V červenom bare

Som rada anonymnou súčasťou davu.
Som rada (rovnako) súčasťou anonymného davu.

Tú prvú noc padali netopiere, celkom ľahko, melodicky, pohybom perí, preklenutím jednej nohy na druhú sa nútim v noci uvažovať, premýšľam aj nad Jasperovým článkom 960 slov.

Ono to padá, pomaly, ale isto.
Ono to mluví, nehovorí, len tak z čista jasna.
Opakujem dokola tú istú chybu, len ju nepoznám, tú jednu vec, čo to vždy spôsobí, rytmicky pohmkávajúc dokola a dookola, smerom, ktorý sa nedá stratiť. Potrebujem silné drgnutie na vychýlenie z osi.
Knechtová spieva ako o život, s krížom na hrudi, prvýkrát počujem pieseň Krajinou. A čou vinou? "Čou vinou?"

Dym je červený, noc je červená, ísť z jedného konca na druhý. Prestalo ma baviť zachraňovať ťa z nekonečnej vlny pesimizmu. Sprosté pocity, nenávidím nahlúple pravidlá ako sa to má robiť, a čo si z toho vyvodiť. Je mi jedno, že ty to tak robíš a to niečo divné je vo mne. Neberiem si to.

Sedím na pódiu, hudba mi trhá korienky vlasov, nikoho nepoznám a nikoho nechcem poznať, preto mi je tak nekonečne jedno, čo tu prúdi vo vzduchu...prosté blablákanie, šampón sa mi kĺže po lakťoch, bruchu, priehlbine medzi prsiami, neverím a dá sa žiť a bez toho a dá sa byť aj bez toho. Už si viac nebudem vykladať karty, lebo sa všetko plní a ukracujem sa o moment prekvapenia. Nech hrá aj nová Madonna, pohladkám ťa imaginárne opakom dlane po líci, strácam sa idem tak ďaleko späť ako sa to len dá...

Všetky vážne veci sa budú oddnes riešiť v Red café, pri káve a ružovom svetle.