Magnet

Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Verím vo vlastnú poučiteľnosť, no napriek tomu akonáhle sa mihla myšlienka na nové teplé objatie a vysvetľovanie vysvetleného, môj rozum sa prepol do spánkového režimu. Ale len naoko. Trvalo mu potom až do soboty, kým sa spamätal.

Aj počas toho ako sme s rodičmi cestou domov počúvali SRo1 a rozhovor Filana s Dorotou Nvotovou.
Mám rada jej prejav úplného exota, prefajčený hlas a istý spôsob filozofie mámvpičizmu. Je mi to sympatické. Aj preto, že ja nie som hlučná, hrdelná a hubatá, a všetkému z tohto, čo vo mne aspoň v nenápadných kúskoch je, sa nechce vychádzať von. Takže to ostáva v myšlienkach.
Preto sa mi páčilo, keď pustili všetky tie pesničky, ktoré som poznala.
Napríklad, že "často sa mi to stáva/že sa na seba hrám/moja hlava je mi neverná/a tak si vravím do zrkadla že tieto hry už za sebou mám" .

A potom to prešlo. Len tak, samé. Z jedného večera na druhé ráno, postierala som všetky špinavé zrkadlá, kúpila bratovi knihu na Vianoce, dala veľa láskavých pohladení tomu nášmu štvornohému čudu a vo mne bol pokoj. Žiadne návraty sa konať nebudú, lebo to nie je možné. Obaja sa meníme, hoci od mája neubehlo tak veľa času.
V aute sme sa veľa rozprávali, o zlom a nezlom, čo má príčinu, cestovala som s človekom, s ktorým bola radosť hovoriť. A vtedy si vravím, je mi dobre, je to dobre, lebo všetko ide podľa neviditeľného plánu. A keď si tu potom pozerám fotky z ciest tých dvoch, čo sa našli, viem presne, čo chcem.
Som rada. Bez pretvárky a hlúpych hier podľa pravidiel.