Tatú

Dnes ma bolí brucho, ale to vôbec nevadí.
Keď som večer cestovala zapadalo slnko a takmer by to bolo klišé a gýč, keby nevyzváralo aureolu a zlatého kruhy nad hlavami cudzích ľudí.
Dnes som bola v práci a pred odchodom domov sme sa veľa rozprávali a som rada, že niektoré veci sú vysvetlené.
Kontakt v trolejbuse. Očný aj duševný. Podivní ľudia. Potom nastúpil blázon, ujo vo flanelke, ktorý sa rozprával sám so sebou, vravím si, možno raz takto aj ja dopadnem, ale je to dobre, lebo sa všetci tvárili tak najsamozrejmejšie, akoby sa s podobnou udalosťou stretávali pravidelne. Blázon bol ospravedlnený, verejne a najmä pre mňa lebo mal krásne ruky.
Prekvapenie na španielčine, lektorka z Bolívie a teším sa zo seba, vidím, že má zmysel to čo robím navyše. Po polroku chápem vysvetľovanie prítomného priebehového času aj s bolívijskym akcentom. Som na seba celkom namyslená.
Pečené gaštany, červené boa boa, nevara a jej fotky, pcihnutie pri srdci, že presne takto som sa cítila vtedy a ešte sa tak budem cítiť niekoľkokrát v živote - to čaro cestovania a ľudí. Ľudí s ktorými intelektuálne elitársky splývame a hádame sa o knihách a umení, ľudí s ktorými je radosť byť hoci nemusia byť vašimi opačnými polovicami, ten pocit, že hoci teraz nevenujem všetku svoju lásku jednému človeku rozptyľuje sa rovnomerne všade dookola.
Dnes je radosť žiť. A aj iné dni.