Tento deň bol od rána lenivý - ako čakanie na túto chvíľu, keď sa písmená poukladajú vedľa seba a vytvoria jeho obraz. Zjedla som strašne veľa jedla, pozametala podlahu, rozhádzala papiere po voľnej posteli, ktorú používame na všetky aktivity a zabudla na stole vrecko s olivami. Potom článok od Anuk, veľa fotiek pri ktorých som si odrazu uvedomila, že aha, presne taká pohoda mi chýba, vyhrievať sa na zapadajúcom slnku, nie príliš ostrom a ani príliš tmavom a vnímať tú najjednoduchšiu krásu. Nevadí, aj tak sa všetky vnemy postupne obnovujú/objavujú. Od 8.08 hrá pochybná hudba, koketná lingivistika a nič sa nerobí tak naozaj. Takže som dopila to víno, prespala pol dňa a ovoňala všetky telové mlieka v tejto izbe, poprechádzala sa nahá a slnko mi hreje na chrbát. Už nikomu nevysvetľujem to, čo si všetci vysvetľujú inak. Som tu len raz, toto teraz chcem. A už mám hotovú bc. Leží na posteli, bordová a skvelá. Už len večer, víno, lenivé sedenie na parapete.