-plus-

Už je to iné. Krehké, stále prítomné, ale vzďaľujúce. Keď som o tom dnes premýšľala, hrala Para, ležím na balkóne a zdvihol sa veľký vietor. Vietor vetrisko, prefučal ponad zdvihnutý chrbát a slnečné okuliare a ja som sa usmiala, že mi hrozí, aby som s tým už prestala. Veď prestávam. Vedomie neprítomnosti niektorých ľudí mi asi robí dobre, hoci som sa na prvé počutie vtedy v zákrute autobusu zľakla. Panika v srdci, vynechaný úder, a myšlienka, že to nebude tak, ako som si naplánovala. Žiaden spontánne --- uprostred leta.
A vlastne, ktovie?

Sústredím sa na prácu. Na medziľudskú komunikáciu, postupné odkrývanie vrstiev mojho ja medzi cudzincami. Hlásenie paranoje v pozadí, dvojnásobná kontrola vypĺňaných tlačív... Volala Kristína, že má job, preto je to až k neuvereniu dobré... Začína to byť. Just keep going...

(Ne)uveriteľne sa teším na Pohodu. Budem skákať až do mokrých vlasov.