čierna/biela

Slnko je vysoko, vietor na líci, stojím zafúľaná v nohaviach, čo som si kúpila do tatier, v nohaviciach, čo som oprala a teraz sú biele od prášku, so stopami brunových ryšavých chlpov na mikine.

Predstavujem si všetky tie veci, čo sem nenapíšem,
všetky fotky, aj tie o ktorých som ešte nepovedala - také, čo treba názorne predviesť a nie opisovať slovami.

Večer si zrkadle pozerám na kľúčne kosti, na chrbát a stehná, na dlhú modrú žilu medzi prsiami, na kvapky vody na suchej pokožke, na (ne)dokonalosť tela, ktoré mám rada.

Čítala som kráse, písala o poézii, hoci občas netreba slová, stačí len dojem. Ako sa zatočia vlasy, keď zafúka, ako každá izba vonia inak, ako sa odráža slnko od police plnej kníh, ako sa vstáva do dňa, v ktorom netreba urobiť veľa, iba existovať.

Urobiť si dračiu studňu, sedieť na terase s knižkou v ruke, chcieť sa niekoho dotknúť a nevedieť, či je to vhodné, opäť sa začať báť toho, čo bude o pár mesiacov, alebo na chvíľu celkom jednoducho nerozmýšľať hlavou, vlastne nerozmýšľať vôbec.

Viem, že to nebude vždy pekné, voňavé, estetické, harmonické a som tomu rada, lebo skutočná skutočnosť je toto:
+ / -