individual_

Ráno mávam pocit, že niekto leží vedľa mňa, s rukou okolo môjho tela, a ja nevidím tvár, iba to, čo je medzi nami. Potom chvíľu kreslím budúcnosť, veľa jazykov, cestovania, veľa lásky a bozkávania, veľa zvláštnych ľudí, momentov na zapamatanie a potom vstanem s pocitom, že hoci svieti slnko, nejako všetko začína byť sivé, šedivé. Nepáči sa mi tá strata poetiky z vlastného vnútra, vravela som aj mame, že dlho veľa vydržím a všetko o prispôsobovaní sa, no už ma to prestáva baviť. Už chcem nech prídu milované osoby, nech sa veľa rozprávame aj vytáčame vzájomnými (zlo) zvykmi, nech je to plné, hoci aj stresové, no nech to som ja. Lebo za posledné dni strácam vlastnú identitu.

Včera sme sa dlho rozprávali o tom, aká som a čo sa mu páči a ja mám výčitky aj zlý pocit, že to všetko neopätujem, iba prijímam. Že je to človek, čo má také veľké vnútro a nepozná všetky moje chyby, hoci o nich možno tuší, no napriek tomu vidí to pekné. Chcela by som mu to všetko vrátiť no z nepochopiteľných dôvodov to nejde.

Už otvorili čajovňu. Pôjdeme tam so scrabble, s časopismi, s knihami a budeme dlho a veľa hovoriť pri voňavom čaji. Zajtra príde zvyšok rodiny. Pozrieť dom, rodinný obed, veľa jedla a bielych tanierov. O chvíľu ideme s bratom chytať tie nebojácne hnedé operence na záhradu. Teším sa na slnko, vietor, staré tepláky a blato na teniskách. Len taká obyčajná existencia.