Od A.

Vyvešala som všetko farebné prádlo, aviváž s vôňou levadule, pri otvorených balkónovych dverách a potom dnu vletela veľká mucha. Nakláňam na bok hlavu s bolesťou v šiji a mám pocit, že už zabúdam písať všetky intenzívne obrazy. Tak by som chcela, aby už prešla fáza tohto hrania sa a už len čisté pocity, hoci viem, aké absurdné je to želanie a na všetko treba čas. Som teraz v spálni, s tajným výhľadom na cestu, chviľa imaginárneho súkromia a samoty, žiadni ľudia, žiadne konverzácie, rady, riešenia hlúpych problémov, len zvuk z rádia, práčka v zavretej kúpeľni a kvetinová voňa z rúk. Klopkanie prstov na klávesnici, bordel v izbe, chuť na niečo miešané alkoholické. Premýšľala som nad tým, v akých dvojtýždňových intervaloch sa menia pocity a dojmy z iných ľudí okolo mňa a aj vo mne. Akoby tieto návštevy doma boli len medzníkmi podstatných vecí, náhlych zlomov, nečakaných úspechov a každú nedeľu večer, keď kráčam s taškou na pleci hore kopcom sa začína čosi, čo je len celkom celkom moje, čomu by nerozumeli ani tí ľudia, ktorí sú so mnou najdlhšie, no napriek tomu ma najlepšie nepoznajú. Ale tak je to najsprávnejšie. Nakresliť si priamku od A po B, ktorá je celkom moja a robiť na nej čiary podľa vlastného rozhodnutia. Idem si stiahnuť Nohavicovu Zatím co se koupeš. Od prvej vety tohto postu uplynulo osem hodín, za dverami bratovej izby počujem príjemný smiech jeho novej priateľky (volá sa podobne ako ja a celkom sa mi páči). Začal večer a to je čas robiť niečo nezbytočné. Niektoré názorové konfrontácie tohto dňa by sa dali nazvať hádkami (s dávkou melodramatickosti), no napriek tomu museli byť (a všetci tomu rozumieme).