v tomto som sa teraz utopila

ľudia, čo poznám a naozaj poznám
takí, čo poznám dlho a naozaj poznať nechcem (nie je čo)
cudzí, ktorých poznať chcem,

potom takí na ktorých sa iba pozriem a viem toto. toto áno.

niekedy je to čudné, aj pocit zo seba, ako po dlhom dni, únava zo spánku, z vyčerpávajúceho rozprávania.
a potom len ticho a prázdno, nič sa nechce, nič nejde do hlavy,
nič neprekvapí, nepoteší, nezarmúti,
iba pokývanie hlavou
túžba nehovoriť
najmä zbytočne.

a potom inšpirátori. ako prednáška minulý týždeň. ako ten prednášajúci - fořt.
milujem to. slová, ktoré vytvárajú obraz, spájajú súvislosti. obrazy, ktoré vidím iba ja. a podobne tí, čo sú v paralelnom vesmíre môjho tela na rovnakej úrovni. v daný moment.

s niektorými sa mi nechce prehodiť ani slovo, stratiť myšlienku.
možno je to nepekné. vlastne ma to netrápi.
aj tak si stále myslím, že mám pravdu, že ja vidím veci naozaj správne. je to presvedčenie, viera, jednoducho je to tak. sú veci v ktorých sa nemýlim. (hoci niektorí nerozumejú že pre mňa van gogh nie je impresionista. nie je. bodka.)

v sobotu sme vypili fľašu vína a pozerali hlúposti. potom sa mi sní-nesnívalo. prázdne slová.

som si vedomá elitárskosti v rozmýšľaní, neochoty vysvetľovať, čo je mne jasné.
a ešte som šťastná, v ten extatický (?extáza, slovný základ) moment, keď počúvam cudzie bystré mysle. ako toho muža na literárnej vede.
v tomto som sa teraz utopila.