniciach, o sci-fi knihách, o Pohode, o šoférovaní (smejeme sa, že to v BA je špecifikum snáď celej Európy). Proste tak. A ja kecám. Stojím si vedľa seba a podivne na seba pozerám, ako to ide ľahko.

Hej, tma, večer, svetlá, tak to mám rada.

Asi sa budem donekonečna čudovať nad tým, akí sme rôzni. Asi o tom budem donekonečna písať. Občas sa cítiť ako nový druh medzi ostatnými normálnymi. Obklopená rovnakými bláznami. Alebo sme všetci takí istí.

Vysvetľujem kadekomu, ako niekto vidí krásu vo veciach, kde ju iný nevidí.

A tále...toľko...milión..podrobností...lenivo...sa...klĺžu...jazykom...a..my..si...o...nich...budeme...hovoriť....stááále.

A keď budem mať vlastné auto, tak budem šoférovať z radosti v noci. Po nejakej ceste, len tak niekam. Možno niekedy zoberiem niekoho len tak niekam so sebou. A pustím si U2. To púšťa H. vždy, keď ideme večer von. Len tak na kávu dakam. Alebo starý album Norah Jones, ten s modrým obalom.

Tak len. Aby som sa mohla pozerať na svetlá áut, čo prejdú okolo. pootvoriť okno, dýchať dusno po daždi. Cítiť repku olejku. V aute cítiť tú, lebo vôňa bazy je zachytiteľná nosom len pri chôdzi.

(takéto nekonzistentné články. Chudák čitateľ.)

A diktafón, nech neujdú myšlienky. Aby som si otvorila dvere ako teraz a potiahla nosom. Na zachytenie tohto bytu, ktorý bude minulosťou. Na zachytenie pokoja, aký cítim, keď som tu sama a o je o to intenzívnejší, lebo ráno už nebudem. Aby som napla uši a počula televízor od susedov. Aby som sa vyklonila von oknom a hľadala toho vypaseného čierneho kocúra, čo ma tu minule o polnoci prekvapil.

Aby sa zlé zmazávalo a ostávalo len to príjemné. Aby to tak bolo. Dlho, prosím.