hľadanie stratených slov

Veľa vecí sa zmenilo.

Nechodím do práce, ktorá ma nebaví, kvôli ktorej by som musela vstávať 5:30. Nie som kvôli tomu nešťastná.

Čítam veľa kníh, ale nečítam ich naozaj. Študujem ich. To je teraz moje čítanie.

Snažím sa učiť deti a stále sa pri tom hľadám. Ale toto hľadanie sa mi páči.

Snažím sa všetko nasať, celkom ako žltá špongia na umývanie riadu. Neviem vôbec čo bude potom alebo po tom

a nevadí mi to.

.

Budím sa a zaspávam vedľa ľúbezníka. Vždy v piatok si spolu navaríme dobrú večeru. A ešte veľa leziem. Ide to stále lepšie a lepšie. Mám rada ten pocit úplného zničenia, z hlavy vymiznú zbytočné myšlienky a večer kvílim v posteli: moje ručičky, moje nožičky, celkom ako malá.

Čoraz častejšie mám pocit, že život nemôže ísť takto: vyštudovať a zavrieť sa v kancelárii na osem a pol hodiny. Fyzicky ma dusí pomyslieť na tento spôsob života. Po takto strávenom roku som otupela, prestala vidieť a cítiť, nadchýnať sa parou stúpajúcou z hrnčeka čaju. Stále častejšie verím, že musí byť niečo viac. Niečo, čo som cítila v lete na hrebeňovke Nízkych Tatier, na Poľane, niečo tak veľmi slobodné a celkom jednoduché. Vybrať desiatu z ruksaku, vyliezť a zliezť kopec. Ľahnúť si na hrebeň a spáliť si slnkom nos. Niečo také musí existovať a ja to musím nájsť.

Tak ako to množstvo stratených slov.