Šajning mún

Vlastnosť, za ktorú sa strašne hanbím - v stave najväčšieho rozčúlenia a pocitu krivdy sa namiesto hádania a obľúbenej irónie rozrevem ako malé decko, až mi od neustáleho soplenia do vreckovky a pazvukov vôbec nie je rozumieť. Paradoxne, že sa mi to ešte v tomto veku dokáže stať aj pred rodičmi.

Napadlo mi to preto, že dnes sa asi každému podarilo rozplakať ma - takmer vo všetkých prípadoch nevedomky. Tie hlúpe urevané slzy šli akosi samé od seba, stekali po tvári v autobuse, či v aute, alebo aj pred polhodinou na sedačke. Tipujem, že to bude pokračovať na mojej posteli, ktorá je v zlom feng-šuej rohu. Nikto ma nepočúval, lebo tam vyzerá esteticky najlepšie. Severozápad. Hrôza pre mňa, človeka východu.
Tak to šlo od samého rána, cez čudnú dvojhodinovú cestu domov, až po tých pár minút predtým, čo som si sadla za comp a písala tieto všeliečivé bludy. Snáď iba rozhovor je lepší, ako vlastné myšlienky kdesi na sieti. Zmena linku len pre najbližších ma alibisticky chráni.
Dnes som sa pokúsila zavrieť všetky dvierka, urobiť si čiary za pocitmi aj nezhodami a napriek snahe ostali aj tak pootvorené. Aj tie, čo sú doma, aj tie, čo sú inde. Všetko, čo sa zdalo ako priepastné rozdiely po vysvetlení zmenilo kontúry, zjemnelo a znežnelo. Len či naozaj.
Tak si tu sedím samoočisťujúco smrkajúca do pohodených vreckoviek, troch rôzne veľkých šálok a Panoráme slovenskej literatúry I.,II. až sa mi dá smiať. Nový deň a nové ráno. Zatiaľ je však večer a ten mám napriek všetkému rada.

music: toto (škoda, že youtube nemá Rivers of love, ta je krásna) a toto tu.

Done? We will see.