Sama

Za posledné tri týždne, keď som si zaplietla vlasy do rôznych hlúposti a myslela si, že som našla ten kameň ako má Gusto Rúhe v Knihe o cintoríne, že si vyveštím lepšiu budúcnosť, následne padnem na zadok, že robím pavedu z niečoho, čo nie je, čo by som iba chcela aby bolo - za ten čas som si prestala všímať. Tak dnes stojím v dvanástke, slnko svieti na môj farebný rukáv, naplnená tým, čo som si ráno prečítala, na chvíľu pustím z hlavy obavy o nasledujúce dva mesiace, odsuniem čakanie na správy a na to, čo nemôžem ovplyvniť a pozerám sa na slnko v tráve, na most, farebný múr, muža pri mne, čo hovorí rusky a každý sa za ním otáča, akoby bol exotické zvieratko. Prejdem sa na hlavnú stanicu, dávam pozor na dekorácie opilcov na chodníku, na zvratky, fľaše, črepy, smrad, vnímam cudzojazyčné hlásenia, chvíľu mám chuť ocitnúť sa na letisku, byť opäť na ceste za niečím, čo ma zmení, poohýba moje názory a mňa samú. Tento rok taký podnet nebude, musím si ho vytvoriť sama. Prejdú len dve hodiny, stojím v poloprázdnej 39, prázdne pohľady, slnko na pokrčenom autobuse, dnes mám pocit, že som to ja. Ani tichá, ani milá, iba svoja. Nech si každý ukladá myšlienky v svojej hlave, chvíľu nechcem myslieť...tento týždeň možno príde spánok. Dnes som rada sama so sebou, aspoň na týchto pár hodín.