Tajnosti

Vraj nám občas chýba to, že nám vôbec nič nechýba. Tak to písali, pred minútou som zatvorila článok.

Videla som krásny film, jeho názov je v nadpise.
Toto bola vždy príjemná a správna terapia. Žiadne rady, len vlastné rozhodnutia. Ako napríklad ísť tam, urobiť to, pomyslieť si to, napísať toto. Také lúpanie grepovej šupky, otváranie sa nie celkom do naha, do presvetlenia. Také. Krásne. Lebo viac sa nedá a čo by sa dalo, by bolo úplné.
Obkolesená svetlom, teplom sálajúcim z kameňa na ktorom sedím, veľa cudzojazyčných ľudí a zachytávanie skutočnosti. Raz som si povedala jednu vetu, bola trochu gýčová, že nebudem sa už ničoho báť, lebo som tu iba raz, dnes som si na ňu spomenula, aj pri rozhovore s kuriatkom, kde som povedala veľa rozčúlených vecí o čase, ktorý všetko napraví, keď chceme čosi hneď tu a teraz. Stačí len prísť do štádia, keď sa s tým zmierime a proste počkáme. Bez toho, aby sme naozaj čakali, jednoducho ideme ďalej, zabudneme a potom sa náhodne prebudíme.
Tajnosti mali krásnu hudbu.
A bol to taký skvelý deň, celkom neproduktívny, s množstvom myšlienok, podnet a správnych dedukcií, keď v nohavičkách sedím na parapete balkóna s počítačom v lone a dnu vletí sršeň. Už sa mi napríklad vôbec nechcelo dumať prečo je to tak, lebo jednoducho: je to tak. Bez akejkoľvek pasivity, aspoň v tomto prípade.
Napríklad samé deti vo farebných bundách v električke alebo smiešne náhody.
Asi je to celkom naivné, ale dnes mi stačí nahnúť sa cez zábradlie, zatvoriť oči a písať takéto zblúdilé šifrované abstrakcie.
Som si celkom istá, že je to to najsprávnejšie zo správnych.
Enjoy. Všetko, čo si zaslúžime.