karamel na tejto hrboľatej ceste

toto bude na dlhšie.
presne tak, ako prichádzajú slová. s čiarkami aj bez nich.
som premknutá krásou, chápeš to milý čitateľ, chápeš? zrejme nie a aj áno. bolí ma chodiť po ceste, v noci je krásna strašidelná tma, včera som sa stretla s ľuďmi, ktorých mám strašne prestrašne rada, tma je tmavá, taká atramentová, až sa to nedá popísať a na tele mi nie je zima, keď kráčam ňou, po ulici a uhýbam sa konárom.
mám rada tento svet, tento život, v túto chvíľu, toľko podnetov a toľko pocitov, dlho nikto nepodmieňoval moje bytie otázkou o existencii druhého ja. teraz ho nepotrebujem, teraz som šťastná, už mi ani nevadí večne zlá deprimovaná nálada niekoho s kým bývam, teraz je tu tma, popol a dym vo vzduchu, doma krásne vonia podlaha, je celkom nová a cítim borovicu...
niekto ma rozosmieva, nieoho rada vidím po dlhom čase a som prekvapená tým chýbaním...nečakaným. A niekoho položené informácie, ktoré som ani netúžila vedieť ma dokážu trošku zraniť, lenže väčšina vecí sa dokáže zahojiť prejdením prsta po ryhe. a ja vlastne nijaké nemám a nechcem
asi som celkom zozimela z tohto zvuku, prechádza ma studenosť a vidím všeličo
mám rada tieto veci, túto skladbu a niekedy si sem sadnúť len tak a predýchať to všetko
mám rada vôňu radiátora, dnes mi to pripomenulo toľko vecí
aké je to tuto toto všetko zvláštne- ja- my- prežívanie- hlúpostí- a podstatných vecí- pocitov- reťazenie
že o čom to všetko je
že ja neviem
a
ako
vôbec
mi to
nevadí
a už nechcem byť taká, už to chcem priať a pozerať sa na všetko z priezračného hľadiska
dnes som rada...že som pomohla a že.

neviem čo príde