for sure

Sedím sama v izbe, s fialovým šálom, čo sa tvári arafatsky, omotaným okolo krku. Vonku hučia. Opití východniari, lebo v Elame je čosi.
Nad toľkými vecami stále rozmýšľam, až mám pocit, že je občas zbytočné stále niečo robiť. Lebo tie myšlienky aj tak behajú v hlave.
(Za oknom prešli od hučania k spevu.)

Slnko svietilo tak, že som si ľahla na postel, nemožnosť otočiť hlavu a prebudiť bolesť v nej, s eclipse-om v ruke, a vôbec som nevedela čia som. Chcela som ísť domov, hrať sa so psom, hladkať to plznúce tvrdohlavé čudo, ktoré nasáva ľudskú lásku z každej strany.
No občas je to iracionálne, všakže.

Vôbec sa mi nechce s nikým komunikovať. Jedine o literatúre, o životnom filozofovaní, o umení, o kráse, tak ako to viem s nimi (tými, čo sa poznáme hoci aj nie dlho, ale čítame si vnútro. tak cca).

Chcela by som ísť preč, na miesto, kde to bude dýchať novotou až kým to tam úplne nespoznám.
Lenže ja chcem toľko vecí, že sama neviem, ktorú skôr.
Toto je teraz asi priorita.
.
Celkom som zabudla písať. Asi si treba lepšie otvárať oči, keď konečne svieti slnko.