Bodky

Počúvame Vivaldiho a je nám dobre

Copatá mi rozpráva o jej rodine, o bratrancovi, ktorý len tak znenazdajky odišiel z rodinnej oslavy za hasičmi, spýtať sa, koľko majú v nádrži vody, lebo ho to vždy zaujímalo. Lebo ako malý bol hasič. O Nataši, ktorá sa zoznámi s hocikým. O bratrancovi Robovi, ktorého občas stretnem pred našimi dverami.

Na SNP som dnes pozorovala dvoch taxikárov s čiernymi mercedesmi, ako odtláčajú autá. Do toho svietilo slnko, také podvečerné. Asfaltka sa teplo leskla, cez električkovú trať lenivo prešiel cyklista, vodič s bielou bradou sa nerozčúlil.

Adagio, presto, "to si nájdi v talianskom slovníku".

Doma budú jahody, zem na jahodách, pokosená tráva, perie zo živočíchov, zelené listy, šachta, do ktorej ma bude brat nútiť vojsť, skrytý pavúk v stene pivnice, vraj "arachnid", stojím na kraji schodu a bojím sa, že na mňa skočí "nestoj tam tak!"

Kečup na tričku. Teplo v hlave. Veľa ľudí v miestnosti. Rada kráčam sama. Podvečer. Kúpeme sa v žltej. Roztápa sa mi vnútro, vtáky nesedia na elektrických drôtoch. Obraz je opretý o stenu už tretí deň.

Túžba napísať aj iba tak sedieť.

Palculienka mi ukázala kamrátov. Boli zlatí. Takí správni. Sedeli sme v Propagande a mne sa tam strašne páčilo. Hral Buena vista social club.

Tá si asi myslí, že je to len tak. A ja toto nemám rada. Ale nepoviem si svoje. Mala by som, viem. Vydržím to pár dní a vypadnem. Len či dobre. Určite dobre...

Chýba mi...

Chcem vidieť, ako sa tu bude robiť ten poriadok. A rozlúčka. A umývanie chladničky a podlahy. Vysávanie, skladanie gauča. Poslednýkrát pocupkať naboso po trávniku.