Dávno sme takto spolu neboli a preto, keď ideme domov autom, je tma a v Nitre vidieť veľa svetiel, uvedomujem si silno tú vetu o vode a krvi. Vedľa mňa sedí mama, človek, ktorý ma pozná asi aj v tých nahorších náladách, stavoch a situáciách. Celé to nepekné, čo vie, moje občasné reakcie a smútky, slabosti, trapasy, sklamania...všetko už 23 rokov.
A brat, zaľúbený po uši, vzťah najvážnejší z vážnych.
A tato. Aj keď to schováva, všetci vieme v čom je zraniteľný a čo ho mrzí.
.
Bolo tam aj dieťa. Ťažké, čisté, modrooké, pokojné a prekrásne. Pozeralo na všetkých a všetci naňho s úplným očarením. A tak sme boli ticho, ja s ňou na kolenách a takým zázračným pocitom v duši, že držím čosi celkom bezradné a pritom také silné. Pozerali sme na ostatných a oni na nás a mne sa chcelo stále iba usmievať.
Tak ako teraz:)
.
Páčil sa mi tento deň, zabalený v čiernej mikine z usa s kapucňou na hlave a studeným vetrom okolo krku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára